Patrick Dunn – Chaos magie

Vo svojej eseji o knihe Patricka Dunna predstavím knihu Chaos magie po jej kapitolách, pričom pri každej z nich uvediem jej skrátený obsah, dôležité myšlienky, či cvičenia. Niekoľko reprezentatívnych citácií tiež napomôže čitateľovi utvoriť si o knihe obraz. 

Vydala: Grada Publishing, a.s., Praha, 2011

Do češtiny preložila: Ruth J. Weiniger

Rozsah: 247 strán

V originále nazvaná: Postmodern Magic: The Art of Magic in the Information Age.

 V slovenčine bola kniha vydaná pod názvom Postmoderná mágia, vydavateľstvom Ikar v roku 2007.

Predhovor napísal Pavel „Cody“ Ungr. V krátkosti v ňom predstavuje Chaos mágiu, autora knihy, aj knihu samotnú. Okrem nej je Patrick Dunn ešte autorom kníh Magic, Power, Language, Symbol: A Magician’s Exploration of Linguistics a Cartomancy with the Lenormand and the Tarot: Create Meaning & Gain Insight from the Cards.

Úvod. Autor v úvode prekladá myšlienku, že z mágie sa stáva umenie vďaka kombinovaniu malého počtu zručností.

Kapitola 1 – Prístup, tri zručnosti, štyri paradigmy

Vedecká metóda založená na empirickom pozorovaní javov predpokladá, že zákony skutočnosti sú nemenné a vesmír je deterministický. Nie všetko je možné vyhodnocovať touto metódou – umenie stojí mimo nej podobne, ako mágia. Dunn tvrdí, že základom skutočnosti sú symboly, pričom rovnaké symboly majú iné významy v rámci rôznych systémov. S vyjadrenou myšlienkou, že „mág nemá potrebu zhromažďovať dáta, aby niektorú z hypotéz potvrdil“ môžem súhlasiť iba pokým stále hovoríme o svetonázore. Overovanie svojich hypotéz o fungovaní konkrétnych postupov v magickej praxi je nutné, obzvlášť ak hľadáme zefektívnenie svojich techník.

Na mieste plnom zmyslových vnemov môže mág vykonať cvik, v ktorom si začne všímať svoje okolie tak, akoby k nemu prehováralo. Všíma si asociácie, ktoré nachádza. Stav vedomia, ktorý sa dostaví nazýva Dunn magickým vedomím. Celý zážitok sa uzemní zápisom, obrazom, inou formou umenia či rozhovorom. Dunn sa zmieňuje aj o upravovaní a vytváraní tabuliek korešpondencií symbolov použiteľných pri rituáloch.  Viac si uvedomovať symboly okolo seba pomôže aj cvik pozorovania okolia a následného roztriedenia predmetov a ich zaradenia k istým kvalitám. Keďže ako symboly môžu byť chápané aj predmety každodennej potreby, sú použiteľné pri praktizovaní mágie na ulici.

Tri zručnosti, ktoré si mágia vyžaduje sú: imaginácia, vhľad a autorita. Imaginácia v pasívnom „móde“ slúži na zber informácii, v aktívnom na vytváranie reality. Tieto módy od seba treba vedieť odlíšiť, aby sme sa nenechali vlastnou imagináciou oklamať. To, čo je vnímané, je skutočné – bez ohľadu na to, či to vníma niekto ďalší. Všimnime si, že zážitok sna nebýva spochybňovaný, aj keď ho vnímal iba jedinec rozprávajúci obsah. Ani veci, ktoré vnímame spoločne a popisujme ich slovami, nie sú celkom tými istými. Významy oddeľujú naše perspektívy, no dokážeme spolu komunikovať, pretože vyjadrené skutočnosti spadajú do istých vzorových množín. Slová odkazujú k našim okruhom predstáv vecí, nie k veciam priamo.

Predložené cvičenie stavby astrálneho chrámu pomáha vybudovať „miesto“ v rovine utvárania pomocou imaginácie. Chrám slúži na sústredenie sa na rôzne svoje stránky, ako počiatočný bod cesty do astrálu, prípadne ako miesto imaginovaných rituálov. Adept si vyberie podobu chrámu podľa svojich potrieb a preferencií a v uvoľnenom stave ho imaginuje všetkými zmyslami. Dojmy si po konci cvičenia zapíše, prípadne namaľuje. Adeptova imaginácia bude časom silnieť, podobne, ako po cvičení silnejú svaly. Môže sa stať, že časom v chráme objaví drobné odlišnosti, ktoré sú posolstvom z nevedomia. V prípade, že v chráme na adepta niečo zaútočí, odporúča Dunn zrušiť chrám a začať odznova.

Vhľad je schopnosť poznať seba, analyzovať, byť k sebe poctivý. Zabraňuje tomu, aby nás vlastná imaginácia oklamala, súvisí s primeranou sebakritikou. Cvičenie vhľadu do znepokojivých (alebo iných) myšlienok sa praktizuje ich zapísaním na papier, preskúmaním či zmenením na niečo pozitívnejšie.  

Autorita sa dosahuje jasnou mysľou a silou charakteru. Je to úplná istota, že jednáme podľa toho, čo sme uznali za vhodné a nutné. Tento druh autority je odlišný od jej svetskej formy v politike či úradoch, ide o autoritu so sebou. Pri tejto téme autor odbočuje k vysvetleniu rôznych foriem iniciácie – rituálnej, traumatickej a náboženskej.

Cvičenie nazvané Odhalenie „pravej“ vôle má pomôcť vnímať seba vo svojich slabých a silných stránkach a v rolách im prináležiacich. Adept si pri ňom predstavuje seba v činnostiach, ktoré mu idú dobre, rovnako v činnostiach, v ktorých sa mu nedarí. Potom analyzuje, ako sa v daných roliach cítil a ako by sa v nich mohol zlepšiť.  Seba-autorita súvisí s pevným definovaním si toho, čím sme a nepodliehaním snahám o definovanie nás zo strany okolia či autorít.   

Ďalším cvičením je preskúmať si tvrdenia spoločnosti o zákonitostiach sveta a dôsledky týchto tvrdení. Následne si napísať také pravidlá, aké by mal mať svet v ktorom chceme žiť. Nemusia byť pravdivé, no ak si ich vyvesíme na miesto, ktoré vidíme každý deň, pomaly sa pravdivými budú stávať.

Obdobou vedeckej teórie v mágii je paradigma, súbor základných predpokladov. Paradigmy mágie sú pružnejšie, mágovia si často udržiavajú aj protirečiace paradigmy. Dunn ďalej predkladá štyri magické paradigmy  – démonologickú, energetickú, psychologickú a informačnú. Démonologická paradigma predpokladá existenciu nehmotných entít, s ktorými mág jedná. Možno do nej zaradiť aj postoj animizmu. Energetická paradigma predpokladá, že účinok mágie spôsobuje energia, ktorú netreba chápať doslovne vo vedeckom zmysle, ale ako symbol sily. Psychologickú paradigmu vykladá Dunn netypicky. Kým iní autori predpokladajú existenciu síl v podvedomí, ktoré by sme mohli nazvať paranormálnymi, Dunn hovorí hlavne o vplyve rituálu na sebaistotu. Sám však priznáva, že takéto vysvetlenie je pre situácie z praxe často nepostačujúce. Takáto verzia psychologickej paradigmy je užitočná pri rozhovore so skeptikmi. V rámci informačnej paradigmy sa na vesmír nahliada ako na počítačový program prepisovaný informáciou, ktorá vplýva na hmotu. Informácia sama pritom nie je hmotná, ani obmedzená časom a priestorom. Žiadna paradigma nevie vysvetliť všetko, no prechádzanie medzi nimi je užitočné.

„Přepínat paradigmata je vlastně šikovné. Dává nám to slobodu uvažovat o jakémkoli magickém problému z různých uhlů. Řekněme například, že chci najít zloděje. Mohu vyslat ducha, aby to udělal za mne. Mohu použít talisman a vyslat jeho energii, aby to udělala. Mohu se přesvědčit, že zloděj už je chycen a odpykává si svou krádež. Mohu sémiotický obraz zloděje spojit se sémiotickým obrazem policie a nechat symboly, aby si spolu nevyhnutelně pohrály. Všechny tyto cesty vedou ke stejnému cíli, ačkoli některé jsou užitečnější než jiné. Nejlepší výsledek budou mít pravděpodobně ty s největším estetickým dojmem. Nikdo není povinen pracovat pouze s duchy, jako při malování krajinek není nikdo povinen používat jen vodové barvy.“

Autor zdôrazňuje potrebu magickej praxe a výrazne preferuje hravý prístup k mágii, oslobodený od chtivosti výsledkov. Takéto uvoľnenie má napomáhať efektivite operácií. Úspech považuje len za vedľajší účinok, kým potešenie z praktizovania cíti stále.

Kapitola 2 – Symboly, znamenia a sigílie

Ak niekto vysloví podstatné meno ako „stolička“ (ktoré je tiež symbolom), každý poslucháč si predstaví stoličku po svojom. Každý zo symbolov sa odvoláva na iné symboly a tak spolu tvoria sémiotickú sieť. Možno neexistuje žiadna podstata mimo tejto siete symbolov, na ktorú by symboly odkazovali. Zmysel niektorých symbolov je v spoločnosti určený náhodne. Zmysel ďalších je určený obmedzenejšie - ak existuje vzťah medzi zobrazovaným javom a zobrazením, hovoríme o ikonickej kresbe.

Ak chceme používať symboly tradičných systémov, mali by sme sa oboznámiť s ich významom a neignorovať ich nevyhovujúce atribúty, ale skôr ich inteligentne pozmeniť, čo si vyžaduje detailné oboznámenie s nimi v ich kultúrnom kontexte.

Čitateľovi je ďalej predstavený päťprvkový model živlov (kde piaty je éter), ktorý mnoho mágov používa ako základný symbolický systém. Cvičenie použitia živlových symbolov ukazuje príklad, ako do jednoduchého rituálu dostať čo najviac symbolov zhodných s cieľom. Nielen použité predmety, volané bytosti, ale aj poloha či obrátenie tela by mali niesť dopredu prepracovaný význam. Ak mág nenachádza všetko potrebné v hotových systémoch, začne si vytvárať vlastný systém. Môže tak učiniť vysoko plánovane, alebo podľa momentálnej potreby. Tabuľky korešpondencií sú  pri tom nápomocné.

Žiadna kniha pojednávajúca o postmodernej mágii by nebola kompletná bez zmienky o sigilickej mágii. Sigílie či sigilá sú symboly, ktoré zašifrovane reprezentujú prianie. Tým, že ich vytvárame na mieru k cieľu, neobsahujú prebytočné, nevyhovujúce atribúty iných, všeobecne známych symbolov. Spôsoby, akým sa dajú sigílie vytvoriť sú rozmanité – od pospájania písmen z vety vyjadrujúcej želanie, preskladania a zašifrovania ikonickej kresby želania po intuitívnu metódu podobnú automatickej kresbe pri predstavách cieľa. Intuitívne sigílie považuje Dunn za obzvlášť mocné, pričom ďalšou ich výhodou je, že môžu vyjadrovať nekonečne podrobné ciele. Sigílie sa nabíjajú pomocou zmenených stavov vedomia o ktorých pojednáva kapitola 9.

Kapitola 3 – Magické predmety

Práca s predmetmi umožňuje vložiť do nich predstavy, čím ich mág nemusí znovu rekonštruovať. Mágovi to uľahčuje celú operáciu, navyše takéto predmety možno vytvoriť aj pre inú osobu. Prvé opísané predmety sú talizmany, pričom autor nepoužíva klasické rozdeľovanie na talizmany (prinášajúce želané) a amulety (odpudzujúce nepríjemnosti). Talizmany sú buď určené na dlhodobé používanie, alebo jednorazové použitie nasledované zničením talizmanu po vyplnení cieľa. Konsekrujú sa, teda posväcujú, aby sme ich chápali ako predmety magického použitia. Najvhodnejšie je, keď si mág talizman sám navrhne aj zostrojí. Dunn si ich vytvára čo najkrajšie, pretože (v celej knihe) zdôrazňuje vplyv estetického pohnutia pre efektivitu mágie. Reakcia na predmet by mala byť silná a prebudiť emócie, ktoré nemusia byť nutne iba príjemné. Dve cvičenia predstavujú autorove vlastné príklady rituálov na konsekráciu talizmanu.

Ostatné magické predmety pomáhajú mágovi v širšej škále rituálnych činností. Konsekrujeme ich podobne ako talizmany, teda im dávame nový „život“ ako magickým spojencom. Ich moc by mala počas používania rásť, až si vraj môžu vyvinúť vlastnú „osobnosť“. Pokiaľ si ich nevytvoril sám mág, stále môže symbolicky zobraziť ich vytvorenie, alebo podniknúť iné kroky, aby k nim získal osobnejší vzťah. Pri vytváraní predmetu, alebo jeho pretváraní je dôležité sústrediť sa na cieľ, na ktorý má predmet slúžiť. Taktiež by sme nemali žiadnym spôsobom znehodnocovať predmety určené na magické operácie – práve na to upozorňovali staré grimoáre, keď radili nevyjednávať o cene pri kúpe takého predmetu. Pri praxi v exteriéroch treba dbať na zákony krajiny, niekedy totiž obmedzujú dĺžku a tvar nožov a mečov. Nedbanlivosť by mohla spôsobiť problémy s políciou uprostred rituálu. Autor nabáda aj k experimentovaniu s technickými vymoženosťami pre magické použitie, kým tradičnejšie magické predmety podrobnejšie popisuje. Sú to: vzdušná dýka, dýka athame, zvonec, sviečky, lano, pohár, bubon, ohnivá palica, grimoár (kniha duchov), kadidlo, lampa, medicína, olej, pentakel, pentagram, odev, jasnovidecký kameň (či magické  zrkadlo alebo kryštálová guľa), barla, meč, palica.

„Používání zvláštních oděvů při magii vyšlo poslední dobou poněkud z módy. Asi proto, že opravdu vypadají blbě.“

Magické nástroje by mali byť nabíjané opakovane, najlepšie na začiatku každej operácie. Keďže niektoré menované predmety sa zdajú byť totožne využívané, stručne vysvetlím rozdiely v ich použití. Meč je špecializovaný výhradne na útok a obranu, athame slúži na kreslenie obrazcov do vzduchu, kým vzdušná dýka pochopiteľne reprezentuje živel vzduchu a spolu s ním duševné a analytické schopnosti. Ohnivá palica predstavuje tvorivú silu mága, barla má dodávať oporu a energiu (podobne, ako je klasická barla nástrojom k cestovaniu). Klasická palica zas predstavuje autoritu. Dunn ju považuje za jedinú nutnú pomôcku pre prax a zmieňuje praktiky, ktoré pomáhajú naviazať ju k sebe ako svoju súčasť – nosiť ju nejakú dobu stále pri sebe, spať pri nej. Taktiež pred rituálom oslovuje predmety s pripomenutím ich účelu, čo spôsobí ich nabitie.

Kapitola 4 – Bohovia, duchovia, služobní a škodliví

Je diskutabilné, či duchovia existujú aj nezávisle od psyché pozorovateľa a či vlastne existuje bez pozorovateľa akákoľvek realita. Duchov považuje Dunn za súbor symbolov s vedomím seba a roztrieďuje ich do skupín podľa toho, ako ich vnímal.

Príležitostní duchovia sa nezaujímajú o ľudí, ignorujú ich, no sú priťahovaní mágiou. Nepriateľskí duchovia sú ľuďmi priťahovaní a snažia sa ublížiť, kým priateľskí môžu pomôcť, či už si žiadajú odmenu, alebo nie. Každý človek má svoju jedinečnú množinu priateľských a nepriateľských duchov, teda konkrétny duch sa môže správať inak k rôznych jedincom. Larvy sú priťahované traumami a bolesťou, akoby sa živili ľahšie dostupnou energiou. Patria medzi nich inkuby a sukuby. Archanjeli rôznych systémov sú označení ako sily a mocnosti. Predstavujú živlové a planetárne energie. Prírodní duchovia sú poddruhom spomenutých mocností, sú ochotnejší pomáhať a môžu zastupovať silu celého zvieracieho druhu. Posmrtné entity sú časti bytostí, ktoré boli nažive. Ich stupeň sebauvedomovania býva rôzny. Obvykle nemávajú väčšie vedomosti, ako mali za života. Za posmrtné entity sa často vydávajú iné druhy entít. Bohovia majú širokú škálu pôsobnosti a môžu konať aj mimo nej. Podľa Dunna uctievanie poskytuje bohom podobu a štruktúru, ale nie existenciu, teda navzdory jednému z názorov, ani neuctievaní bohovia nie sú „mŕtvi“. Majú vlastnú vôľu a ciele, môžu byť užitoční aj nebezpeční. Entity z iných svetov nezapadajú do predošlých skupín, našu realitu navštevujú len zriedka. Ľudia ich príliš nezaujímajú, majú vlastné ciele. Nejednoznačné bytosti sú akýmsi spojením niektorých z predošlých typov entít.

Pri jednaní s duchmi by prvým krokom mala byť ich identifikácia. Využívame pritom logiku symbolov, napríklad ak si overujeme, či je martický duch tým, za koho sa vydáva, skúsime jeho reakciu na martické symboly. Ak sa zdá, že jeho moc narastá, potom o svojej identite neklamal.

Predložené sú aj rady k boju s nepriateľským duchom. Ak duch odmieta odísť, často funguje imperatív, príkaz. Ak odmieta odísť naďalej, je možné vypožičať si autoritu od božstva svojej preferencie. Útočiť sa dá pomocou náboja hnevu vyslaného zo solar plexu. Ak duch odoláva aj tomu, používa sa nebezpečnejšia technika uzavretia ducha vo svojej rozšírenej aure, kde ho majú stráviť pomocní duchovia.

Evokácie vykonávané v minulosti boli často útočné a hrubé na evokované entity. Zdá sa, že zdravý, partnerský prístup prináša lepšie výsledky, či menšie riziká. Pri takomto prístupe si duchovia môžu žiadať nezmyselné veci, akoby im šlo o symbolický čin. Možno si cenia akt odmeny, nie odmenu samotnú. Niektorí však jednajú aj bez požadovania odmeny.

3 dôležité časti evokácie sú:

1. Ustanovenie autority. V západnej mágii to bolo vzývanie boha, vo východnej mágii prísna askéza, až sebapoškodzovanie (ktoré Dunn neodporúča). Pri samotnom rituále nie je potrebné mať reč pripravenú vopred, no účinok prináša poznať atribúty ducha a použiť ich.

2. Vytvorenie magického puta. Ide o volanie ducha pomocou spomenutých atribútov. Vizualizujeme ducha, jeho sídlo, či vôňu. Ten sa málokedy prejaví fyzicky a tak je vhodné mať poruke médium, či venovať sa jasnovideckej technike.

3. Povolenie k odchodu. Pozostáva z prepustenia ducha, zopakovania jeho úlohy, poďakovania. Operáciu ukončuje zažehnávací rituál aj vtedy, keď sa nezdá, že niečo ostalo nablízku. Priložená ukážka evokácie podáva vzor k napísaniu vlastného rituálu.

Inou formou práce s duchmi je invokácia, teda vzývanie božstva do svojho vedomia, aby ho dočasne riadilo. Operatér tým získava moc, ktorú normálne nemá. Medzi základné rady patria: dlhodobé uctievanie vybraného božstva, obetovanie božstvu (napríklad ovocie, peniaze, čas, kadidlo) a dať božstvu priestor napríklad vo forme oltára. Autor upozorňuje, že bohovia jednajú v súlade s tým, čo si skutočne prajeme, nie pre naše chvíľkové rozmary a opäť ukazuje príklad operácie.

Umelí duchovia sú entity, ktoré si vytvára sám mág. Nevieme povedať, či duchovia z grimoárov nie sú duchmi vytvorenými mágmi pred storočiami. No vytvoriť si vlastných duchov môže byť prínosné, pretože budú lepšie odpovedať našim cieľom a bývajú lepšie ovládateľní. Každému duchovi priraďujeme meno, popis (výzoru, vlastností, cieľov v ktorých má pomáhať) a symbol uľahčujúci interakciu s ním. Priložené cvičenie demonštruje proces vytvárania služobného ducha. Jeho meno aj atribúty nejakým spôsobom súvisia s úlohou, na ktorú ho vytvárame. Kľúč k jeho adresácii býva sigilum zostavené z jeho mena. Dunn zastáva názor, že služobní duchovia sa po čase deaktivujú aj sami a že zabudnutie na ich zničenie nemusí vyvolať problémy. Použitie egregorov, teda duchov tvorených kolektívmi neodporúča, označuje ich za problémových.

Koniec kapitoly je venovaný teórii memov, získavaniu nových poznatkov s pomocou mágie a zamyslením nad tým, čo duchovia získavajú interakciami s ľuďmi.

Kapitola 5 – Mágia jazyka

Základné poznatky o jazyku sú pre nás stále skryté. Nevieme, či komunikácia má nejakú základnú štruktúru, alebo ako pôsobí jazyk v mysli. Každý jazyk je ohromnou zostavou výrazov, pravidiel a výnimiek, ktorou sa dá vyjadriť takmer hocičo.

„Pochopil jsem, že jazyk je zázrak. Je tak hluboce provázán s tím, co nazývám sémiotickou sítí, základní strukturou složitého a chaotického významu, že je to skutečná magická technologie.“

Väčšina zo starých civilizácií mala mýtus o jazyku alebo písme. Gréci a Rimania používali v mágii jednoduchý jazyk. Na pliešky vyryli svoje želanie, obetovali zviera a pliešok zahodili. Tieto defixiones zahadzovali do studní alebo iných miest, ktoré pre nich symbolizovali podsvetie, ak sa jednalo o kliatby. Podobná technika prispôsobená súčasnosti vyžaduje napísanie želania na papier a jeho odloženie či zničenie podľa osobných estetických preferencií.

Autor ďalej vysvetľuje použitie cudzích jazykov v mágii. Odporúča učiť sa aspoň dva cudzie jazyky, čo má otvárať novým spôsobom myslenia a úcte k iným. Použitie cudzích jazykov v mágii núti k vedomému aj nevedomému premýšľaniu nad významom správy. K starej angličtine, latine, hebrejčine a gréčtine pridáva autor niekoľko poznámok.

Na zvýšenie moci a dramatickosti rituálu používajú niektorí mágovia takzvané „barbarské slová“. Významy niektorých sú stratené či neznáme. Nepochopené zvuky môžu pripomenúť zmenený stav vedomia v ktorom boli vydávané a tým uľahčiť prechod do neho.

Medzi umelé žargóny patria henochiánčina a uranská barbarčina. Henochiánčinu objavil Dr. John Dee v polovici 16. storočia. Slúži na odvodzovanie mien anjelov, ale nehodí sa na iné účely. Uranská barbarčina je výtvorom chaos magikov, má doplniteľnú slovnú zásobu a nemá gramatiku.

Na vytvorenie vlastného magického jazyka je potrebné určiť si jednoduchú gramatiku (ošetrujúcu reprezentáciu času či odvodzovania slov) a vytvoriť slovník, ktorý môže korešpondovať so sústavou sigíl. Do úvahy je nutné brať účel jazyka, teda či má byť určený len na rituálnu činnosť alebo komunikáciu s kolegami. Pri tvorbe slov sú užitočné slová z rôznych jazykov, zlučovanie, anagramy, hranie sa so zvukom v tranze.  

Kapitola 6 – Cesty dovnútra a von

O počítačových sieťach a Internete často uvažujeme ako o priestore. Podobnou predstavou nehmotného priestoru, avšak staršou ako kyberpriestor je astrálna rovina, ktorú predpokladajú mágovia už storočia. Vďaka nepresnému pojmu „astrálneho cestovania“ môže dochádzať k omylom ohľadom používania rôznych magických techník.

Prvou z týchto techník je videnie na diaľku, pri ktorom mág prenesie svoje centrum vnímania mimo svoju nervovú sústavu. Priložené sú dva cviky, ktoré túto schopnosť pomáhajú formovať. Dunn považuje videnie na diaľku za jednu z najťažších techník. Vo svojich skúsenostiach nemohol ľubovoľne posúvať svojím pohľadom, niekedy sa pohľad prenášal aj mimo želaných oblastí. Inokedy môže dôjsť k zámene zmyslových podnetov (napríklad medzi sluchom a zrakom), či nesprávnej kontrole miesta, kam bola presunutá pozornosť.

Druhou technikou je astrálna cesta. Úlohou cvičiaceho je uviesť sa do tranzu a predstavovať si osobu vo svojom astrálnom chráme. Potom vizualizovať vnímanie z pohľadu danej osoby a pokračovať v oživovaní ďalších zmyslov – sluchu, čuchu a pohybového vnímania. Až keď sú po tréningu všetky zmysly dostatočne ostré, malo by sa pokračovať v ceste, napríklad prejdením dverami so symbolom cieľa. Väčšina astrálne cestujúcich praktikov sa pýta, či nejde len o prejavenú fantáziu. Istým spôsobom ide o „skutočné fantazírovanie“. Vnímané svety by mali obsahovať podrobnosti, ktoré zmyslami vnímame aj v bežnom stave vedomia. Stretnuté bytosti sa správajú podľa svojich záujmov, nastávajú prekvapivé situácie, či dokonca nepriateľské útoky. Ďalšími indíciami, že cesta prebieha správne je necítenie fyzického tela, jeho stuhnutie a získavanie znalostí, ktoré by sa nezískali bežnými prostriedkami.

Mimotelesné zážitky a zážitky blízkosti smrti považuje Dunn za inú kategóriu skúsenosti, aj keď majú s predošlými niečo spoločné. Domnieva sa, že zomierajúci možno putujú na iné miesto, ako do roviny utvárania (čo je jeho výraz pre astrálnu rovinu).

Podľa presvedčenia niektorých šamanov má astrálna sféra tri „poschodia“. Každé z nich má svojich obyvateľov. Najnižšie zodpovedá podsvetiu, ktorého obyvatelia radi klamú. Dajú sa v ňom nájsť stratené veci a poznatky. Stredný svet sa podobá idealizovanej zemi. Mága tu očakávajú jeho spojenci, existuje v ňom jeho astrálny chrám. Najvyššie položené je sídlo božských bytostí, kam sa cestuje ťažko, hlavne ak k tomu nie je dobrý dôvod. Priblížiť sa mu považuje Dunn za nebezpečné – napriek tomu je to zdroj inšpirácie a sily.

„Je zajímavé, že astrální rovina má svůj typ počasí. Bouře v astrální rovině může pohánět velké množství lidí, kteří trpí zjevným hněvem, vztekem, bolestí či nenávistí. Například po většině neštěstí, přírodních i způsobených člověkem, trpí astrální rovina ve všech třech oblastech divokými (a podivně krásnými) bouřemi. Ty odrážejí nejen bolest a utrpení mága, ale i bolest a utrpení těch, které neštěstí postihlo. Těmto bouřím lze nejlépe odolat tak, že nebudete do astrální roviny vstupovat, dokud se neurovnají záležitosti, které je způsobily.“

Nakoľko každý symbol má svoju oblasť v strednom svete, je možné skúmať aj tie – či už sú to svety štyroch živlov, kabalistických sfér alebo iné. Priložený príklad ukazuje autorovu cestu do sefiry Jesod. Keďže cesty do astrálu mávajú symbolický charakter, pátrať po ich význame býva podobné výkladu snov.

Posledný cvik kapitoly slúži na vytvorenie duchovnej bytosti, učiteľa podľa zoznamu želaných vlastností. Po vytvorení symbolu slúžiaceho ako adresa na túto entitu nasleduje uvoľnenie sa a cesta do astrálneho chrámu. Opäť sa vizualizáciou vytvorí tretia osoba, s ktorou si mág prepojí všetky zmysly. Je možné, že sa tu objaví aj mágov spojenec, väčšinou vo zvieracej podobe. Pokračuje sa prejdením bránou, dierou v zemi alebo medzi stĺpmi so symbolom učiteľa. Krajina za dvermi bude iná. Po nájdení učiteľa s ním hovoríme o jeho prístupe k mágii a opýtame si slovo sily, ktoré napomáha kontaktu. Pre návrat vizualizujeme napríklad absorbciu astrálneho tela hmotným.

Kapitola 7 – Mágia na ulici

Niektorí mágovia dlhodobo pracujúci v ústraní si účinky svojej mágie len nahovárajú a praktickú zmenu nevedia prejaviť. Ak mágia funguje, mala by fungovať rovnako, ak je vykonávaná na verejných miestach, pomocou nenápadných symbolických úkonov. Kľúčom k mágii na ulici je podľa Dunna „kotva“ – gesto, ktoré sme pomocou uvoľnenej meditácie spojili s konkrétnym stavom mysle, aby sme ním tento stav vedeli ľahšie navodiť. Dunn pravdepodobne vychádzal z poznatkov neurolingvistického programovania, v ktorom sa kotvy tiež používajú. Okrem navodenia stavu vedomia sa kotvy dajú používať aj na iné magické činnosti, napríklad na zmenu spôsobu, akým nás ostatní ľudia vnímajú.

Aura okolo ľudského tela býva chybne interpretovaná ako merateľné a fotografovateľné energetické pole. Podľa Dunna je aura symbolické pole tvorené farbami, ktoré súvisia s náladou subjektov a pre pozorovateľov sa líšia podľa ich interpretácií. Okrem vizuálneho vnemu môže byť aura vnímaná aj inými zmyslami. Vnímanie aury pomáha v liečení, či manipulácii s druhými, čo nemusí byť tak neetické, ako to znie. Bežné jednanie mimo mágie je taktiež manipuláciou a podobne, ako nie každý pozná mágiu, nie je každý presvedčivý zhovorčivosťou. Jednou z metód manipulácie je použitie chápadiel ktoré necháme vizualizáciou vyrásť zo solar plexu. Po dotknutí sa chápadlami možno ľudí prinútiť k jednoduchým akciám ako postavenie sa, obzretie či dokonca ich znehybnenie.

V rámci úvahy o ospravedlnení magického vplyvu sa autor zaoberá aj vzťahom medzi mágiou a politikou a prechádza k popisu štítu, obrannej technike proti útokom iných mágov. Štít má byť nepreniknuteľnou bariérou, ktorá môže byť aj ozdobená a možno ju vizualizovať viacerými zmyslami. Nemal by však mať formu, ktorá by okolie provokovala. Mnoho mágov používa štít takmer neustále, čo je podľa Dunna prehnané. Pri pocite magického útoku radí neprepadať strachu, pri každej možnosti strach skúmať, akceptovať, hľadať jeho zdroje a taktiež cvičiť svoje sociálne schopnosti – čo nejeden okultista potrebuje. Pre jednanie so strachom či magickú prax je možné vytvoriť si zvláštnu persónu, ktorá má byť mágovým schopnejším, najduchovnejším ja. Podobné persóny si vytvárame aj spontánne podľa situácie, v ktorej práve sme. Na svet sa dívame cez rôzne masky sebaponímania - čo však leží pod nimi? Zrejme neexistuje v jadre človeka žiadna osobnosť, iba vedomie prebiehajúce medzi persónami. Toto vedomie nazýval A. O. Spare kia.

Kapitola 8 – Veštenie budúcnosti aj minulosti

Divinácia je opačným módom magickej činnosti – namiesto poslania informácie (priania) ide o získanie informácie od univerza. Prvá predložená rada sa týka výberu divinačného systému – mal by mať estetickú hodnotu pre operátora, rezonovať s ním. Práve rozdielmi v estetických preferenciách by sa dalo vysvetliť, prečo niekomu funguje jedna metóda oveľa lepšie, ako iným. Dunn vysvetľuje, že nie je potrebné príliš lipnúť na médiu divinácie (symbolickej sústave) – to nie je manipulované ničím nadprirodzeným. Pohľad na ne, interpretácia symbolov však áno. Pri samotnom veštení nejde o nič mechanické, ale o všímavosť.

„Představte si následující analogii: Máte rádio. Jak asi víte, když se rádio nechá jen tak, zachytí směs šumů, která se skládá z rádiových signálů celé země – z většiny vysílaných atomy vodíku, které se šíří prostorem. Veškerá informace, procházející rádiem, pokud se uslyší najednou, bude ve skutečnosti znít jako šum – náhodné drmolení, hluk. V tomto zvuku se však můžeme vyladit na zvláštní oblasti, které jsou soustředěnější. Můžeme slyšet „hudbu“ nebo „zprávy“. Z takovýchto soustředěných kanálů pak můžeme čerpat informace.“

Dunn rozlišuje 3 kategórie divinácie, pri ktorých je stav vedomia zhodný:

a) Veštebný tranz – ide o komunikáciu s božstvami a predávanie ich správ. Dosahuje sa pomerne jednoducho – väčšinou hudbou a tancom. Dobrým cvikom je sledovanie obrazov vynárajúcich sa pred spánkom a ich zapísanie. Mnohé sa môžu týkať života pozorovateľa, byť prorocké. Navyše to podporuje bdelejšie vedomie pri úplnom snení.

b) Sledovanie znamení – v antickom Grécku bolo používané hlavne chudobnými, ktorí nemohli opustiť svoj majetok kvôli ceste do Delf. Je to sledovanie prírodných a spoločenských javov, napríklad sledovanie letu vtákov, čítanie z vnútorností zvierat (haruspicia), či sledovanie počasia. Najdostupnejšia metóda, kledón pozostáva z položenia otázky, zakrytia uší a ich odkrytia pri prvých hovoriacich ľuďoch. Prvé náhodné slová z ich rozhovoru majú byť odpoveďou. Táto metóda sa dá modifikovať použitím rádia, na ktorom naladíme náhodnú stanicu.

c) Manipulácia s predmetmi symbolických sústav (tarotové karty, runy, kocky)

Posledným typom divinácie je výber nejakého druhu losa. Tarotové karty a runy sú popísané podrobnejšie. Tarotová sústava má 78 kariet, z toho 22 patrí do Veľkej arkány. Číslované sú od 0 po 21, každá z nich má vlastný názov. Zvyšné karty Malej arkány sú rozdelené na 4 „farby“, ktoré predstavujú živly. Pôvod tarotu je neznámy, no ide o pružný systém, už len vďaka tomu, že karty sa dajú vykladať rôznymi spôsobmi. Veľké množstvo umeleckých spracovaní tarotových kariet umožňuje vybrať si pre seba esteticky príťažlivú.

Germánske runy tvorili abecedu Futhark. V súčasnosti sa najčastejšie používa rekonštrukcia, 24 symbolov rozdelených po ôsmych v troch skupinách. Niektoré sady obsahujú aj prázdnu runu, ktorá samozrejme nie je historicky autentická. O významoch jednotlivých rún sa dochovalo málo, nedajú sa jednoznačne určiť. Autor odporúča študovať históriu, prípadne staronórštinu pre čítanie pôvodných zdrojov pojednávajúcich o runách. 18-runový Futhark nie je priamo zmienený.

Mimo tradičných sústav symbolov môže adept stále vytvoriť vlastnú sústavu. Podobne to urobil A. O. Spare so sústavou hracích kariet, ktorým pripísal význam.

Kapitola 9 – Zväčšovanie osobnej moci

Úvod kapitoly patrí rozboru komunikačného aktu, akým mágia môže byť – hoci komunikant je pri nej neznámy. Menej pravdepodobné správy si vyžadujú viac informácie, čo znamená, že aktér by sa mal starať o zvýšenie šance, že bude správa prijatá. Môže tak učiniť týmito spôsobmi:

a) „rozšíri kanál“ alebo zosilní signál

b) bude požadovať spätnú väzbu

c) spomalí komunikáciu

d) opakuje správu alebo ju rozdelí

e) obmedzí šum

Na spomenuté „rozšírenie kanála“ slúži cvičenie aktu sily, ktoré učí aj lepšej komunikácii s neznámym komunikantom. Skladá sa z oznamu svojho cieľa a jeho následného vykonania. Buduje to vzorec myslenia, že sa naše komunikované ciele plnia. Na začiatku sa cvičí s jednoduchými činmi, ktoré sa dajú ľahko vyplniť. Prehlásenie má byť magickej, estetickej povahy. Časom sa má zvyšovať pravdepodobnosť, že komunikant príjme aj menej pravdepodobné správy (reprezentujúce ťažšie uskutočniteľné ciele). Dunn tvrdí, že každá lož uberá z mágovej moci. V kontexte s aktom sily to vyznieva nelogicky, keďže ciele plnené po akte sily sú komunikované oficiálne, odlišnou formou – teda lož nie je súčasťou aktu sily.

Šum, o ktorom hovorí autor, je zložený z komunikácie a myšlienok celého ľudstva, je takmer nekonečný. Práve tento šum však môže dávať vzniku komunikantovi magických aktov. Na obmedzenie najzásadnejšieho šumu – toho vo vlastnej mysli je predložené cvičenie zazen vo variácii, v ktorej adept spolu s vdýchnutiami počíta od 1 do 10 a potom odznova.

Iným spôsobom obmedzenia šumu je gnóza (v slovníku chaos mágie: tranz). Tieto zmenené stavy vedomia považuje Dunn za účinné, avšak neverí v ich nutnosť. V aplikácii sigilickej mágie je často používaný orgazmus. Okrem neho sa môžeme stretnúť s pridusením sa, ktoré Dunn považuje za veľmi nebezpečné a zhoršujúce zdravie srdca. Túto metódu tiež neodporúčam kvôli záťaži vyvinutej na srdce. Iné metódy súvisia s únavou, vzrušením alebo eufóriou. Pričasté používanie dráždivých (excitačných) tranzov Dunn kritizuje. Efektivita takých tranzov môže klesať, obzvlášť pri použití drog. Oproti tomu použitie tlmiaceho, autohypnotického (inhibičného) tranzu je výhodné aj pre svoju dĺžku, ktorá je podstatne menej obmedzená. Hoci je potrebné vedieť sa pomocou meditácie naladiť do inhibičného tranzu, čo trvá dlhší čas, tento stav je uvoľňujúci a zdraviu prospešný.

Druhá časť kapitoly pojednáva o spojencoch mága. HGA, Holy guardian angel (anjel strážny) je chápaný rôznymi spôsobmi, niekedy ako časť mysle, vyslanec komunikanta, inokedy ako ochranná entita. Dôležitá je zhoda týchto ponímaní – komunikácia s ním má mať veľký význam pre osobnú moc. Kontakt s HGA sa prevádza pomocou rituálu pripomínajúceho invokáciu – problém je, že atribúty HGA sú neznáme. Mág sa obklopí celým svojím symbolickým systémom, zbraňami, záznamami svojich magických operácií. Recituje o svojej magickej činnosti chvály a zvyšuje autoritu, pokým nepocíti kontakt. Môže obdržať meno, sigilum, či položiť HGA otázku. Kontakt na HGA je možné získať aj v astrálnom cestovaní od dôveryhodných entít.

Iní spojenci mága sa objavujú väčšinou vo zvieracej podobe a je omnoho ľahšie s nimi nadviazať kontakt, ako s HGA. Kapitolu uzatvára cvik astrálnej cesty na nájdenie takéhoto spojenca v „strednom svete“.

„Síla/moc je nakonec záležitostí toho, jak být silný/mocný. Někoho tato tautologie může odrazovat, ale ve skutečnosti znamená, že když se začnete chovat jako silný/mocný člověk, bude z vás silný/mocný člověk. A skutečná síla/moc navzdory tomu, co se říká, nekorumpuje. Jen ti skutečně silní/mocní, jen ti, kdo si jsou sebou zcela jisti, si ve skutečnosti mohou dovolit být laskaví. Ustrašení, zranění a slabí se chytají stébel.“

Kapitola 10 – Budovanie okultných sietí

Pri stretávaní iných mágov je vhodné dodržiavať istú etiketu, napríklad sa nedotýkať ich rituálnych predmetov či u nich nepraktizovať mágiu bez dovolenia, nehádať sa o pravdivosti svojich paradigiem, nerušiť behom rituálu, či sa nevydávať za všemocného. Tiež sa treba mať na pozore pred magickými komunitami, ktoré boli vytvárané len ako zásterka pre iné ciele, napríklad zoznamku. Ďalej autor odporúča informovať sa o podmienkach a výhodách členstva u niektorého z členov komunity, kde členstvo zvažujeme. Uvádza základné charakteristiky skupín Ásatrú, ceremoniálnej mágie, chaos magikov, New age, satanistov a skupín náboženstva Wicca. Pri voľbe skupín pripadajú do úvahy aj magické techniky ako pomôcka – divinácia o skupine, či cesta do astrálu pomocou symbolu komunity.

Správanie členov komunít niekedy pripomína isté archetypálne role. Organizátorský typ preberajúci na seba zodpovednosť nazýva Dunn „kráľom“. Vtipného narušiteľa nazýva „bláznom“. Ten môže byť aj užitočný, ale potrebuje, aby mu bol poskytnutý priestor. „Rebel“ vystupuje proti organizátorovi, či už v záujme nahradiť ho niekým iným, alebo nastoliť anarchiu. „Mudrc“ je jedinec s prenikavým vhľadom, ktorý môže zaujať aj inú rolu – či už rolu „kráľa“, „rebela“, alebo radcu. Niekedy skupina obsahuje aj večne frustrovaného jedinca, agresívneho navonok alebo dovnútra, ktorý svojou negativitou môže skupinu rozkladať.

Pozornosť je venovaná aj protiokultným skupinám a ich trestnej činnosti, či menej nápadným útokom. Hoci počet priamych útokov na okultistov klesá, stále sa môžeme stretnúť s formami diskriminácie – znemožnenie adopcie, výpoveď zo zamestnania, vysťahovanie.

Riziko však môže hroziť aj zo strany iných okultistov a tak ďalšia časť kapitoly pojednáva o magickom útoku. Ten nehrozí príliš často, osoby schopné silného útoku sa väčšinou takým sporom vyhnú. Proti vyslaným škodlivým duchom je účinnou obranou magický štít vytvorený okolo tela, alebo domu. V prípade prijatia obskúrneho predmetu poštou ide zrejme o predmet, ktorý má škodiť príjemcovi, alebo ho zastrašiť, ak je poverčivý. Odporúčaným postupom je preťatie nite energie, ktorá nás spája s predmetom. V prípade priameho útoku z vyslanej negatívnej energie (nenávisti) Dunn odporúča túto prichádzajúcu energiu nahromadiť pomocou ochranného symbolu a vrátiť odosielateľovi.

Kapitola 11 – Pokračovať a prekonávať

Rozdiel medzi vedeckým a magickým výskumom je ten, že výsledok magického výskumu môže mať význam len pre experimentátora, pre iné osoby nebýva relevantný. Odpoveď na otázku, pokiaľ ju možno poznajú iní, môžeme vyhľadávať.

Dunn nabáda na hodnotenie internetových stránok, aby sme vedeli určiť ich kvalitu pri hľadaní informácií. Rýchly odhad môžeme vytvoriť na základe domény (platenej či bezplatnej), informácií o autorovi, či kvality odkazov zo stránky. Napomôže to vyhnutiu sa neproduktívnym variáciám techník. V prípade kníh, ktoré sú väčšinou lepšími zdrojmi informácií, zas radí vytvárať si zoznam obľúbených kníh a ich vydavateľov. Vydavateľstvá totiž často ponúkajú knihy podobného zamerania.

Pokiaľ odpoveď na otázku magického výskumu nepoznajú ani iní mágovia (no nie len vtedy), pristupuje sa k magickému výskumu. Predovšetkým treba viesť magický denník, mnohými vraj podceňovaný. Zápis o každej drobnej aktivite či cvičení je zas prehnaným riešením, vytvárajúcim priveľké množstvo informácií za krátku dobu. Priložená je aj zbierka metafyzických otázok, ktoré by mohli mágov zaujímať.

„Pamatujte, že magický výzkum může být do jisté míry nebezpečný. Pokud zamýšlíte věnovat se magickému výzkumu, doporučuji vám opatrnost. Také vřele doporučuji určitý etický kodex, abyste se vyhnuli magickým ukrutnostem. Bylo by například čestné ovlivňovat volby? Pokus respektujete demokratický postup, pak jistě ne. Dříve než se pustíte do ovlivňování čehokoliv pomocí magie, měli byste mít jasnou etickou a morální filosofii.“

3 základné otázky o magickom výskume sú: Čo skúmame? Ako najlepšie určíme odpoveď? Aký prospech z toho budeme mať? Dôležitý je aj podrobný zoznam metód a introspekcia – zápis svojich myšlienok o pokusoch bez cenzúry. V prípade neúspechu sa stávajú cennými poznatky o tom, aké metódy nefungovali. Vylučovacou metódou sa potom skôr dopracujeme k fungujúcim metódam.

Dodatok 1 je venovaný zažehnávaciemu rituálu, teda základnému rituálu určenému na vymedzenie magického priestoru a očistenie daného miesta, vypudenie nežiaducich entít a stanovenie svojej autority. Ani v tomto prípade nechýba príklad rituálu.

Dodatok 2 predkladá formulár o magickom výskume pomocou experimentov. Formulár teda neslúži na záznam každodennej praxe.

Študijné otázky a činnosti. Posledná časť knihy pred registrom pojmov predkladá pomôcky k sebapoznaniu, formulácii svojich názorov na mágiu, či k zahájeniu diskusie. Jednotlivé otázky sa týkajú aj predošlých kapitol knihy.

Zhodnotenie knihy

Medzi pozitíva knihy patrí jej zrozumiteľnosť, nenájdeme v nej takmer žiadne zbytočné opakovanie tých istých informácií. Tiež oceňujem množstvo praktických cvičení, námety na analýzu v časti Študijné otázky a činnosti a spôsob, akým autor prechádza od informácií o praxi k myšlienkam postmodernej filozofie, ktorá formovala mágiu chaosu.  

Dunnovo „magické vedomie“ sa hádam dá považovať za druh vnútorného ticha či „negatívneho stavu“ (v Bardonovej terminológii), keďže primárne ide o zastavenie toku bežných myšlienok. Adept si pri ňom síce všíma vynárajúce sa asociácie, sústredenie/pozornosť má však primárne presunuté na svoje zmysly.

Chýba informácia o tom, či nejakým spôsobom je zabezpečovaná jednotnosť a konzistencia slovníka uranskej barbarčiny, alebo je na každom magikovi, aby si doplnil nielen gramatiku, ale aj nové slová výhradne pre svoju prax. Iných negatív, okrem dvoch či troch zvláštnych tvrdení si nie som vedomý, jedná sa o jednu z mojich obľúbených kníh.