Pomsta voľnému veršu [moja báseň]

Môj profil hlása, že som neúnavný hejter básní vo voľnom verši. Šlo však skôr o moju vnútornú neznášanlivosť z presvedčenia voči týmto kvázi-wannabe-dielam, než nejaké verejné huckanie proti nim. A tak túto pasivitu napravujem nasledovnou básňou, ktorá môj postoj vysvetľuje. Jedným dychom ale musím dodať, že som si obľúbil blogerku Surly, ktorá voľný verš robieva a tak veľmi dúfam, že tento hrubý výlev nevezme osobne a neurazí sa na mňa. Takisto akceptujem iné bytosti, ktoré tvoria podobným spôsobom, avšak absolútne nemôžem súhlasiť s hodnotou takej štruktúry textu.

Pomsta voľnému veršu

Neviem, ký to zrodil strašný ďas

Pseudoumelci sa prejavili zas

Nehodné riadky vypustili do internetu

Dostanú za to patričnú odvetu

„Veľdiela“ stvorené za minúť desať

Tvorca si dal námahu strašnú

Svetlá nádeje na vývoj hasnú

Prihlúpli followeri začínajú plesať

Vidia umenie tam, kde nie je nič

Chvália voľný verš, ten zasraný gýč

Imitáciu myšlienky s úbohou formou

Hrešenie proti umeniu urobili normou

Babrák dostáva podporu od davov

Že nepredal posolstvo, nesie vinu

Tomu, čo sa snaží, ostalo len chmárov

Lebo ľudí pobláznila absencia rýmu

Čo o autoroch taký paškvil svedčí?

To, že aj raperi sú stokrát lepší?

Hanbím sa, že v tomto pokolení žijem

Radšej než takým byť, v zabudnutí zhnijem!

Stúpenci im kričia obdivné slová na raty

Veriac, že dívajú sa na honosné šaty

Kiežby som tak mohol teraz preklopiť váhy,

s prstom vztýčeným zvolať: „Hľa! Cisár je nahý!“

Touto básňou sa nesnažím propagovať myšlienku, že aby umenie bolo kvalitné, musí sa autor jeho tvorením mučiť a trápiť. Nie, to si nemyslím. Avšak akceptovať opačný stav, keď sa niekto postaví do umeleckej pózy bez poriadnej snahy a čitatelia mu to žerú aj s navijakom, vedie iba ku degradácii umenia a ku vzájomnému utvrdzovaniu sa vo svojej hlúposti. Zabitie nárokov na seba bude nasledované jedine úpadkom.

Voľný verš vnímam ako akustickú obdobu tzv. „zeleného štvorca na modrom poli“, teda moderného maliarskeho „umenia“, ktoré sa draží za obrovské sumy peňazí, ale jeho „hodnota“ je mizivá, o absencii myšlienky ani nehovoriac. Tá „hodnota“ je len umelo vytvorená pajácmi, ktorí pristúpili na pravidlá divadielka biznisu. Nakoniec, podobne to je aj v rozprávke Cisárove nové šaty – je tu analógia ku videniu niečoho, čo neexistuje. Okrem nej sa však poukazuje aj na pretvárku, ktorú hrali cisárovi ministri. Tvrdilo sa, že látku šiat môžu vidieť iba múdri ľudia. A keďže sa ministri báli o svoje miesta, báli sa byť hlúpi a priznať, že nevidia nič. Možno na to nemali dostatok guráže, alebo osobnej integrity. A tak podstatu veci odhaľuje až jednoduchý pravdovravný chlapec, ktorý neprijal deformáciu z vonkajšieho sveta.

Mojím ideálom je vziať myšlienku –pokiaľ možno z hĺbky ducha, kde nebola objavená mnohými- a vypovedať ju v čo najdokonalejšej, ale aj najzrozumiteľnejšej forme. Keďže forma voľného verša je degradovaná, tento cieľ nemôže splniť. Navyše ani myšlienky v týchto básňach prezentované často nie sú konzistentné a robia dojem zaneseného kaleidoskopu, z ktorého sa nedá posolstvo čítať úplne jasne. Tým sa degraduje aj pointa, akoby autorovi bolo ukradnuté, či bude pochopený čitateľmi. Čo teda zostáva na voľnom verši, alebo jeho autorovi na obdivovanie? Skutočne nič - pretože písať diela ktorým rozumejú len autori samotní, to nie je vôľa alebo kreativita. Je to chorobná samoľúbosť. Cisár zo spomenutej rozprávky, ktorý sa dennodenne samoľúbo promenádoval pred svojimi poddanými tiež nemal iný cieľ, okrem toho predviesť sa pred nimi. On si však aspoň dal záležať, aby to bolo v luxusných šatách. No autori voľného verša si nedajú záležať ani na forme svojho diela, ako už bolo spomenuté.

Dôvod, prečo sa voľnému veršu mstím možno objaviť krátko po polovici básne.