Názory na školstvo

Tentoraz vypoviem niekoľko svojich stručných myšlienok o školstve.

Základná škola

Prostredie, v ktorom by sa žiaci mali naučiť slušnému správaniu, spolupráci a rešpektu, je podľa mňa plné absolútne nevyhovujúcich učiteľov. Učiteľov, ktorí nie sú schopní zvládnuť bandu malých šarvancov a vyriešiť nevhodné správanie neprispôsobivých žiakov. Niektorí učitelia sú kvôli tomu schopní následne vybíjať svoju frustráciu buzerovaním slušných žiakov, jednak preto, že od nich nečakajú odpor a jednak preto, že možno márne dúfajú, že to vzbudí rešpekt u zdivených žiakov. Keď sa spätne obzriem na učiteľov ZŠ, skutočne ich vidím ako neschopných. Práve neochota učiteľov zaoberať sa priestupkami problémových detí, tieto deti podporuje v ich činnosti a napomáha ďalšiemu takému správaniu – môžu veselo pokračovať v „kariére“. Nejde iba o neskrotenie detí v konkrétnom momente, ale aj o dlhodobú akceptáciu priestupkov, o benevolenciu. Do ďalších ročníkov sú púšťaní žiaci, ktorí mali prepadnúť, len preto, aby sa nimi učitelia nemuseli zaoberať znova. Samozrejme, ani nie sú znížené známky zo správania.

Bolo to práve pozorovanie tohto chorého prostredia, ktoré ma naštartovalo vo formulovaní a zaznamenávaní si svojich myšlienok – a práve to po rokoch zrejme prerástlo do písania a teda aj blogovania. Prvé moje zaznamenané myšlienky boli kritické voči tomu prostrediu, kým po prechode na strednú školu som sa sústredil viac na oblasť svetonázoru. Netrvalo dlho, kým som sa začal zaoberať ezoterikou...

Stredná škola

Práve od strednej školy by som najviac očakával, že mladého človeka vo veku od 15 rokov podporí v jeho záujmoch. S pomocou školy by mohli zistiť, k akým oblastiam života a vedy sú priťahovaní. Mali by mať k dispozícií čo najlepší prehľad informácií, nech študujú na akejkoľvek strednej škole. Viem, že technicky je to ťažko realizovateľné a malo by to vážne následky. Stredné školy by boli v takejto forme realizované z podstatnej časti ako voliteľné kurzy a museli by navzájom spolupracovať. No nestála by energia vynaložená na takú transformáciu za šťastie mladých ľudí a ich naplnenejšie a spokojnejšie životy?

Vysoká škola

V prípade vysokej školy viem najlepšie povedať, čo nefunguje. Je to „využívanie“ času. Čas prednášok je využívaný neefektívne. Minimálne polovica žiakov nedokáže udržať pozornosť počas prednášky, nie to ešte pri viacerých prednáškach po sebe. Sledovať myšlienkové pochody iných ľudí je náročné, oveľa lepšie funguje budovanie svojich postupov. Ak „stratím niť“ a nepodarí sa mi rýchlo znova nadviazať na myšlienku, neporozumiem učivu. Presne takto žiak stráca záujem o výklad a na ďalších prednáškach sa už ani nesnaží dávať pozor, pretože to považuje za zbytočné. Učivo sa potom snaží pochopiť až v pokoji domova, na prednáške iba mrhal časom a dostal sa do stavu úplnej demotivácie až rezignácie, chuti odísť. Začne hromadiť vnútorný odpor, ktorý je zapríčinený pocitom nezmyselnosti a nátlaku.

Oveľa efektívnejšie by bolo vytvoriť skriptá v takej forme, ktorá donúti každého porozumieť učivu. Nadarmo sa tvárime, že sme odborníci a seriózni výskumníci, je to len maska pre okolité „vedecké“ prostredie z ostatných univerzít. Ja však nemeriam odborníka tým, ako zložito o svojom odbore píše, ale tým, ako jednoducho vie vysvetľovať. Pri učení pomalších a nešikovných žiakov je pretvárka zbytočná, len ozajstný učiteľ z nich pomôže niečo vyformovať. Navyše, vytvoriť jednorazovo skriptá, ktoré pokryjú potreby študentov, môže byť jednorázová úloha, kým dookola márniť čas na prednáškach je pravidelné a neefektívne využitie času. Ak by sme my, žiaci, mali k dispozícii stopercentne zrozumiteľné skriptá (a verte mi, že nemáme, práve kvôli pseudovedeckej pretvárke), prednášky by slúžili už len na konzultácie. Prednášajúci aj žiaci by ušetrili mnoho času. Jediným problémom je potreba prepracovať či doplniť skriptá, pokiaľ sa zmení učebný plán na ďalší rok.

Alternatívou môže byť prednáška, v ktorej by bol výklad striedaný s časom na prečítanie skrípt a usporiadanie myšlienok. Počas prestávok by študenti mohli porozumieť niekoľkým krokom myšlienky, či aspoň lokalizovať kroky, ktorým nerozumejú a opýtať sa na ne.

Realita vyzerá opačne – posúvame sa ďalej k novým a novým témam, napriek tomu, že žiaci nepochopili predošlé. Zlé fungovanie procesu učenia má samozrejme svoje následky – potrebu dávať študentom opravné zápočtové písomky a skúšky v pomerne veľkej miere. Ak by sa proces sústredil na čo najlepšie predávanie informácií a skutočné porozumenie zo strany študentov – krok po kroku, potreba opravných termínov by z veľkej miery opadla.

Problém s prenosom a pochopením informácií nastáva samozrejme aj na cvičeniach. Klasickým príkladom je, keď doktorand ukazuje na jednom počítači niečo, čo reálne uvidí len niekoľko študentov, alebo keď kvôli zle umiestnenému projektoru vidíme iba časť vykonanej práce. V prípade cvičení sa dá vykonať zlepšenie vo forme natočenia jednoznačných tutorialov. Aj tutorialy, ak sú natočené skutočne dobre, sú jednorázovou prácou, oproti vysvetľovaniu toho istého postupu na cvičeniach. Ako knihy, tak aj tutorialy, si študenti môžu hocikedy (a opakovane) pozrieť aj z domova.

Zaujímavým fenoménom na VŠ sú aj niektorí učitelia. Niekedy je ľahšie vychádzať s učiteľmi, ktorí sú odmeranejší, ale aspoň toho žiadajú menej. Existuje typ učiteľov, ktorí sa až príliš snažia „naučiť“, no ich snaha je taká, že to má pre študenta skôr deštruktívne účinky. Moment, je to skutočne snaha učiť? Nie je to snaha formovať študentov na svoj obraz? Tuším, že sa deje niečo veľmi negatívne a to, že o osudoch druhých rozhoduje niekto, kto túto úlohu nezvláda bez presadzovania svojho ega a obsesií. V pozícii moci je niekto, kto by tam byť nemal, pretože z tohto postavenia už dávno stratil kontakt s realitou a jeho požiadavky a jednanie sú prehnané. Kvôli psychickej labilite učiteľa potom trpia študenti, ktorí sú radšej ticho, lebo si nechcú koledovať o problémy. Preto štúdium na VŠ je rozhodne aj o buzerácii. Tí istí učitelia, ktorí sa inokedy správajú priateľsky, dokážu nezmyselne ponižovať študentov a tým prispievať k ich odporu voči školstvu.

Na záver 

Nepatrím medzi tých, ktorí bez argumentov nadávajú na školský systém, len „z princípu“, pretože búrenie sa -často bezhlavé- je medzi mladými ľuďmi „in“. Jednoducho vidím, že ja sám som mohol byť omnoho lepším študentom, keby školský systém bol rozumnejší a reálne nastavený na podporu a nadšenie, nie demotiváciu. Mohol som byť pre svoj odbor nadšenejší, ale deje sa skôr opak. Takisto neviem, ako ma školy podporili v mojich záujmoch a prebúdzali kreativitu... neviem.