streda 1. mája 2019

O mocenskom cykle

Často, keď sa pozerám na historický alebo pseudohistorický film/ seriál/ dokument, čudujem sa istému typu postavy – panovníkovi, ktorý má vládu nad dostatočne veľkou krajinou, no nestačí mu to. Chce stále viac a viac, skrátka si potrpí na tom byť „najväčším vajčákom“. Zamýšľam sa, čo môže stáť za motiváciou v snahe získavať si toľko nadvlády nad svetom. Je to megalomanské zaslepenie, ako by sme mohli ľahko predpokladať? Azda je to profesionálna deformácia, či zvyk, ktorý sa panovníkovi stal „železnou košeľou“, až sa ho nakoniec nechcel vzdať? Alebo je za tým porekadlo „nedáš - dostaneš“ a teda strach, že si ich podrobí niekto iný? Posledná možnosť by korešpondovala s takzvaným princípom červenej kráľovnej:„je potrebné sa snažiť o pokrok čo najviac, už len preto, aby sme nezaostali za konkurenciou.“

Ďalšia otázka, ktorú som si v súvislosti s megalomanskými panovníkmi začal klásť bola viac filozofická: Akú hodnotu so sebou prináša víťazstvo? História je svedkom mnohých zákerných vrážd, aj príslušníkov vlastného rodu za účelom nástupu na trón, alebo získania nadpriemerného spoločenského postavenia. V takýchto prípadoch padol za obeť jedinec, alebo rod. Ešte masívnejšie straty sa diali, keď sa proti sebe postavili jedinci presadzujúci svoje „právo vládnuť“ a nechali kvôli sebe umierať tisíce poddaných. Hodnotu takéhoto „víťazstva“ vidím ako pochybnú nie len kvôli premrhaným životom a všetkému vzniknutému utrpeniu, ale aj kvôli budúcnosti, ktorá je neistá. Možno sa ľudia raz zjednotia – no nebudú potom históriu genocídy a otroctva opakovať na obyvateľoch iných planét? A pokiaľ sa ľudia nezjednotia, môžu sa naopak rozdrobiť na rôzne frakcie – čo znamená, že tí, ktorí nasledovali len niekoľko mesiacov dozadu jednu vládu, budú teraz zabíjať a umierať v bratovražednom boji. Toto pre mňa skutočne nepredstavuje žiadnu trvalú hodnotu, ktorá by vyvažovala toľké straty. Je to skôr len ďalšie kolo opakujúceho sa cyklu: niekto sa dostane na vrchol moci, pokúsi sa zanechať po sebe posolstvo za každú cenu, niekedy aj bez zrelého skúmania tohto posolstva. Potom je zas nahradený niekým iným. Niekým, kto sa môže pokúšať o zanechanie protichodného posolstva.

Na nezmyselnosť konania mocných poukázal aj Konrad Lorenz v knihe Takzvané zlo (strany 199-200): „Vždy znovu se opakující události dějin nemohou být vysvětleny lidským rozumem a lidskou soudností. Je otřepanou frází říci, že jsou zapříčiněny tím, co se obvykle nazývá "lidská přirozenost". Soudná a nelogická lidská přirozenost nechá mezi sebou soutěžit a bojovat dva národy, i když je k tomu nenutí žádné hospodářské důvody, podněcuje dvě politické strany nebo náboženství k rozhořčenému boji navzdory tomu, že si jejich posvátné programy jsou překvapivě podobné, a žene Alexandra a Napoleona, aby obětovali milióny poddaných pokusu sjednotit celý svět pod jejich žezlem. Je pozoruhodné, že se ve škole učíme dívat se na lidi, kteří prováděli takové a podobné absurdity, s respektem - dokonce je ctít jako velké muže. Jsme vychováni k tomu, podřizovat se takzvané politické zchytralosti politika, jenž je zodpovědný za vedení státu, a jsme na všechny zde uvedené jevy již tak zvyklí, že mnohým z nás vůbec není jasné, jak neobvykle hloupé a lidstvu škodlivé je toto historické chování národů. Jakmile to ale jednou poznáme, nemůžeme se vyhnout otázce, jak je možné, že se údajně rozumní tvorové mohou chovat tak nerozumně.“ Snáď jedinou hodnotou je tu situácia, keď sa ku vláde dostane niekto rozhodný, kto zanechá odkaz, aký bude pre ľudstvo v danej epoche pokrokom.

Cyklus písania histórie je analogický voči evolučnému cyklu – hoci ten sa nepíše atramentom- a tak evolučný cyklus možno podrobiť rovnakej otázke: Akou je hodnotou, že ak zvíťazím, tak to budú práve moji potomkovia, ktorí sa budú požierať navzájom? Neviem, či možno považovať za výnimku argentínske mravce (Linepithema Humile), ktoré sa rozšírili aj inde do sveta, avšak na základe svojich uhľovodíkov sa rozpoznajú a vnímajú ako súčasť kolónie. Vytvorili tak systém šírenia dcérskych superkolónií, ktorých príslušníci z odlišných častí sveta na seba neútočia. Má byť teda tento princíp inšpiráciou pre človeka? Jedná sa o pokus daného druhu o celosvetový mravčí monopol? Čo by sa stalo, ak by sa tento monopol stal skutočnosťou? Začali by argentínske mravce regulovať svoju reprodukciu, aby bola primeraná svetovým zdrojom, rozšírili by svoje zdroje potravy, alebo by zrušili svoj spôsob fungovania, rozdelili sa do frakcií a hubili sa navzájom?

Príslušníci ľudského druhu, žiaľ, nehľadeli na zápach svojich druhov – ba niekedy sa možno bili aj kvôli zápachu. Ako vieme z histórie, pohanské kmene kedykoľvek bojovali proti iným kmeňom a spoločný pôvod či náboženstvo pre nich neboli dostatočnými argumentmi pre zloženie zbraní. Oproti tomu som dávno fantazíroval o mimozemskej rase, ktorá by mala presne vymedzené stupne nepriateľstva a využívaných zbraní práve na základe blízkosti či vzdialenosti príbuznosti medzi jej kmeňmi a národmi. Až teraz si uvedomujem, že by to zrejme ďaleko neviedlo – prirodzená eskalácia napätia v konfliktoch, či snaha vyjsť z bojov nezranený by túto vojnovú etiketu mohlo rýchlo vytlačiť z platnosti. To by však mohli spôsobiť aj iné faktory: jednoduché zapretie svojej príbuznosti kvôli hnevu; falšovanie príbuznosti pri výskume; prípadne spoločné žitie rôznych etník v jednom štáte, ktoré by sa spolu už cítili viac späté, ako s rodovými príbuznými.

Vrátim sa však ku téme evolúcie a dedičnosti. Spomenutá kniha Takzvané zlo obsahuje aj niečo, čo by som považoval za varovanie: zmienku o Indiánoch kmeňa Ute, ktorých ich životné podmienky zrejme vyšľachtili do čo najväčšej agresivity, ktorá už v modernej dobe nie je dostatočne odbavená, keďže nedochádza k bojom s ostatnými kmeňmi. Následkom toho títo ľudia trpia neurózami a často páchajú samovraždy.

Mojou otázkou je: Kam sme celý tento mocenský cyklus posunuli? Sú snáď novými a ľudskejšími kvalitami dohody o nepoužívaní chemických zbraní (napríklad Ženevský protokol), znižovanie počtov jadrových hlavíc, alebo neútočenie na civilné ciele pri vojnách? Postačujú nám tieto kroky a držia vôbec krok so stále hrozivejšími technickými vynálezmi? Dospeje ľudstvo niekedy do stavu, keď budú bežní občania posielať vojny-chtivých politikov kade ľahšie, aby sa tam ostreľovali gumipuškami? Oceňujem, že podobný princíp bol ukázaný v seriály Game of Thrones, kde radoví vojaci radšej omráčili svojho veliteľa a ušli pred istou porážkou, než by mali svoje životy obetovať za cudzie ciele. Práve v tom vidím to, čo má najbližšie ku skutočnému víťazstvu – k žitiu individuálneho života so zodpovednosťou k nemu. Práve to je predsa základnou jednotkou, ktorá môže stavať spoločnosť. Potencionálny diktátor, za ktorého nikto nebojuje a nikto nenúti iných bojovať za neho, nemôže získať žiadnu moc a spätne nemôže ničiť slobodu iných ľudí.

Týmto článkom som nechcel propagovať vzdávanie sa úspechu v prospech iných ľudí, rezignáciu v ambíciách, či ľahostajnosť voči svetu. Nepropagoval som ani pacifizmus – som síce sklamaný z toho, ako si dokážu ľudia ubližovať kvôli hlúpostiam, avšak oblasť vojenstva a bojovania považujem za vysoko inšpiratívnu, pretože ukazuje maximálnu efektivitu človeka v podmienkach, kedy je naozaj potrebná. Snažil som sa propagovať osobnú slobodu a uvedomelosť. Medzi otázky života nemusí patriť len to, nad čím máme moc, ale aj čím sme zlepšili život iných. Tak sa môžeme pokúsiť byť niečím viac, než len jedným z kohútov na smetisku, podobne ako „nezapredať vlastnú dušu“ za výhru akýmkoľvek spôsobom.

Zdroje:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára