piatok 1. februára 2019

Clark Ashton Smith - Mimo prostor a čas

Počet strán: 338
Vydalo: Albatros Media
Preložila: Linda Bartošková, Ondřej Hanus (báseň), Antonín Handl (predslov)
Ilustroval: Jakub Gajdošík

Fanúšikova takzvanej „weird fiction“ mohli ešte v júni minulého roka značne spozornieť, keď vyšla kniha od doteraz opomínaného autora - Clarka Ashtona Smitha. Keďže som sa k danej knihe dostal až teraz, recenzujem ju s vyše polročným oneskorením.

Kniha obsahuje jednu báseň, 22 poviedok a obsiahly predhovor Stephena Jonesa, ktorý je tak trochu aj pred-horor, kvôli zdĺhavosti histórie vytlačených kníh autora. Dozvedáme však aj o živote C. A. Smitha. Niektoré fakty z predhovoru prerozprávam, aby sme si tohto autora v skratke predstavili.
C. A. Smith sa narodil v roku 1893. Začal kreatívne písať už ako 11-ročný, v inšpirácií Edgarom Allanom Poe-om a rozprávkami Tisíc a jednej noci. Ako tínedžer písal básne, pričom jeho prvá zbierka bola vydaná skôr, než dovŕšil vek 20-tich rokov. V roku 1922 s ním nadviazal kontakt H. P. Lovecraft a vďaka tomu sa zrodila postavička v Lovecraftových poviedkach nazvaná Klarkash-Ton. Smith napísal aj romantické príbehy, ktoré sa ale nestretli s úspechom. Na rady priateľov začal písať poviedky v žánri weird fiction, aj pre časopis Weird Tales. Niekedy svoje poviedky sprevádzal vlastnými ilustráciami. Tiež sa venoval prekladaniu diel dekadentných básnikov z francúzštiny a španielčiny, a modelovaniu plastík. Ak sa mu nepoznávala nejaká socha na ktorej pracoval, jednoducho ju vyhodil von oknom. Rád si budoval vlastné literárne svety a prispel aj k budovaniu mýtu Cthulhu. V roku 1933 si začal dopisovať aj s R. E. Howardom.
C. A. Smith sa oženil až na sklonku života, v roku 1954. V tomto období opäť písal poviedky, po pauze počas zložitého obdobia. Prežil svojich literárnych priateľov, H. P. Lovecrafta aj R. E. Howarda. V období od roku 1935 po osudný rok 1937 mal však problémy so zdravím, úmrtím rodičov a nedostatkom peňazí, čo sa odrazilo aj na neefektivite v tvorbe. Kvôli financiám sa nechal najímať na podradnú prácu, ktorá bola tak v kontraste s bohatstvom jeho fantázie. Dočkal sa o niečo väčšieho uznania svojich diel počas života, než jeho zmienení priatelia. Naopak, po jeho smrti sa však jeho dielo teší menšej sláve, než sláva diel ostatných z „veľkej trojky Weird Tales“.
Väčšia časť predhovoru sa venuje kompletnej histórii vydaných kníh C. A. Smitha, vďaka čomu zachytávame aj časť histórie vydavateľstva Arkham house. Samozrejme sa okrem jeho poviedkových a básnických zbierok vydal aj súbor jeho kresieb. Podľa toho, čo sa píše v predhovore, však zbierka fotografií jeho sôch nevyšla. Naopak, vydaný bol audiozáznam, na ktorom Smith čítal svoje poviedky. Klarkash-Ton opustil túto dimenziu bytia v roku 1961 v spánku, po sérii mŕtvic. Niektoré úseky z jeho súkromnej korešpondencie môžeme nájsť ako súčasť predhovoru. Neviem, či práve posmrtné prehrabávanie v korešpondencii je to, čo našich mladých autorov láka ku snahe o získanie slávy. Ja dúfam skôr v protipól - totiž, že niekto po mne zmaže históriu internetového prehliadača.

[Zdroj obrázka: Executorov skener]

Vzhľadom k väčšiemu množstvo poviedok nebudem naznačovať zápletky všetkých z nich, ako som to robieval pri iných recenziách. Spomeniem len tie, ktoré mi najviac utkveli v pamäti. Je pravda, že úvodné dielka mi pripadali skôr ako poviedky na rozohriatie pojednávajúce o ľuďoch, ktorým sa stratila bežná realita a nechcene sa dostali do predtým skrytej, hrozivej reality. Približne od piatej poviedky sa však rozbehla séria silnejších diel, ktoré ma vedeli zaujať a plne som si ich užíval. Neskôr sa iba ojedinele objavili kratšie poviedky založené na logike, ktorých konce boli preto predvídateľné. V príbehoch, ktoré hovoria o doplácaní na negatívne vlastnosti sa stretávame s morálnym posolstvom, ktoré však nebýva rušivé. Čitateľ je tiež svedkom toho, že tam, kde sa Lovecraft neodvažoval ukazovať citáciu z Necronomiconu to Smith pokojne robí a takisto prezentuje citácie aj z iného bájneho diela, Knihy Eibonovej.
Bol som hlboko potešený a prekvapený, keď som v poviedke Osud Avoosla Wuthoqquana rozpoznal prvky, ktoré ovplyvnili detaily v hre Quest for Glory 4. Samotná poviedka pojednáva o lakomcovi, ktorý odkúpi 2 drahé kamene, ktoré mu však gúľaním sa vytrvalo unikajú. Podľa mena Avoosl bolo zrejme v hre Quest for Glory 4 pomenované temné božstvo Avoozl a tiež z tejto poviedky bola čerpaná inšpirácia pre potvoru v jaskyni, ktorú môžeme stretnúť v hre.
Výborná poviedka Bestie z Averoigne rozpráva o tom, ako sa po zjavení kométy v blízkosti opátstva zjavuje tienistý tvor, ktorý vraždí najprv zvieratá a neskôr aj ľudí. Keď proti nemu nepomáha ani exorcizmus daných miest, cirkev sa obráti na mága, ktorému za spoluprácu ponúka amnestiu.

Strana 228: „Jednoho ozbrojence strhl k zemi a já jsem nad ním, v oblaku červeně, podobné přízračné krvi, uviděl černou a napůl plazí postavu Bestie. Plochá hadí hlava, bez očí i nosu, trhala mužovu zbroj ostrými pilovitými zuby a já slyšel řinčení a skřípaní zubů na kroužkovém železe. Rychle jsem položil Eibonův prsten na kámen, jejž jsem si předem připravil, a rozbil tmavý drahokam úderem kladívka, ktoré jsem si přinesl.“

Opisom atmosféry miesta, ktoré k sebe obsesívne priťahuje ľudí a vysáva ich energiu ma zaujala poviedka Genius Loci. V poradí osemnásty príbeh, nazvaný Semeno z hrobky, rozpráva o nešťastnom osude hľadačov orchideí, ktorí si chceli privyrobiť nájdením pokladu, no našli iba nebezpečnú, parazitickú rastlinu. Rastlina sa usadí v jednom z hľadačov a vyzerá to, že ani indiánski sprievodcovia nevedia bojovať so symptómami – bolesťou a zmenou nálad. Bol som prekvapený, že opis premeny hostiteľa bol vlastne naturalistický.
Rovnako pamätihodnú scénu obsahuje aj nasledujúca poviedka, Tkadlec v hrobce, v ktorej sa traja veľkí bojovníci snažia na kráľov príkaz priniesť mu pozostatky zakladateľa jeho dynastie, avšak zavalia ich ruiny mesta a niečo si po nich prichádza...
Za pozitívum zbierky považujem, že naozaj mnoho textov pojednávalo o čarodejoch a nekromantoch, čo samo o sebe zvyšovalo moju motiváciu k čítaniu. Možno práve kvôli tomuto sa iní recenzenti zvykli zmieňovať o rozprávkovosti Smithových svetov. V opačnom prípade si nie som istý, čo mohli mať na mysli. Žeby podivnosť Smithových príšer, ktoré boli o stupeň zvláštnejšie oproti žánrovému priemeru?
Autor zjavne chápal, že aj temní mágovia majú svoje city. Tento námet nachádzame ako v básni, tak aj v tretej poviedke, v ktorej mocný a obávaný čarodej spomína na ženu, ktorú kedysi dávno miloval a rozhodne sa ju priviesť späť k životu. Na záver si povedzme to najdôležitejšie: možnosť si dané svety a dej cvičebne vizualizovať sa ponúka priam sama. Pripravovaný druhý zväzok z výberu autorových textov sa tiež chystám zakúpiť a teším sa na neho.

Strana 193: -„Odvedli ji,“ řekl prostě. „Možná jsi to nevěděl nebo sis tým nebyl jistý, ale všechny svoje nové sochy jsem dělal podle živých vzorů – dokonce i tu poslední skupinu. Marta mi dnes dopoledne pózovala – ještě před hodinou – nebo ani to ne. Doufal jsem, že dnes dokončím její část a že už nebude muset kvůli tomuhle kusu chodit. Nevolal jsem je tentokrát, protože jsem viděl, že Marta se jich bojí stále víc. Myslím, že se jich bála spíše kvůli mně než sobě... a mě taky trochu znervózňovali, protože někdy se tu drze zdrželi, třebaže jsem jim poručil, aby odešli – a taky protože se někdy objevili, i když jsem je zde nechtěl.-

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára