sobota 24. októbra 2020

O prístupe ku šťastiu

Jednou z často spoločensky omieľaných tém je šťastie – motív, ktorý stojí za (takmer?) každým ľudským jednaním. Spolu s tým, čo to šťastie vlastne je, sa diskutuje o stratégiách, ako šťastie dosiahnuť. Svoju stratégiu staviam na nasledovnom: chcem, aby som šťastie dosiahol cez svoju vlastnú snahu a pracovitosť, a odmietam, aby som bol „slepým kuraťom čo prišlo k zrnu“, nevediac ako. Pochopiteľne, v tomto prístupe sa objavovanie nástrojov na dosahovanie cieľov vlastne stáva prvotným cieľom, prerekvizitou. To je dôležité, ak nechceme svoje šťastie iba dosiahnuť a náhle stratiť, ale vedieť ho aj udržiavať, alebo po jeho prípadnom zrútení ho od základov vybudovať znova. Snáď po týchto úvodných myšlienkach čitateľ pochopil, že slovo „vybudovať“ bolo kľúčové. Túto stratégiu budem ďalej nazývať „budovateľským prístupom“ a ľudí, ktorí ho praktizujú, budem označovať ako „budovateľov“. Samozrejme ide o pojmy, ktoré som si vymyslel a nemajú nič s komunizmom. Treba ale upozorniť na to, že stratégia založená na zodpovednosti, disciplíne a náročnosti na seba je v literatúre známa. Dostáva sa do pozornosti v článkoch o mužských vzoroch, mužskej úlohe v spoločnosti a podobných témach.

Ak množinu ľudských aktivít rozdelíme na dve skupiny: 1) tie, ktoré dávajú viac „zábavy“ či naplnenia a 2) tie, ktoré sú investíciou do seba a vytvárajú úžitok, potom je jasné, že „budovateľmi“ sú ľudia, ktorí sa užitočným aktivitám venujú na častej, pravidelnej báze. „Budovatelia“ vedia, že si nemôžu dovoliť iba sa poflakovať a zabávať, aby možno boli jedného ďalekého dňa „starí a múdri“ a s múdrosťou nadobudnutou tak neskoro sa porúčali rovno do hrobu. Snažia sa nejakú formu múdrosti nájsť čím skôr, aby mohli mať nádej na splnenie ambícií, ktoré si určili. Vieme, že spomenuté delenie je len pomyslené, pretože rozdeľuje aktivity iba podľa toho, ktorý prvok (produktivita vs. zábavnosť) je v nich dominantný a to pre konkrétneho jednotlivca. Investovanie do seba nám umožňuje tvoriť hodnoty a zvyšovať šance, že prežijeme krízu alebo odvrátime nebezpečenstvo a vďaka tomu budeme môcť zažiť ďalšie naplnenie. Naplňujúce aktivity nám zas dávajú príležitosť načerpať sily a užiť si život; dávajú nám zmysel, prečo robiť všetky tie produktívne činnosti z prvej skupiny. Tieto dve skupiny aktivít sa teda navzájom potrebujú a dopĺňajú.

V ďalších častiach textu sa budem zaoberať výhodami aj rizikami „budovateľského prístupu“, ďalej tým, ako by mohol vyzerať jeho opak a pozastavím sa pri médiách, ktoré pojednávajú o podobnom prístupe.

 

Stratégia a výhody „budovateľského prístupu“

Pre poriadok zopakujem prvé výhody, o ktorých som sa letmo zmienil už v úvode:

1) Ak sa nesústredíme na lacné a rýchle riešenia, ale na skutočné budovanie šťastia, najprv budujeme svoje zručnosti, ktoré sú pre nás tým najväčším bohatstvom. Všímame si svoj život a vyhodnocujeme, aký nástroj v danej oblasti funguje alebo nefunguje, a skúsenosti si archivujeme prinajmenšom v pamäti. Vďaka nadobudnutým zručnostiam sme kompetentnejší k udržaniu želaného stavu, alebo jeho zlepšeniu. Ak sa niečo predsa len pokazí, potom zas budeme pripravení uniesť to a byť produktívni napriek nepriazni osudu –ako rastlinka na pustatine– a odznova vybudovať želaný stav. Rozumieme, že dosiahnuť cieľ nemusí stačiť, pretože za ním môže čakať celá rada iných cieľov a my ani nevieme, koľko času života nám na tieto ciele zostáva. Preto sa snažíme o ich efektívne a udržateľné dosahovanie. Pokiaľ by sa želaný cieľ zdal napriek všetkej snahe nedosiahnuteľný, môžeme urobiť ešte jedno: uchovať si ho v srdci tak, že sa budeme snažiť aspoň o to byť ho hodným.

2) Uvedomiť si, že ku svojmu šťastiu máme ešte dlhú cestu a mnoho snahy je istým spôsobom psychicky náročné. Predpokladám, že pracne začínať „od nuly“ a uvedomovať si, koľko nás toho ešte čaká, je podobné stavu, ako keď o svoje šťastie náhle prídeme. Frustrácia od vzdialenosti cieľa môže byť podobná frustrácií z náhlej straty. Preto si myslím, že praktizovaním „budovateľského prístupu“ sa stávame psychicky odolnejšími, dokážeme rýchlejšie znova vstať po metaforickom páde. 

Prirodzene, pokračovať budem tými výhodami, ktoré som v úvode nemohol naznačiť.

3) Ak sa snažíme získavať zručnosti, privedie nás to k práci na tých úlohách, akých sme sa obávali, alebo sa nám do nich „ani za boha“ nechcelo. Začneme sa rozvíjať celistvo a nezanedbávať oblasti, ktoré sme zanedbávali predtým. Pri tom si uvedomíme, že nám rast nesprostredkujú iba naše koníčky, ale aj všetky ostatné činnosti – vrátane starostlivosti o iné bytosti. Tento celistvý rozvoj zrejme ocenia potencionálne partnerky/partneri, keďže práve podľa súčtu vlastností a zručností, respektíve ich rovnomernosti nás môžu posudzovať. Ak sa nestaráme o svoj rast a o to, aby sme mali čo ponúknuť, naša hodnota stagnuje alebo klesá. Ak nemáme v sebe plameň, ktorý nás núti ísť vpred, ak v ničom nevynikáme, nie sme snaživí a pracovití, potom je otázkou: Akými schopnosťami a skúsenosťami vlastne chceme v živote uspieť? Prečo sa za takých okolností nemajú potencionálne partnerky/partneri obzrieť po niekom inom, kto tieto vlastnosti má? V tomto odstavci som schválne zmieňoval obe pohlavia, pretože súbor vlastností nemusia vyhodnocovať iba ženy. Takisto „budovateľský prístup“ nie je vymedzený iba pre mužov, hoci k nemu môžu inklinovať častejšie, kvôli svojej ambicióznosti. Pokiaľ naša práca na sebe bude mať naozajstné výsledky, môže byť vďaka týmto výsledkom stabilnejší aj vzťah, v ktorom sme angažovaní. Akokoľvek arogantne to znie, môže sa stať aj to, že jednoducho prerastieme subjekt svojho minulého obdivu, ak ten vo svojom vývoji zastal.

4) Vráťme sa opäť k tomu, že „budovatelia“ na seba pracujú v rôznych poliach. Keďže každá z činností, akým sa venujeme si vyžaduje iné podmienky, nemusíme strácať čas čakaním pokým tieto podmienky nastanú – stačí zmeniť aktuálnu činnosť na takú, ktorú momentálne vykonávať vieme. Vďaka tejto prispôsobivosti využijeme maximum času produktívne. Prelaďovanie sa medzi činnosťami je vlastne dobré aj preto, aby sme sa prirýchlo nedostali k pocitu monotónnosti.

5) Pokiaľ sme zvyknutí na to, že sami od seba chceme veľa, nemusíme mať tak výrazný sklon k tomu, aby sme požiadavky iných ľudí považovali za nepríjemný nátlak. Pravdepodobne si odosobnene povieme, že ide o ďalšie záležitosti, ktoré treba vybaviť rýchlo a efektívne. Bude nám menej hroziť ležérnosť, schválne trucovanie, či tak „moderná“ a hlúpa prokrastinácia. Uvedomujeme si, že pre nás aj pre spoločnosť v ktorej žijeme je lepšie, aby sme boli skôr pripravení pomoc poskytnúť, než kvôli pohodlnosti riskovať, že ju budeme potrebovať.

6) Pri „budovateľskom prístupe“ nám nebude hroziť prílišné tiahnutie k hedonizmu, závislostiam, či márnivosti. Ak na sebe pracujeme, o to viac si vážime sámeho seba. Neprepíjame stovky eur s pofidérnymi „kamarátmi“, skôr naopak: nevadí nám potiť sa v telocvični ani na vlastné narodeniny, aj keby to malo byť osamote.

7) Pokiaľ máme zabehanú organizáciu života, zrejme nám to pomáha nezačínať paralelne viac úloh, ako dokážeme dokončiť. Tiež nám to napomôže spravovať svoje medziľudské vzťahy a nebyť v nich iba pasívnym príživníkom, ale mať v nich aj svoju vlastnú iniciatívu. Svoje nápady môžeme využívať na to, aby sme svoje konexie oživili a nenechávali ich skostnatieť. V mojom prípade šlo aj o snahu neprijímať do svojho života väčšie množstvo ľudí, než na akých by som si našiel čas, aby som ich nesklamal. Bola to skôr teória, keďže sa také množstvá ľudí nehlásili o moju pozornosť.

8) Dostala sa ku mne citácia: „Celý tvoj život môže zmeniť jediná sekunda, len nikdy nevieš, ktorá to bude.“ Vystihuje to neistotu života, avšak sme si vedomí možných prekážok a nečakaných zvratov. Preto je pre nás dôležitá bdelosť a vnímanie aktuálnej situácie. Uznávame, že nepoznáme svoju budúcnosť, no bez ohľadu na to, či bude pozitívna alebo negatívna, na ňu chceme byť pripravení čo najlepšie. Charakter sa buduje aj v čase pokoja, aby sme sa počas krízy mali o čo oprieť. K tomu sa hodí známy výrok: „Je lepšie byť bojovníkom v záhrade, ako záhradníkom v boji.“ Uvedomujeme si, že kým v mladosti je cvičenie vecou prestíže, pekného vzhľadu a obranyschopnosti, so zvyšujúcim sa vekom sa stáva skôr nástrojom na udržanie zdravia a nádejou na život bez bolestí. Chápeme, že pracovať na sebe je tiež výsadou a nie samozrejmosťou, pretože nie všetci ľudia majú možnosti, aké máme k dispozícií my.

9) Uvedomujeme si znovupoužiteľnosť dosiahnutých zručností a rôzne príležitosti, kedy ich trénovať. Jeden nástroj môže mať hneď viacero efektov, iba si to musíme všimnúť. Aby som uviedol jeden z najjednoduchších príkladov: fyzické cvičenie spôsobuje nielen nárast kondície, ale aj lepší spánok, lepšie trávenie, či príjemné uvoľnenie psychiky po tréningu, kedy nám nevadí, ak nám niečo nešlo. Iným ľuďom zas fyzický tréning pomáha k sebavedomiu. Samozrejme platí, že aj keď vybehneme z kondície, máme už aspoň predstavu o tom, ako dlho trvá jej vybudovanie. Prípadne máme predstavu o tom, aká je minimálna snaha ktorá nás v kondícií ešte udrží. Chápeme, že je prospešné vložiť do svojho tréningu čo najviac, pretože ďalší tréning môžeme mať „AŽ“ zajtra.

Ak sa na nás usmeje šťastie, tak sa nám podarí objaviť takzvané synergie – efekt jedného cvičenia, ktoré má pozitívny vplyv na úspešnosť iného cvičenia. Ešte lepšie, ak sa nám podarí nájsť cvičenia, ktoré možno praktizovať súčasne, bez toho, aby vzájomne narúšali svoje účinky. Môžeme napríklad cvičiť svoje oči pomocou preostrovania medzi bližším a vzdialenejším predmetom, a to synchrónne s nádychom a výdychom počas dychového cvičenia. Mne sa nestalo, že by mi sústredenie potrebné na preostrovanie zraku uberalo z pohody, ktorú som dosiahol dychovým cvičením. Podarilo sa mi teda čas využiť efektívnejšie, na dva paralelné cviky.

V rámci zabudovania tréningu do každodenného života môžeme nájsť skryté cviky použiteľné kdekoľvek. Prípadne môžeme robiť cvičenia použiteľné v čase, kedy iba čakáme – napríklad v autobuse sa môžeme opierať o tyč a vnímať, ako pohyb vozidla ovplyvňuje naše ťažisko a ako sa potrebujeme zaprieť, aby sme si udržali stabilitu. Podobne môžeme v dopravnej zápche trénovať svoju pamäť, alebo koordináciu nepatrnými pohybmi končatín. Pre „budovateľa“ je ideálom nastaviť svoju myseľ tak, aby dokázala všetko považovať za formu tréningu a tak ťažila z každej situácie, vrátane situácií, aké neznášame.

10) V procese svojho rastu si uvedomíme, že aj utrpenie z ktorého sme predtým mali strach, je tiež iba procesom. Procesom, ktorý má začiatok a koniec. Preto budeme akceptovať riziko, že ktokoľvek, kto je súčasťou nášho života, nám možno ublíži. Keď sa bude strácať strach z utrpenia, bude silnieť ochota odpúšťať ľuďom, ktorí v ňom zohrali svoju rolu. Neobhajujem odpustenie hociakých skutkov, ani nekonečné odpúšťanie tým, ktorí každú šancu na nápravu premrhajú. Avšak myslím si nasledovné: vyháňať ľudí zo svojho života bude mať za následok hlavne presunutie svojich nezvládnutých lekcií do budúcnosti, kde sa znova premietnu vo vzťahoch s inými ľuďmi. A teda v tom nevidím veľký zmysel. To, čo nazývame „duchovnom“ nesmie byť od bežného života a rozhodovania oddelené. Je maximálnym pózerstvom zdieľať presladené citáty o dobre, láske a nádeji, no nevidieť v každom dni príležitosť jednať lepšie. Jednou z takýchto príležitostí je nechať ľudí, aby napravili svoje chyby.

11) Bez úprimnosti k sebe je rozvoj svojej osobnosti takmer nemožný. No ak túto úprimnosť pestujeme, o to ľahšie dokážeme ustáť kritiku aj zo strany iných ľudí. Vďaka tomu nevyhľadávame iba tupé a zväčša aj neúprimné pritakávanie. Nepotrebujeme takéto lacné sebapotvrdenie. Naopak, prijímame ak nám niekto ukáže, v čom naše zmýšľanie bolo chybné alebo nekompletné. Následkom toho sa s nami priatelí lepšie, pretože priatelia vedia, že nám môžu vyjadriť svoj naozajstný názor, nech je akýkoľvek. Ak si dokážeme zachovať triezvy náhľad a skrotiť ego, tak hľadáme pravdu aj počas hádok - pretože je pre nás väčšou hodnotou, než detinské obraňovanie svojej povesti.

12) Vieme, že pre vytvorenie trvácneho diela ho musíme stavať z čo najpevnejšieho materiálu, aby sme nevytvorili iba domček z karát. Čo mám na mysli pod touto metaforou, si ukážeme na príkladoch. Keď ľuďom neklameme –alebo ešte lepšie: keď žijeme svoj život tak, aby sme nepotrebovali klamať- potom sa nemôže stať, že sa zamotáme do vlastných klamstiev a nezbúrame tým svoje kontakty. Naším stavebným materiálom tu bola pravda, pri ktorej je pravdepodobnejšie, že s ňou vo vzťahoch dosiahneme pozitívne výsledky na trvalejšie obdobie. Aj keby bolo hovorenie pravdy tou ťažšou možnosťou, potom z nej opäť môžeme profitovať práve tým, že ju praktizujeme namiesto volenia ľahšej možnosti. Myslím, že udržiavať a opravovať vzťahy je možné len s čestným a otvoreným prístupom. O to viac som prekvapený, keď stretnem osobnosti, ktoré sa dostali do problémov aj kvôli klamstvám a celú situáciu sa snažili zaplátať ďalšími klamstvami. Navyše ak tieto lži servírovali inteligentnejšej osobe, než sú oni sami, jednalo sa o prienik nečestnosti a bláznovstva. Otvára to otázku, či niekto vďaka neustálemu voleniu tej ľahšej cesty nezoslabol natoľko, že sa stal až chronickým klamárom.

Druhým príkladom je poctivé cvičenie tela postavené do opozície voči požívaniu steroidov a pomoci neurostimulátora. Ľudia, ktorí si príliš pomáhajú, si vybudujú pevné telo, ale keďže nezažijú naplno starosti s jeho budovaním, zrejme nebudú mať pevnú vôľu. Zmienený „pevný materiál na stavbu“ tu predstavuje poctivejší prístup k tréningu, ktorý má prirodzene poctivejšie výsledky. Samozrejme, je na zváženie, či si svoj postup neuľahčiť v prípade cieľov, ktoré potrebujeme dosiahnuť čo najskôr – napríklad v náprave bolestivých zdravotných problémov, ktoré nám navyše zabraňujú byť produktívni v iných oblastiach.

13) Keď zablúdime do vôd okultizmu, všimneme si, že v ňom panuje nasledovná prestava: „Možno investovať čas do výcviku svojej mysle, aby sa nakoniec s úrokmi vrátil, pretože výcvik nás učiní pánom nad vlastným životom. A tak svoj čas investujme, aby sme mohli byť efektívnejší a oveľa väčšiu hodnotu nakoniec získať späť.“ Nehodnotím túto predstavu ako úplne pravdivú, ani ako úplný výmysel. „Budovateľský prístup“ skrátka zdieľa s okultizmom snahu o rozširovanie množiny vecí, ktoré vieme ovplyvniť. Ešte krajšia je myšlienka, že môžeme získať univerzálne kľúče k riešeniu problémov a potom samého seba ponúknuť vo vzťahu nielen ako ľudskú bytosť, ale aj ako majiteľa týchto kľúčov. To by pre vzťah bolo požehnaním, pretože spoločný život páru by bol o to svetlejší, že by sa mu problémy postupne rozostupovali z cesty.

14) Ak do týchto úvah zapletieme vieru v druhý svet a/alebo reinkarnáciu, potom konštatujeme, že svoje schopnosti nebudujeme iba pre tento život, ale že ich „budujeme pre večnosť“. Tieto vybudované schopnosti majú byť štartovné v nasledovných životoch. Podobné je to so „splatením karmy“, keďže podiel ťažkostí, aké prekonáme v tomto živote, nás už nemá nasledovať v ďalších životoch. Na tomto mieste chcem podotknúť, že „budovateľský prístup“ nechcem stotožňovať s workoholizmom či sparťanským spôsobom života, ktorého výsledom by bola neustála únava a nakoniec duševné vyhorenie. Skôr ho chcem prirovnať ku produktívnej, ale zdravej motivácií, akú cítia ľudia, ktorí prežili klinickú smrť a hlboko túžia naplniť to, čo považujú za svoje poslanie. Pre „budovateľov“ môže mať ich prístup silný morálny rozmer, hoci sa môžu opierať o úplne iné myšlienkové smery - viď napríklad „veľký džihád“ v islame, ktorý je o prekonávaní svojich slabostí.

15) Posledná výhoda, ktorú spomeniem, je špecifická pre mňa a iní budovatelia by s ňou nemuseli súhlasiť. Týka sa spôsobu, akým narábam s informáciami –neštítim sa hromadiť nápady a myšlienky v akomkoľvek čase. Samozrejme sa potom zdá, že môj postup v čomkoľvek je pomalší, pretože so sebou ťahám „kopy smetia“ v podobe úloh (ktoré treba vykonať), v podobe zápiskov (ktoré treba triediť), alebo médií (ktoré môžem konzumovať). Výhoda však spočíva v tom, že môj postup je systematický. Ak toto vláčené „smetie“ správne naskladám, je to ako postaviť si rebrík cez prekážku – buď nájdem riešenie na problémy, ktoré by som inak nezaregistroval, alebo mám vďaka tomu dostatok informácií pre konštrukciu článku. Informačná a mediálna presýtenosť, ktorá s týmto súvisí, je samozrejme výzvou k tomu, aby sme si správne určovali svoje priority. Tiež je výzvou pre ľudí budúcnosti, aby jedného dňa svoje životy neredukovali na zoznam médií, ktoré si prešli...


Riziká a problémy „budovateľského prístupu“

Po výhodách „budovateľského prístupu“ si prejdeme aj jeho problémy a riziká. Duševné vyhorenie pri prečerpávaní svojich síl som už letmo zmienil v riadkoch vyššie a tak sa k nemu nebudem vracať.

1) Prvý problém motivácie. Je ľahké prísť s kritickou poznámkou, že človek, ktorý sa snaží budovať svoje schopnosti sa vlastne snaží urobiť „lepším“ a „nadradeným“ nad ostatnými a to buď vo svojom vnímaní, alebo vo vnímaní ostatných ľudí. Kritici môžu tvrdiť, že snaha byť nadradeným nie je zdravá. Môžu dokonca navrhnúť, že ak sa kvôli nejakej činnosti cítime byť nadradení, potom by sme s tou činnosťou mali skončiť. Iný uhol pohľadu však hovorí nasledovné: snaha investovať do seba a zasiať čo najlepšie zrno; snaha mať iným ľuďom čo ponúknuť a byť pozitívnym príkladom; láska k vývoju a snaha byť nositeľom tohto vývoja, to všetko sú zdravé a hodnotné prístupy k životu, na ktorých nie je nič zlé. Určite nechcem obhajovať motiváciu založenú na hladkaní si ega, prípadne na ublíženosti, ktorá človeka motivuje chrániť sa v budúcnosti. Je však celkom pravdepodobným scenárom, že človek začínajúci s pochybnou motiváciou sa časom rozvinie natoľko, aby sa aj jeho motivácia stala čistejšou.

2) Druhý problém motivácie. Jednou z nezdravých motivácií je viera, že musíme byť dokonalejší, aby sme boli hodní lásky. Ide teda o problém s prijímaním, alebo o nejakú formu presvedčenia, že pre lásku iných ľudí musíme byť „dosť dobrí“. Zaujímavé pritom je, že iných ľudí si vieme obľúbiť aj pri ich nedokonalostiach, avšak svoje nedokonalosti vidíme ako prekážky k tomu, aby nás iní mali radi. Sme teda dosť dobrí sami sebe, ak stále chceme byť lepší? Neoberáme sa niekedy o šancu na vzťah práve tým, že nevšímavo na seba aplikujeme vyššie požiadavky, než ľudia okolo?

3) Zvádza nás klamlivá myšlienka, že keď budeme v niečom lepší, bude nás daná činnosť aj viac baviť, prinášať nám viac nadšenia, alebo že budeme naplnenejší v každej oblasti života. Čo sa však v realite stane najčastejšie je, že s rastom zvýšime aj požiadavky na seba (alebo ich zvýši naše okolie). Žiadna radosť teda netrvá dlho a dosiahnutie cieľa si ani nevychutnáme, pretože si vytýčime nový. Takisto si svoj rast vlastne ani nemusíme všimnúť, pretože nastáva po krokoch. Aj po dosiahnutí „novej úrovne“ svojich zručností teda je lepšou otázkou: Prečo nie som naplnený už TERAZ, taký aký som, s cieľmi, ktoré som už dosiahol?

4) Riziko zacyklenia – je ním stav, kedy sme sa zautomatizovali natoľko, že trénujeme už len pre tréning samotný, ale svoje zručnosti následne nevyužijeme, ak máme príležitosť v reálnom svete. Inak povedané: to, že tréningom prekonávame komfortnú zónu ešte neznamená, že sa v správnej chvíli odvážime prekonať ďalšiu hranicu komfortnej zóny a jednať naostro. Mimochodom je to práve okultizmus, ktorý ľudí v zúfalej situácií zláka k praktizovaniu rituálov s dúfaním, že to problémy vyrieši namiesto obvyklého spôsobu jednania, ktoré by bolo otvorené – zoči voči problému. Ďalej tu zanedbávame, že reálne situácie zo života vlastne aj sú „lepším tréningom“. Podobne hrozí riziko, že prestaneme hľadať „vyššie ciele“ ako lásku alebo zmysel života, ku ktorým sme si tréningom iba chceli vytvoriť zázemie. Ak dovolíme, aby nástroje, ktoré nám mali slúžiť, nad nami istým spôsobom prebrali kontrolu, potom si cestu za cieľmi už nevytvárame, ale zbytočne ju predlžujeme.

5) Po prílišnej fixácii na tréning sa pozrime na prílišnú fixáciu na dokončenosť cieľov. Ak sme orientovaní na ciele, ľahšie zabudneme na to, aby sme si vychutnávali aj svoju cestu za ich naplnením. Ak sa dobrovoľne zvolenej úlohy chceme zbaviť čím skôr, len aby sme sa venovali iným, niečo už nie je v poriadku: nadšenie a radosť bola nahradená zmyslom pre povinnosť. Zdravším postojom je uvedomiť si, že vždy budeme mať nejaké rozrobené ciele a že prácu na nich by sme si mali aj užiť, a nie ju robiť s nechuťou.

Fixáciu na cieľ zaujímavo vykreslila scéna vo filme Pokojný bojovník (2006), ktorú tu opíšem. Mladý Dan šiel na dlhú túru so svojím tajomným učiteľom, Sokratom. Učiteľ mu nahovoril, že uvidia niečo úžasné a tak bol Dan počas celej túry natešený a užíval si ju v očakávaní niečoho výnimočného. Sokrates mu na kopci povedal, že sú v cieli. A že to, čo mu chcel ukázať bol obyčajný kameň na zemi. Dan bol následkom toho rozhnevaný, pretože prišiel iba k „hlúpemu kameňu“. Po prvotnom hneve si ale uvedomil, že sa mal viac zamerať na cestu, ako na cieľ. Divákovi sa môže zdať Danove sklamanie malicherné, väčšina z nás sa však na jeho mieste, po podobne vynaloženej námahe mohla cítiť podobne. A to len kvôli spadnutiu do myšlienkovej pasce – že „cesta“ bola zbytočná, ak sa nám „cieľ“ nepozdáva. Vo väčšom merítku sa s fixáciou na cieľ stretávame naprieč filmom, pretože Dan je atlét, ktorý sa chce kvalifikovať na olympiádu, ale utrpí vážne zranenie. Túži po výhre, akoby nemohol cvičiť len pre radosť z pohybu a tak sa znova fixuje na ilúziu, že šťastie dosiahne len po uskutočnení cieľa. Držanie sa tejto ilúzie však robí ľudí nervóznymi a slabšími, navyše po dosiahnutí cieľov môžu byť rovnako nešťastní, ako predtým.

(Samozrejme v tomto filme nachádzame aj iné dôležité myšlienky prelínajúce sa s obsahom tohto článku. Ide napríklad o zámer „trénovať všetko“, alebo myšlienku, že „tvoja nehoda je tvojím tréningom“. To, čo som popisoval ako odpúšťanie vo výhode číslo 10 zas korešponduje s tvrdením z filmu, že „Bojovník je úplne zraniteľný. To je jediná ozajstná odvaha.“)

6) Obe zmieňené fixácie –na dokončovanie cieľov či na prebiehajúce trénovanie- môžu viesť ku zanedbávaniu svojich medziľudských vzťahov. Toto riziko samozrejme narastá, ak sa necítime byť dostatočne ocenení. V takom prípade začneme vnímať, že čas strávený užitočne pri svojej záľube je v úplnom protiklade ku času premárnenému s ľuďmi, čo si nás nevážia tak, ako by sme chceli. Pokým sa zaoberáme svojimi vlastnými cieľmi, môžeme dosahovať veľkú percentuálnu úspešnosť. Akonáhle však do svojej snahy zamiešame ďalšie osoby, úspešnosť sa môže prepadnúť o celé desiatky percent nadol, čo opäť demotivuje. Najviac demotivujúce je, ak sa k nám nerovne a pohŕdavo správajú ľudia, ktorí sa ani zďaleka tak nesnažia o vlastný vzrast -a teda by sa vlastne mali od nás učiť.  

Keď sa pozrieme na ľudí úspešných vo vzťahoch, ktorí nežijú v „budovateľskom prístupe“, všimneme si že oni nepočkali, kým nejaká práca na sebe prinesie ovocie a ani túto prácu na sebe nezintenzívnili. Šli opačnou cestou – trávili mnoho času vyhľadávaním ľudí a kontaktu s nimi, aby si získali spoločnosť oceňujúcu ich takými, akí sú. Takýto postup sa mi zdá byť skôr podvodom, „herézou“ a tŕňom v oku – pretože ide len o úspech popularity, nie o úspech kvality. Je však realitou, že ak nás nikto nepozná, nemôže nás ani nikto oceniť. Práve toto bol bod, ku ktorému sa ešte vrátime v opise nasledovných rizík a neskôr v opise oponentov „budovateľského prístupu“.

Jedným z dôvodov, pre ktoré ženy opúšťajú mužov, je stagnácia v ich raste. Existuje tu však aj opačné riziko, že s partnerkou netrávite toľko času, koľko by chcela, pretože sa snažíte o vzrast. Tým sa bude cítiť zanedbaná a opäť nespokojná. Medzi týmito extrémami treba balansovať. Do problému sa však mieša aj mužská hrdosť a pochybnosti o sebe, ktoré boli spomenuté pri probléme číslo 2. Ak začnem viac času tráviť s partnerkou, o to menej budem venovať užitočným záujmom. Budem potom stále tým, koho vlastne chcela?

7) Riziko namyslenosti. Ak sme si oblasti rozvoja zvolili podľa svojich priorít, je celkom ľahké ohŕňať nosom nad činnosťami, v ktorých nevidíme opodstatnenie. Aspoň takto to pozorujem na sebe. Prečo by som mal napríklad zručnosť v degustovaní alkoholu považovať za rovnocennú voči schopnosti ubrániť partnerku pred násilníkom? Prečo by som mal hociakú ležérnu aktivitu hodnotiť rovnako vysoko, ako „skilly“ zachraňujúce zdravie a životy? Viem, že istej subjektivite vo zvolených prioritách sa nevyhnem, stále to však budí vo mne dojem, že záujmy, ktoré nevedú ku cvičeniu, vzdelávaniu či tvoreniu sú podradné. Väčším problémom je, ak naše pohŕdanie prejde od činností k ľuďom. Čo si ale myslieť o ľuďoch, ktorí odmietajú rásť a žijú len pre čítanie bulváru, či pozeranie reality show? Aký dojem mať z ľudí sledujúcich „Extrémne premeny“, kým sami na sebe neurobili ani malé premeny? Pokiaľ však uveríme, že sme v niečom „lepší“, nakoniec sa ľahko môžeme svojím správaním diskvalifikovať u úplne iných ľudí. Pohŕdanie je dvojsečná zbraň aj z iného dôvodu: niekto kto žije sparťanským spôsobom života, prípadne je energickejší a zvláda na sebe pracovať intenzívnejšie môže pohŕdať nami, pretože z jeho pohľadu toho „robíme primálo“. 

8) Riziko evolučnej eskalácie nastáva, ak „budovateľ“ dosiahne akýkoľvek cieľ, ktorý je potrebné neskôr obraňovať  - či už je to vedúca pracovná pozícia, alebo vzťah so žiadanou ženou. Iným rizikom v súvislosti s dosiahnutím cieľa je to, aby „budovateľovi“ nestúpla sláva do hlavy a neodložil nabok pokoru. Úspech by mal byť potvrdením legitimity človeka, ktorý ho dosiahol, nie deformujúcim prvkom. Budeme teda aj po dosiahnutí cieľa jednať s rovnakými hodnotami, ako predtým? Budeme dosť charakterní, aby sme si po dosiahnutí cieľa pamätali ľudí, s ktorými sme trávili čas predtým?

9) „Budovatelia“ bývajú osobnosti, ktoré silne veria, že si svoj osud tvoríme sami. Nakoniec, presne preto sa snažia najprv formovať svoj charakter. V súvislosti s tým môžu byť presvedčení, že je to ich rozum, ktorý vie, čo je pre nich najlepšie. To ale nemusí byť pravda. Ide tu teda o riziko, že nás racionalita popri svojej pomoci zároveň nejako zaslepuje. Pokiaľ nás zaslepuje a jedného dňa si to uvedomíme, môže nás kvôli tomu čakať prevrat osobnosti naruby. Znamenalo by to napríklad prikloniť sa k intuícií, prestať s hromadením vecí, prestať plánovať a žiť spontánne, či dokonca prestať rozlišovať kategórie „lepší“ a „horší“, ktoré boli potrebné v snahe zlepšovať sa.

10) Problémy medziľudských vzťahov. Súbor zručností síce zohráva rolu v tom, ako nás ľudia hodnotia, netvorí však jedinú a univerzálnu požiadavku. Ľudia nehľadajú iba „nabúšených expertov“. Naopak, môžeme sa stretnúť s tým, že mnohí hľadajú do svojho života skôr niekoho dostatočne jednoduchého, aby mu bez problémov porozumeli a s kým sa budú predovšetkým cítiť pohodovo.

Iným rizikom je, že si ľudia nevšimnú –alebo schválne odignorujú- že sme sa v niečom zmenili a pokročili. V tom prípade budú fungovať na základe starého obrazu o nás. Z tohto lipnutia na neaktuálnom obraze najviac podozrievam ľudí, ktorí sa sami nehýbu vpred a odmietajú sa meniť.

11) Viac špecifické sú komunikačné problémy. Ide o racionálne filtre, ktoré spôsobujú, že sa snažíme držať len nastolenej témy, hovoriť iba niečo, čo stojí za to, dávať iným dostatok priestoru v diskusii a neskákať im do reči. Keď sa snažíme aplikovať toľko filtrov naraz, nakoniec to ubije našu spontánnosť a budeme reagovať pomalšie, až sa nedostaneme k slovu. A tu opäť nastáva problém – že nás prevalcujú iní ľudia, často tí najnezodpovednejší, ktorí dávajú okoliu najsilnejší pocit prepojenia. Kvôli tomu považujem za potrebné venovať sa uvoľňujúcim cvikom, aby vnútorný tlak, ktorý na seba vyvíjame nepresakoval navonok a neruinoval našu komunikáciu.

Druhý problém taktiež súvisí s vnútorným tlakom. Kvôli zvyku poháňať sa vpred môžeme ľahšie podliehať sklonu poháňať aj iných - čo s vysokou pravdepodobnosťou týmto ľuďom bude nepríjemné. Môže to byť pre nich privysoká požiadavka, nehľadiac na to, že od nich možno očakávame iba to isté, čo od seba.

Tretím problémom je racionálne, ale kritické myslenie, ktoré emocionálne založené osoby neznesú a teda môžu úprimnosť považovať za „toxickú“. Ja sám v sebe vnímam časti osobnosti, ktoré sú silne kritické a viem, že by som kvôli nim mohol byť označený za nekompromisného a necitlivého. Zároveň ich však považujem za tie isté časti osobnosti, ktoré vyhodnocujú aj moje správanie – a tým mi zabraňujú upadnúť do nejakého despotizmu. Ide o schopnosť spracovať kritiku zmienenú vo výhode číslo 11.

12) Riziká sebanenávisti a závisti. Pokiaľ sme si navykli brať stav svojho života ako svoju zodpovednosť a dostaneme sa do zlej situácie, môžeme sa zbytočne zožierať sebanenávisťou pri nepochopení, že zodpovední možno nie sme. Pohľad, s ktorým sme sa zoznámili po tento odstavec predstavoval myšlienku, že práca na sebe nás posúva ďalej a dáva nám nádej. Keď však uhol pohľadu prevrátime naruby, a čelíme situácií, kedy ani tá najväčšia snaha neodvrátila katastrofu, môžeme byť frustrovaní. Keď nefungovala odvaha, trpezlivosť, ani sústavná práca na sebe, kde potom má existovať nejaká nádej? Ostáva k tomu dodať, že okrem zručností je potrebné budovať aj svoju odolnosť pre znášanie nešťastí a neúspechov, pretože aj tých môžeme mať na ceste mnoho.

Oproti pozitívnemu mysleniu, v ktorom má človek automaticky právo na šťastie len kvôli tomu, že existuje, je v „budovateľskom prístupe“ silnejšia viera, že človek má právo na šťastie hlavne vtedy, ak pre to niečo pravidelne robí. Jeho právo mu teda skôr vzniká s vynaloženou energiou. Táto viera má negatívny aspekt: nepodporuje v šťastí ľudí, ktorí pre to nepracujú. V situáciách, v ktorých neuspel „budovateľ“, no uspel ten povestný šťastlivec (slepé kura čo prišlo k zrnu – viď riziko 6), sa u „budovateľa“ zrodí pocit nespravodlivosti. Ak sa budovateľ nechá ovládnuť svojím pocitom nároku a závisťou, môže to zájsť tak ďaleko, že sa stane nepriateľom spoločnosti. Koľko knižných, filmových a dokonca reálnych ničiteľov trpelo nedocenením predtým, než sa vydali na svoju dráhu?

13) Problémy spojené s cvičeniami. Keď obvykle začneme s novým cvikom, praktikou či záujmom, táto „novota“ je spočiatku príjemná. Aspoň do toho bodu, kedy máme čo objavovať a obdivovať. Napríklad v prípade bojových umení sú to legendy o ich vzniku, či slávnych víťazstvách ich majstrov, ktoré v cvičencovi vzbudia záujem. Po čase však tento pocit vyprchá. Možno sa dá na chvíľu obnoviť prečítaním inšpiratívnej knihy, ktorá nás znova nabudí. Až pokým nabudenie znova vyprchá – a nám ostane znova len ten každodenný, nudný drill, ktorý robíme už len pre vernosť svojmu vzrastu.

Dokedy nás bude trpezlivosť a discipína pri tom istom cviku/cvičebnej sústave držať? Táto otázka je ešte dôležitejšia pri dlhodobých cvikoch, ktorými sa snažíme dosiahnuť konkrétny merateľný cieľ. Skvelým príkladom je autosugescia, keďže práve v návodoch autosugescie nájdeme zmienky o tom, že by sme sa jej mali venovať každodenne, až pokým získame cieľovú vlastnosť, ktorú sme si vybrali. Po prvom probléme (monotónnosti cvikov) to vystihuje aj druhý problém: s časom, ktorý do cviku budeme investovať. Ak strávime cvikom príliš krátku dobu, prekážka nepovolí, zmena sa neprejaví a kvôli slabej vôli len premárnime čas. No ak ostaneme pri cviku bez hociakej obmeny, môžeme prísť do bodu, kedy zistíme, že cvik je nám nepríjemný a navyše, že sme niečo robili nesprávne, alebo nás v dosiahnutí cieľa blokoval faktor, o ktorom sme nevedeli. Následkom toho sme buď premrhali mesiace, alebo sme si dokonca vytvorili nesprávne návyky, ktoré si budeme musieť napraviť. Odstrašujúce, že? Je teda vždy vhodné zamýšľať sa, aký cieľ je pre nás skutočne dôležitý, ako si svoje cvičenie spríjemniť alebo ako si obmeniť tréningovú metódu. Na druhú stranu: nie sme jediní, kto mohol cvičenia vykonávať najprv nesprávne. Tak vidíme, že s každou naučenou praktikou získame výhodu nad ľuďmi, ktorí sa vzdali.

Tretí problém s cvičením spočíva v tom, že si mladí „budovatelia“ budú príliš zakladať na svojich idealistických predstavách o tom, čo je zmysluplné cvičiť. V tínedžerskom veku začnú s praktizovaním čohokoľvek, čo ich približuje k ich ideálom a neskôr zistia, že ťažisko práce na sebe by malo byť predovšetkým v tom čo potrebujú pre každodenný život – v starostlivosti o domácnosť, pracovných návykoch a plánovania financií, teda presne v tých „najnudnejších a najobyčajnejších“ povinnostiach. Aj toto počiatočné sklamanie môže byť vystriedané uvedomením, že ak sa cítia dobre sami so sebou, nezáleží až tak na činnosti, akú vykonávajú.

14) Kým schopnosť zvládať zložitý manažment je výhodou budovateľov, potreba tohto zložitého manažmentu je ich problémom. Nekonečná rôznorodosť sveta môže niekedy spôsobiť, že nevieme, čomu by sme sa mali venovať skôr – čo môže byť prínosnejšie alebo lepšie načasované. S tým sa aj obyčajný zámer –ako napríklad prečítanie knihy- stáva stresujúcou dilemou. Mal by som si prečítať najprv jednoduchšie knihy podobného zamerania, aby som mal väčšiu istotu, že jej porozumiem? Alebo by som jej prečítanie mal odložiť na neskôr, keď predpokladám, že budem vzdelanejší? Mal by som sa riadiť logickou následnosťou, alebo momentálnym pocitom? Ako vedieť, ktorá možnosť je pre mňa správna?

V prípade manažovania cvikov je zas potrebné predpokladať, čo budeme v najbližšom období potrebovať najviac, pretože nie je možné udržiavať si kondície v mnohých disciplínach naraz.


Protiklady „budovateľského prístupu“

Počas svojej puberty som mal až príliš poriadkumilovné a „workoholické“ sklony, ktoré sa časom transformovali do motivovanosti a tlaku na seba s cieľom produktivity – teda na „budovateľský prístup“. Keďže som žil v tomto prístupe, nepoznám dobre jeho protipól a tak viem popísať skôr moje predstavy a pozorovania, ktoré sa ho týkajú. Nejde dokonca o konzistentné predstavy, ktoré by sedeli na jeden typ osobnosti. Preto musím popísať rôzne kategórie osobností, ktoré pod daný protipól môžu spadať.

Pod prvú skupinu oponentov spadajú osoby, ktoré v živote nedosahujú úspech a ani sa viditeľne o neho nesnažia. Môže teda ísť o ľudí, ktorí sa opustili a prepadli závislostiam, alebo sa spoliehajú na dedičstvo, ktoré im v budúcnosti má patriť. Ďalšími sú snáď ľudia, ktorí sa neustále správajú ležérne, nezodpovedne a tak neproduktívne, až to hraničí s psychickým ochorením. Pokiaľ to korunujú tragédickým vyplakávaním o tom, ako sa „nič nedá“, potom to už neprovokuje iba „budovateľov“, ale väčšinu populácie. Svoj charakter vnímajú ako statickú veličinu, bez chuti meniť ju. Neprejavujú ambície a ak v sebe vôbec nájdu nejakú energiu, v zásade ju použijú len na zábavné činnosti. Nevenujú sa činnostiam, ktorými by do seba investovali – hoci práve títo ľudia to zo všetkých potrebujú najviac. To majú spoločné s inou kategóriu, so snílkami unikajúcimi do iných svetov. Keď si spomínam na svoju minulosť, uvedomujem si, že prvý kontakt so svojimi ideálmi som mal práve vďaka fantasy knihám a RPG hrám. Dôležité však je, že kontakt na tejto úrovni snílka neostal, pretože som ho vymenil za snahu meniť niečo v reálnom svete. Disciplína tak potlačila fantáziu.

Platí, že títo ľudia nikdy „nevyhlásili vojnu osudu“. Týmto slovným spojením označoval Jozef Karika bod, v ktorom si ľudia priznajú, že nie sú šťastní, ani spokojní so svojím životom. Má ísť o neodvolateľný krok, v ktorom spálime mosty. Sebeklam a predstieraná spokojnosť po tomto kroku už nie sú možné a teda ostane buď nespokojnosť, alebo cesta vpred, za svojimi snami skrz prácu. „Vyhlásenie vojny osudu“ teda považujem za začiatok žitia v „budovateľskom prístupe“. Podľa Karikových slov si však vyžaduje odvahu, ktorá väčšine ľudí chýba.

Druhú skupinu „oponentov“ budem v ďalšom texte nazývať „ľudmi vzletného typu“ (alebo extatickými hipisákmi?). Od prvej skupiny ich odlišuje, že dosahujú prinajmenšom dočasný úspech. V medziľudských vzťahoch dokonca dosahujú úspech ľahšie než „budovatelia“, akoby sa ani nemuseli namáhať. Ostatných ľudí si vedia nakloniť svojím elánom a spontánnosťou. Na druhú stranu, vedia ich aj ľahko stratiť, kvôli svojej ľahkovážnosti. V tom čase však už pracujú na získavaní iných, aby sa tento kolobeh opakoval. V extrémnejších prípadoch sa ich popularita šíri rýchlejšie, ako reálne správy o nich –teda to, že mnohí z nich s jednotlivcami ani nejednajú dobre. Akoby si tieto typy vybudovali osobnosť deformovanú tak, že skrz deformovanú optiku iných ľudí vytvára dokonalý obraz –aspoň po obmedzenú dobu.

Je pre nich špecifický presun od jedného záujmu k inému –kým pre „budovateľov“ to bolo skôr rozširovanie svojich záujmov. Môžu mať sklony k hedonizmu a žijú v prítomnosti, no na úkor budúcnosti. Pre ich neukotvenosť som si o nich myslel, že „čím vyššie vyletia, tým tvrdšie potom dopadnú“. Neviem však, či je to pravda. Je jasné, že nepriazni osudu budú čeliť úplne iným spôsobom, než by mu čelili „budovatelia“. Kým „budovatelia“ budú dominovať vo svojich zručnostiach a predvídavosti, „vzletný typ ľudí“ zredukuje svoje utrpenie vďaka nelipnutí na konkrétnom cieli či plánoch, a takisto vďaka svojej kreativite a flexibilite. Poniektorí z nich môžu mať dokonca odpor voči majetku, vďaka názoru, že všetko čo vlastníme, nás obmedzuje. Práve oni teda môžu objavovať rôzne smery minimalizmu. V knihe Magie není čarování sa na strane 178 nachádza príklad takého inklinovania ku nevlastneniu: „Australští domorodci žijí tradičně v důvěře, že se božská jednota postará o každou živou bytost, a že je proto zbytečné chtít všechno vlastnit. Nezatěžují se tudíž spoustou materiálního majetku, putují a v pravý čas nacházejí potravu, vodu a dokonce hry a hudební nástroje. Uspořádají báječný koncert a potom všechny své nástroje – duté kmeny stromů, tobolky rostlin, hole a kameny – uloží zpátky tam, odkud je vzali. Jediné, co si odnášejí, je vzpomínka na krásný společný zážitek. Štěstí znamená být v pravý čas na správném místě a být dostatečně otevřený, abychom vše, co nám přihraje „náhoda“, zaznamenali a přijali. V takovém případě nesmíme lpět na předsudcích, na předem připraveném způsobu myšlení, a měřit jimi setkání a události. Nesmíme odmítat vše, co se do takového vzorce nevejde.“

Kým ľudia „vzletného typu“ si dovolia robiť chyby, „budovatelia“ chcú všetko urobiť bez chyby, čím sa niekedy blokujú. Tiež ma ku „vzletnému“ typu ľudí lákalo zaradiť vzorec, ktorý som videl na internete: sťažovanie sa na krutosť školy z pozície nejakej citlivej, utláčanej dušičky, akoby títo sťažovatelia cítili odpor nielen voči škole, ale aj voči samotnej disciplíne. Ak boli týmto ľuďom nanucované cudzie ciele, je pochopiteľné, že cítia odpor. Majú sklon k tomu nič nesiliť. Akoby si neuvedomovali, že samotná disciplína je pozitívna, pretože im umožňuje dosahovať ich vlastné ciele.

Chcem sa zmieniť ešte o poslednej skupine ľudí, ktorá ale nemusí predstavovať oponentúru. Touto zvláštnou skupinou sú postihnutí a invalidi, pričom môžu zastávať ktorýkoľvek zo zmienených prístupov –aj budovateľský. Pokiaľ ale nemajú „budovateľský prístup“ a teda nepracujú na vyvážení svojich obmedzení, prepadá ma až stresujúci pocit. Ako si ľudia s takými nevýhodami môžu myslieť, že im šťastie len tak, samé od seba spadne do lona? Spomínam si na prípad muža menom Nick Vujicic, ktorý sa narodil bez končatín a napriek tomu našiel milujúcu partnerku, hoci jej nemohol ponúknuť viac, ako svoj charakter. Znamená to, že aj invalidi sú zaujímaví pre okolie, ak za svoj stav nezačnú obviňovať iných, nepristúpia na to, že ich život stojí za hovno a nezačnú sa stresovať myšlienkou, že život je iba o vzájomnej konkurencii? V súvislosti s podobnými myšlienkami býva predložený argument, že „pre lásku treba milovať a nie za ňu bojovať“. Práve tento popis rôzneho naladenia mysle ponúka neistú teóriu o tom, v čom bol problém „budovateľov“: totiž v tom, že akokoľvek tvrdo pracovali pre svoje šťastie, robili to so zatvrdeným (alebo nedostatočne otvoreným) srdcom, čo ich od splnenia snov, vrátane úspešných vzťahov oddeľovalo. Keď sa však opäť prikloníme k racionalite, môžeme sa dohadovať o tom, koľkým percentám oduševnelých a láskavých invalidov sa podarí nájsť si partnerku, a či tieto ich partnerky nejednajú z nejakej skrytej a nevedomej formy ľútosti voči nim.


Poznámka k mužským médiám a komunitám

V úvode som už spomenul, že obdobami „budovateľského prístupu“ sa zaoberá literatúra o mužských vzoroch, ktorá je charakteristická svojou reálnosťou a prácou na sebe postavenou hlavne na svetských predpokladoch. Zdráham sa, či ju mám považovať za poddruh motivačnej literatúry. Svojím zameraním by sa sem hodila, rozhodne ju však od iného poddruhu -pozitívneho myslenia- oddeľuje v nej použitý prístup. V nej už nestačí myslieť, veriť a cítiť sa pozitívne, tu sa treba schválne postaviť svojim strachom a nočným morám preto, aby sme ich premohli a získali silu – silu uspieť, alebo byť o krok bližšie k víťazstvu. Ak tento druh zdrojov za motivačné považujeme, potom vzniká otázka, či ich nechceme pomenovať ako „X-tú vlnu motivačnej literatúry“. Pozitívne myslenie, aj motivačná literatúra totiž existovali omnoho skôr, ako prišiel komerčný úspech Byrneovej knihy The Secret vydanej v roku 2006. Oproti tomu som o koreňoch literatúry mužských vzorov nepočul a neviem, čomu vďačíme za nástup tohto "obrodenia".

Niekoľkotýždňový prieskum „mužských médií“ som schválne realizoval až po dokončení predchádzajúcich častí môjho textu, aby som pri ich spisovaní bol čo najmenej ovplyvnený vonkajšími zdrojmi. Pri tomto prieskume som prišiel k nasledovným záverom.

Predovšetkým som zistil, že autori viazaní k týmto témam sú so mnou na ešte podobnejších vlnách, než som sprvu predpokladal. Oceňujem myšlienky o dôležitosti priateľstva, ktoré sú týmito autormi prezentované. Nejde pritom len o šírenie povedomia, že priateľstvo nemusí končiť prekročením prahu dospelosti. Ide aj o fakt, že celá filozofia týchto komunít učí jedinca produktívne fungovať - čoho následkom je pripravenosť na kooperáciu s inými. To je kľúčové preto, aby bolo priateľstvo udržiavané oboma stranami. Sám mám skúsenosti s tým, že priateľstvo s ľuďmi bez vôle bolo premárnenou snahou. Ako sa hovorí: "Neupletieš z hovna bič."

Ďalej vidím potenciál mužských komunít v zdieľaní tréningových tipov a trikov aj v oblastiach, ktoré som naznačil vyššie: súčasne realizovateľných cvikov, skrytých cvikov počas čakania/cestovania a dlhodobých každodenných cvikov (v mentálnom svete je to autosugescia, vo fyzickom napríklad otužovanie úderových plôch).

K samotným textom na ktoré som narazil musím byť o niečo kritickejší - forma písania v ktorej neustále prispievame niekoľkoodstavcovými článkami, len aby sa komunita udržiavala nažive mi nepripadá príťažlivá. Práve za takých podmienok vznikajú marketingové nadpisy ako "10 vlastností pravého chlapa" a podobné, zákonite očíslované mená textov. Sú to práve krátke články, ktorých rady bývajú najmenej zasadené do nejakého kontextu, kvôli čomu ich čitatelia možno budú chcieť uplatniť v nesprávnej oblasti života. Ďalšie prítomné riziko je že sa autor bude o niekoľko rokov opakovať, alebo si bude protirečiť bez vlastného vedomia - zvlášť, ak si vlastné texty s odstupom času nečíta znova. Opačný prístup, snahu o vytvorenie jedného diela, ktoré bude nadčasové alebo bude aspoň pomaly zastarávať, už dnes nevidieť často. Podobne, ako sa nestretávame so snahou o nezahlcovanie ľudí a internetu s tým, čo už bolo povedané. Pokiaľ som aj videl kvalitné články zdieľané zdarma, ich funkciou bolo pritiahnuť čitateľa ku platenému obsahu.

Priznávam, že možnosť finančného príspevku pre weby vo mne vzbudzuje prirodzenú nedôverčivosť aj vtedy, ak sa majú príspevky použiť len pre potreby projektu. Súvisí to s tým, že som si svoje vlastné písanie navykol vnímať ako dobrovoľnú, až dobrovoľnícku aktivitu robenú na základe "nadbytku", predovšetkým chcenia a času. Pokiaľ daný "nadbytok" nebudem mať, jednoducho nebudem písať, alebo budem písať pomalšie. Stále je to však predávanie niečoho odo mňa k ľuďom a nie naopak. V literatúre hovoriacej o efektivite je tento princíp nesmierne dôležitý: pokiaľ si autor pýta podporu, spochybňuje tým, že tvorí na základe pravidelného nadbytku. A tým spochybňuje aj to, že mu jeho vlastné rady k efektivite fungujú - a teda aj, že budú fungovať jeho čitateľom. Najväčšou obavou pri mužských médiách teda je, aby sa z nich časom nevytrácala autenticita, ktorá je ich základným pilierom - a o ktorej môžeme pochybovať v ostatných poddruhoch motivačnej literatúry.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára