sobota 15. júna 2019

O rozhodovaní sa

Poznám dve skupiny ľudí. Prvá skupina sa spolieha na osud a s rozhodovaním si väčšinou neláme hlavu. Prečo by sa rozhodovala, keď sa môže vzdať zodpovednosti a nechať rozhodnúť za seba? Osudom ospravedlňuje aj svoje negatívne konanie, nepoučenie sa a neschopnosť predvídavosti. Druhá skupina považuje „osud“ za dve slová, totiž „o sud“, pomenúvajúce ojedinelú sexuálnu polohu. Čo je však dôležitejšie, seba vždy pokladá za aktívny prvok vo vlastnom živote, čo znamená, že na ňu omnoho viac dopadá ťarcha zodpovednosti za každodenné rozhodovanie. Som presvedčený, že patrím ku druhej prezentovanej skupine a všimol som si na tomto rozhodovaní jeden nepríjemný fakt: snáď v každom probléme, pre každú alternatívu riešenia sa dá nájsť hneď niekoľko argumentov, prečo si ju zvoliť. Akákoľvek zvolená možnosť nám niečo dáva, ale aj niečo berie. To nám rozhodovanie sťažuje. Práve na tento fenomén by som rád upozornil a predviedol ho na niekoľkých príkladoch v rôznych oblastiach života. Rozhodovací proces ma zaujal, pretože je dôležitou súčasťou života, avšak v úvahách o ňom sa mi viac darilo plávať po povrchu, než sa dostávať do hĺbky.

Príklad 1: Kedy parafrázovať cudzie diela?
Počas čítania knihy čelím nasledovnému rozhodovaniu: mal by som danú knihu spracovať aj pre blog?
Argumenty „za“ hovoria: Už som sa naučil aj odborné knihy spracovávať tak, aby to pre mňa nebola príliš stresujúca práca. Vďaka týmto spracovaniam si pamätám z obsahu kníh omnoho viac, než by som si pamätal po obyčajnom prečítaní. Čo si nepamätám, si viem vďaka výslednému textu rýchlejšie pripomenúť. Ďalej, zdieľanie informácií by mohlo pomôcť iným ľuďom a ušetriť ich čas. Argumenty „za“ sú teda postavené na menšej námahe, než to bolo v minulosti, ďalej na svojom prospechu a možnom prínose pre iných.
Argumenty „proti“ zas hovoria: Štylisticky mi tieto spracovania kníh už mnoho nedávajú. Nemal by som teda presedlať na písanie príbehov, kvôli ktorým by som bol nútený rozvíjať svoju predstavivosť a rozprávačské umenie? Pri trénovaní fantázie by som predsa nemal stratiť už nadobudnutú úroveň štylistiky a tak by nemal byť problém sa v prípade záujmu vrátiť ku spracovaniu kníh. Tiež sa môže stať, že keď budem starší a vyspelejší, budem vedieť lepšie zachytiť to podstatné, čo v knihách bolo, či porovnať to s inými zdrojmi a skúsenosťami – a teda je zbytočné sa ponáhľať. Cítime tu potenciál ušetriť čas, alebo neskôr využiť väčšiu zásobu skúseností, ktoré sa životom hromadia.
Ako vidíme, obe prístupy majú správne argumenty a nútia k ďalšiemu uvažovaniu o tom, kedy je vhodná doba na takúto činnosť.

Príklad 2: Čo so vzťahmi?
V prístupe ku vzťahom sa taktiež rozhodujeme. Pre ich intenzívne budovanie hovorí argument, že nechceme na staré kolená ostať osamotení a že chceme využiť plynutie svojho života v príjemnej prítomnosti blízkych bytostí. Iným argumentom je získavanie skúseností s ľuďmi, ktoré môžu napomôcť získavaniu tolerancie a pochopenia, čo zas napomôže udržiavaniu vzťahov v budúcnosti. Tiež teoreticky platí, že mladší ľudia sa zoznamujú ľahšie, ľudia sa pred nimi nevyplašia. A spoznanie jedného človeka môže viesť ku spoznaniu jeho priateľov.
Opačným prístupom je nechať čas plynúť a získavať vyspelosť pokojne aj osamote. Čím neskôr spoznáme dôležitých ľudí, tým menšiu šancu máme stratiť ich kvôli svojmu egu. Udržiavanie vzťahov predsa nemusí nutne závisieť iba od skúseností s ľuďmi, môže byť udané schopnosťou nebrať veci osobne, neuraziť sa vďaka svojej emocionálnej inteligencii a ani neuraziť iných. Nebudovať vzťahy príliš intenzívne má zas následok v ich ľahšom udržiavaní a nezlyhávaní kvôli zahltenosti ľuďmi. Určite by sa našli aj menej vznešené, zatrpknuté argumenty. Napríklad neodpúšťanie ľuďom kvôli negatívnej vízii, že by sme život mohli premrhať na takých, ktorí si náš čas nezaslúžili. Tiež sa možno opýtať: „Prečo míňať čas na ľudí, ak túto snahu neopätujú a možno len jeden z päťdesiatich sa môže stať naozaj dobrým priateľom?“ Optimista by túto otázku kontroval názorom: „Zbehni si tých pomyslených 200 ľudí čím skôr a keď skončíš, budeš mať 4 priateľov podľa tvojich predstáv.“
Ktorému z prístupov potom veriť viac? Teraz buď múdry pán Gandalf a povedz nám, ako sa „rozhodnúť o čase, ktorý nám bol daný“. :-)

Príklad 3: Zabávať sa hrami?
Oblasť zábavy a počítačových hier nám predostiera tieto odlišné argumentačné hľadiská:
Prečo si nedopriať príjemnú zábavu počítačových hier, zvlášť, ak ste za počítač minuli nemalé peniaze a svoje hry máte legálne kúpené (a teda s nimi nie sú problémy)? To je argument na základe minulej investície, ktorú nechceme premrhať. Ďalej je fajn využiť, kým nám slúži zrak, chrbtica a reflexy, teda kým sme mladí. Prípadne je fajn využiť potenciál nového počítača, pokým je jeho výkon stopercentný. Tieto argumenty sú postavené na princípe ubúdajúceho potenciálu. Môžeme si tiež pomyslieť na minulé ľudské generácie: nikto pred nami sa nemohol hrať s tak graficky dokonalými hrami, ako my a samozrejme na to ľudia nemali ani iné prostriedky, keďže svoj život skôr prežívali, než žili. Tiež sa zdá byť prirodzeným argumentom, že všetka snaha tvorcov hier by nemala byť len tak premrhaná. Navyše hry nám môžu aspoň trocha dopomôcť ku udržiavaniu reflexov.
Z opačného pohľadu vystupuje obava, či sedenie za počítačom nezaťažuje zdravie, alebo nám „zbytočne“ neberie čas, ktorý sme mohli využívať na cvičenie a tým zlepšovanie svojho zdravia. Dôvod pre odloženie hier na neskôr môže byť napríklad výmena monitora za novší, keď starý už prestane slúžiť. Teda ide opäť o technický argument, avšak tentoraz na princípe rastúceho potenciálu: keď budem mať lepší monitor, aj hry by som si mal teoreticky užiť „viac“ a teda je vhodné ich hranie odložiť. Ako argument pre úplné vylúčenie hier zo života tu vystupuje nespotrebovávanie elektrickej energie a tým neprispievanie ku drancovaniu prírody. Elektrická energia tiež nie je zdarma ani pre hráča, čo je tiež argumentom proti hrám.

Príklad 4: Rozhodovanie v pohnutých časoch
Veľmi zaujímavé sú rozhodovacie procesy ľudí, ktorí sa nachádzajú v rizikových situáciách alebo v blížiacom sa nebezpečenstve, či beznádeji. Nešťastníci, ktorým lekári odpočítali ostávajúci čas života sú tu iba najmiernejším z extrémov. Niektorí z nich si vyberú stretnúť sa so známymi, blízkou aj vzdialenou rodinou, starými priateľmi a tráviť s nimi čo najviac času, alebo uzmieriť staré spory. Iní sa pokúsia zmieriť sa so smrťou a neznámom, ktoré ich čaká. Ďalší sa pokúsia svojpomocne vyliečiť a uniknúť smrti na úkor všetkých iných aktivít, a teda sa budú skôr izolovať na pokojnom mieste.
Pri nečakaných nehodách či boji o život je čas na rozhodovanie skrátený. Môže sa tu vyskytnúť niečo na spôsob „Sofiinej voľby“ – rozhodovanie sa, koho ešte možno zachrániť, alebo dokonca komu dať v zachraňovaní prednosť. Akoby nestačil traumatický zážitok, samotný záchranca či zachránený môžu mať výčitky svedomia aj o celé roky neskôr. Podobné to bolo s deťmi, ktoré prežili Breivikovu streľbu: pretože iní umreli, oni cítili vinu za to, že prežili.
Aké pocity zažívali vojaci hociktorej vojny noc pred bojom? Tí, ktorí nemohli veriť vo svoje prežitie sa pravdepodobne snažili posledný krát si zasúložiť, len aby si dopriali iný happy ending. Optimisti by sa snažili zaspať a načerpať sily. Skúsení vojaci by si možno zľahka zatrénovali v snahe dostať sa do správneho „prúdu“ mysle, overiť alebo nadimenzovať svoje vnímanie vzdialenosti, pružnosť šliach či správne reflexy.
Tieto situácie majú spoločné, že v nich môže byť čas na rozhodovanie kriticky krátky a vďaka tomu ľahšie dochádza ku zlyhaniu ľudského faktora. Už pred mnohými rokmi som si všimol, že som sa vlastného zlyhania v kritických podmienkach naozaj obával. A o to motivovanejší som sa cítil k „naháňaniu si dobrého kreditu“ počas bežných, pohodových podmienok. Hlas môjho svedomia –alebo môj alibizmus- bol prediktívny.

Príklad 5: Argumentácie v odborných svetoch
Dôsledkom toho, že pre každý postoj existujú nejaké argumenty sú každodenné výmeny názorov, ktoré prebiehajú aj v odborných svetoch. Napríklad vo svete bojových umení vidíme spory už v základných preferenciách. Niektoré umenia preferujú postoj bokom k súperovi, aby vystavovali k útoku menšiu plochu a končatinami na tejto strane dosiahli ďalej. Iné štýly zas preferujú priame čelenie súperovi kvôli použitiu oboch rúk súčasne. Ďalším poľom pre diskusiu je tu chôdza. Šúchanie nôh po zemi je preferované kvôli kontaktu s podlahou. Protiargumentom proti tomu je, že sa stáva nepraktickým pri nerovnej podlahe. Ďalej je to spôsob tréningu, ku ktorému možno zaujať rozličné prístupy. Je to rýchly tréning s chráničmi, ktorý umožňuje nacvičenie reakcií v plnej rýchlosti, avšak dáva negatívne návyky na rukavice a chrániče. Pomalý tréning neumožní tak reálne dosahovanie svojich hraníc, ale ani nebuduje zlé návyky na rukavice. Na tomto príklade vidíme, že v jednom časovom momente sa dané možnosti síce navzájom vylučujú, ale obe znejú rozumne a majú svoje odôvodnenia.
Podobnú situáciu vidíme v snahe definovať, čo vlastne je „duchovno“. Neopohan by mohol povedať, že jednou zo súčastí jeho duchovna je úcta k predkom. Ktorýkoľvek súčasný prívrženec New Age by mu na to odpovedal, že duša nemá národnosť ani rasu. Niektoré skupiny sa snažia nájsť svojho „vnútorného blázna“, nadviazať kontakt so svojím „vnútorným dieťaťom“, alebo naopak, inštinktívnym, dravým zvieraťom, ktoré má byť zdrojom ich sily. Iní ambiciózni, ale racionálnejší ľudia by im na to odpovedali: „Ste výsledkom miliónov rokov evolúcie. Správajte sa podľa toho!“ Aby bolo naše krásne panoptikum kompletné, ďalší ľudia sa zaujímajú o minulé životy – a nevedia si priznať chybu ani zo života súčasného. A tak sa vlastne dozvedáme, že „duchovno“ sa definuje sakramentsky ťažko. Nechcem sa uspokojiť s odpoveďou, že je to všetko, čo si ľudia tak nazvú. Predpokladajme, že ide o oblasť ľudského záujmu, ktorý je orientovaný predovšetkým dovnútra, k ľudskému duchu, ako vlastne naznačuje aj názov. Už aj na túto skromnú definíciu sa ozve ezoterický odporca, ktorý sa bude biť do hrude s tým, že vonkajší a vnútorný svet nemajú pevné hranice. Či so svojou tézou bude schopný uviesť nejakú vlastnú skúsenosť, je už druhá vec. Odpoveď, v ktorej vidím potenciál ja, je, že duchovno je najčistejšie a najautentickejšie v tej forme, v akej si ho jednotlivec stvoril sám; že sem primárne patrí taká forma venovania sa vlastnému vnútru, ktorá bola u jedinca najmenej ovplyvnená vonkajším svetom (teda náboženstvom, spoločnosťou a multimédiami, atď.).

Spoločné princípy argumentov
Pri pozornom skúmaní argumentov môžeme objaviť, že niektoré z nich sú založené na rovnakom princípe. V predchádzajúcich príkladoch sme videli takéto argumenty:
- Argument ubúdajúceho potenciálu - ako niečo, čo sa opotrebuje: nástroje, technické prostriedky, zdravie, alebo ubudne: čas.
- Argument rastúceho potenciálu. Ide o narastajúce veci - naše schopnosti, skúsenosti, našetrenie peňazí. Môžu nás motivovať k tomu, aby sme sa pustili do niečoho, čo nám v minulosti nešlo uspokojivo, alebo aby sme odložili, čo zatiaľ nezvládame.
- Argumenty zablokovania či odblokovania sú podobné ako predošlé, avšak zmena v nich nie je lineárna, ale nespojitá, z jedného stavu do iného – napríklad výmena starého počítača za výkonnejší.
- Argument vydanej investície. Je založený na tom, že sme do niečoho už investovali snahu, čas, peniaze či čokoľvek iné a tak chceme daný projekt dotiahnuť do konca. Ak by sme projekt nedokončili, nemali by sme ani výsledok a dané investície by sa nám javili ako premrhané. Je to síce platný argument, avšak môže nás až príliš uväzniť v minulosti. Zotrvávanie v rovnakej situácií sa stáva nebezpečným, ak sa „varíme v hrnci“ iba preto, že pred minútou bola „teplota vody“ ešte znesiteľná.
- Argument pocitu nedostatku je založený na strachu, že ak niečo nezískame, získajú to iní na náš úkor, „vyfúknu nám to“. Tento argument používal filmový Rocky Balboa po svojom zbohatnutí, no viedlo ho to k nezrelému narábaniu s financiami (viď Rocky 2). Zažil som však dve situácie, kedy tento argument naozaj platil. Keď som kupoval herný počítač a taktický nôž, zrejme som vychytil posledné dostupné kusy z oboch týchto produktov.
- Porovnávacie argumenty v globálnom merítku ukazujú kontrast našich možností a možností iných ľudí či generácií a inšpirujú nás, aby sme svoje možnosti využívali naplno. V drobnejšom merítku je to obchodníkovo porovnanie „niekdajšej“ a „aktuálnej“ ceny, prípadne „jeho ceny“ a „ceny konkurencie“, aby nás nimi manipuloval k vyprázdneniu peňaženky.
- Argumenty zodpovednosti voči okoliu sú tie najetickejšie o akých som tu písal. Problém s nimi spočíva v tom, že obyčajne obhajujú ťažšiu a nepríjemnejšiu cestu, či vzdanie sa niečoho (spánku, pohody, hier, sladkostí, chutného mäsitého jedla, atď.) aby ušetrili niečo iné.
Samozrejme, tento zoznam princípov, akými možno argumentovať zďaleka nie je kompletný. Rozbory argumentov nám ich môžu ukázať v čistejšom svetle, respektíve v lepšej objektivite. To je pre nás užitočné, aby sme sa nenechali zmanipulovať vonkajšími alebo vnútornými podnetmi. Spomínate si na zdrogovaného prezidenta z filmu Ali G? Ten v drogovej eufórií zaujal voči nepriateľovi nasledovný postoj: „Ak už ma mal niekto napadnúť, som rád, že si to bol ty.“ Bizarnosť argumentu mu však nemusí nutne uberať na pravdivosti – viď iný príklad: „Čím dlhšie si single, tým viac chalanov pretiahne tvoju budúcu ženu.“

Argumentácia, typy osobností a podnety pre introspekciu
Zrejme si to ani neuvedomujeme, ale naše kategorizovanie a rozlišovanie typov osôb má blízko ku ich najčastejšie používaným argumentom – prinajmenšom vtedy, ak podľa svojich argumentov aj jednajú. Ako „tragéda“ označujeme človeka, ktorý si vždy vyberie výhovorky na to, prečo sa niečo nedá urobiť a ani nezačne s pokúšaním sa. Sebaľútosť a absencia vývoja je jeho denným chlebom. „Matkou Terezou“ nazývame človeka, ktorému je cudzie dobro prednejšie ako vlastné. Opačným prípadom je sebec, prípadne pôžitkár. Obaja totiž vždy uprednostnia osobný prospech pred dobrom iných a niekedy až s odstupom času zistíme, že sme sa nimi nechali zmanipulovať. Ľudia, ktorí sa boja byť divní majú výhovorku v argumente: „čo by na to povedali ostatní?“ Internetové múdrosti uvádzajú, že tieto slová zabili už 13 784 114 snov. Rozhodovanie sa v hneve je znakom horúcich, nezrelých hláv teenagerov. Argument, že „nejako už bude“ počujeme najčastejšie od ľudí, ktorí odmietajú prijať, že ku vlastnému stavu prispievajú svojím rozhodovaním a jednaním. Tých som spomenul v úvode článku ako tých, čo radšej nejednajú, len aby „nič nepokazili“ (a obvykle tým pokazia všetko). V opačnom extréme som sa nachádzal, keď som bol takmer workoholikom a nevedel si povedať, kedy bolo na dnes už starostí dosť. Na svete je predsa mnohé, po čom túžime a tak je ľahké nechať sa ťahať nerealizovateľnou myšlienkou, že „všetkého treba robiť viac“ a vytvárať si stresujúci nátlak svojimi vlastnými požiadavkami na seba. Ako posledný príklad uvediem ľudí, ktorí si stále vyberajú niečo nové a neustále vychádzajú z komfortnej zóny - tých by sme nazvali „dobrodružnými povahami“.

Ak použitý princíp obrátime a nevyvádzame dôsledky z rozhodnutí, ale naopak, pýtame sa čoho dôsledkom rozhodnutia sú, potom môžeme získať podnetné otázky pre introspekciu, ako napríklad:
1. Aké argumenty (prípadne aké princípy argumentov) si vyberám najčastejšie? V akých podmienkach či súvislostiach si ich vyberám?
2. Čo dané rozhodnutie vypovedá o mne a o mojej motivácii? Ktorá časť osobnosti bola pri slove, keď som rozhodnutie robil?
3. Aký bol vplyv mojich spomienok a skúseností na rozhodovanie?
4. Ako prebiehalo moje rozhodovanie v dôležitých bodoch života, ako napríklad výber strednej/vysokej školy, atď.?
5. Ako dôležité musí byť rozhodnutie, aby ma stresovalo?
6. Ktoré rozhodnutia mi priniesli spokojnosť a ktoré nešťastie?
7. Ako sa vyzerali moje unáhlené (impulzívne) a neskoré rozhodnutia?
8. Ako dlho trvalo rozhodovanie? Som s týmto časom spokojný?

Ľahko môžem konštatovať, že pri rozhodovaní sa snažím zaistiť si prístup ku maximu aktuálnych informácií a potom nájsť riešenie, ktoré má najviac dôležitých výhod, alebo aspoň najlepšie obstojí v hlavnom kritériu (ktorého výber tiež bol predmetom rozhodovania). Avšak zákonite je to čiastočný sebaklam: celý rozhodovací proces v skutočnosti nevidíme, nie sme si vedomí všetkých impulzov či častí osobnosti, ktoré nás ku rozhodnutiu vedú. K rozhodnutiam a jednaniu, aké neskôr ľutujeme, nás vraj viedol psychologický Tieň skrytý v nevedomí. Tým sa Tieň aspoň čiastočne odkryl a povedal nám niečo o svojej podstate.
Pri skúmaní svojich vlastných aj cudzích rozhodnutí sa môžeme tiež inšpirovať článkami zameranými na rozpoznávanie chybných argumentov, resp. argumentačných klamov / logical fallancies. Tieto logické chyby sú väčšinou opisované ako manipulatívne argumenty od diskutujúceho, ktorý si ani nemusí uvedomovať, že nimi porušuje objektívne zákony logiky. Nič však nebráni tomu, aby tieto logické chyby pomýlili uvažujúceho jednotlivca nevedúceho diskusiu s inými ľuďmi. Iný typ textov, ktoré popisujú „ako robiť správne rozhodnutia“ zas odporúča zameriavať sa na jasné rozlíšenie výhod a nevýhod riešení, predstavenie si riešení a krokov, ktoré si vyžadujú, na rozhodovanie sa dobre vyspať a dať pozor na „preanalyzovanie“. Tiež odporúčajú zvažovať dôsledky svojich rozhodnutí a prípadne riziká, ktoré sú späté s rôznymi riešeniami, ako aj riziko vyplývajúce z neriešenia problému. Jeden z odbornejších článkov o manažérskom rozhodovaní pekne vysvetlil, že riziká sú zviazané nielen s predpokladmi rozhodovania (teda našou vstupnou informáciou), ale aj s tým, že výsledok po rozhodnutí nemusí byť presne taký, ako sme predpokladali.

Na záver
Ani skončenie rozhodovacieho procesu neznamená automaticky koniec zaujímavej témy na rozbor. Niekedy –obzvlášť po eticky nejednoznačných rozhodnutiach- môže v ľudskom duchu prebiehať akési opakované rozhodovanie, či potvrdzovanie si správnosti rozhodnutia. Tieto sklony utvrdzovať sa vo vlastnej mienke môžu byť zľahka obsesívne. Iným procesom je zas snaha o „falošné ospravedlnenie“, keď niekto vykonal pre okolie neprijateľné rozhodnutie, no ospravedlňuje ho úplne inými argumentmi, než tými, kvôli ktorým sa takto rozhodol. Toto väčšinou stvárajú ľudia, ktorým vyletel obávaný „kostlivec zo skrine“ a zúfalým spôsobom sa ho snažia poprieť, zakryť, či vydávať ho za niečo iné.
Ako vidíme, uvažoval som len o bežných, každodenných rozhodnutiach a nezmieňoval som sa o rozhodovaní pri nedostatku informácií, alebo keď nám v dosahovaní cieľov niekto konkuruje (tj. podmienka protichodných záujmov). Tiež som vynechal problematiku kolektívneho rozhodovania a teda som ukázal iba maličkú časť toho, o čom všetkom rozhodovanie môže byť a čo rieši odborná literatúra.

2 komentáre:

  1. Veľmi zaujímavý článok. Ja som osobne s rozhodovaním sa v zvláštnom vzťahu. Postupom rokov som sa naučila lepšie zvládať situácie, kedy potrebujem rýchlo "vypľuť" nejaké rozhodnutie, či už malé, alebo veľké. Sama si však často neverím a ako človek, ktorý overthinking naozaj miluje sa často pristihnem pri tom, že sa doslova vŕtam vo svojich minulých rozhodnutiach a šikanujem sa myšlienkami, že som to urobila zle, alebo že som to mohla vymyslieť lepšie.
    Ach, šla som trochu od podstaty, koniec monológu vhodnéu pre terapeuta :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jééj, ďakujem za prečítanie a komentár. Ono pokiaľ Ťa to stresuje, tak hrabanie sa v minulosti asi negatívne je. Ale zase existujú cielené cviky takej rekapitulácie, keď napr. si niekto prechádza svoje deň v spomienkach pred zaspávaním a analyzuje, čo mohol spraviť lepšie, aby sa skúsil zlepšiť nabudúce. Počul som o tom už viackrát, ale nepraktizoval som to takto.

      Odstrániť