piatok 30. apríla 2021

Väzni pandémie

Zo zásady nereagujem na verejné facebookové diskusie, ktoré sa približujú spoločenským a politickým témam. Nie je to iba kvôli môjmu permanentnému ignorovaniu politiky. Vopred to považujem za stratu drahocenného času využiteľného na užitočnejšie aktivity. Pri tom, čo náš národ ukazuje na Facebooku za posledné roky je viac-menej jasné, že by sa človek dočkal prevažne urážok od hociakého neznámeho degeneráta. Deje sa tak skoro vždy, keď na podobnú diskusiu narazím – ľudia s prejavom nezodpovedajúcim ani úrovni osobitnej školy si skrátka snažia uzurpovať právo na pravdu. Alebo možno tento verejný priestor nevedome používajú na vyhľadávanie protivníkov, na ktorých by si mohli vybiť svoje vášne a frustrácie. Pozor, nehovorím tu o jednotlivcoch, ktorí stratili príjem a základné istoty, ale o tých, ktorí iba využívajú každú príležitosť šíriť svoj primitivizmus. Nasledovné riadky vyjadrujú, čo sa mi zažiadalo na adresu tohto typu ľudí povedať.

Na jednej strane sú pre nich proti-pandemické opatrenia zlom najvyššieho kalibru, na druhej strane odmietajú ísť príkladom a prispieť ku zlepšeniu svojou kvapkou, poctivým nosením rúška/respirátora, alebo rozhodnutím dať sa zaočkovať. Podotýkam, že nechuť voči očkovaniu som videl už dlho pred potvrdením ojedinelého výskytu krvných zrazenín po použití AstraZenecy. Je skrátka „príliš náročné“ pochopiť, že vakcína neobsahuje samotný vírus. Zdá sa byť až tragikomické, akú stratégiu očkovania niekto uviedol na internete: vraj by sa najprv mali dať „nenápadne“ (žmurk, žmurk) zaočkovať bohatí a slávni ľudia, aby to nižšie triedy spoločnosti chceli zopakovať po nich. Samozrejme, zo závisti a s pocitom víťazstva, že nenechali to dobré a preverené len pre zazobané celebrity. Jednalo by sa o využitie domýšľavosti ľudu v jeho prospech, hoci proti jeho pôvodnej vôli.

Som presvedčený, že obmedzenia, ktoré vyplynuli z pandemickej situácie mali okrem oklieštenia slobody aj iný efekt. Odhalili neslobodu ľudí na inej, hlbšej úrovni. Neslobodu na úrovni ducha, ktorá tu bola už dávno pred pandémiou covidu. Opatrenia odhalili ich závislosť od zaužívaného spôsobu myslenia a žitia. Snáď im ani nenapadne, že väčšina, ak nie všetky aspekty ich života sa dajú prejavovať aj inak, než to robili doteraz. V opačnom prípade by necítili potrebu tak výrazne hundrať aj proti jednoduchému noseniu rúška, búriť sa a útočiť na osoby, ktoré o opatreniach rozhodovali, alebo ich oznamovali. Nikdy im nenapadnú Konfúciove slová, že „je lepšie zažať hoci malú sviečku, ako preklínať temnotu“.

Hoci väčšina z týchto ľudí sa zdá byť výrazne pozitívne naladená voči sebe podobným, zároveň im nevadí byť nezodpovednými a tým nepriamo ohrozovať svojich „bratov a sestry“ (tj. tých, ktorí spoločne s nimi v žiadnom prípade „nie sú ovce“, teda aspoň to svorne a jednotne tvrdia). Zdá sa, že títo ľudia nedokážu nič robiť s rozumom, striedmo – a presne preto sa obávam, že už čoskoro po uvoľnení opatrení budeme opäť v podobne závažnej situácii, ako v zime 2020/2021. Minulý rok sa koronavírus síce za teplejšieho počasia nešíril tak prudko, avšak v tej dobe nekolovali po svete, alebo aspoň po Slovensku jeho mutácie.

Ľudia, o ktorých píšem nazývajú bezpečnostné opatrenia väzením a diktatúrou, avšak omnoho väčšie obmedzenie si po celý svoj život pestovali sami. Ako? Predsa absenciou disciplíny. Tvrdím, že sú otrokmi. Otročia svojim pudom a vášniam (ktoré si potrebujú vybíjať na každom kto má iný pohľad), takisto ako otročia svojim vieram a presvedčeniam (ktoré konšpirátorom lačne zožrali aj s navijakom). Neraz sa v ich diagnóze prejavuje Dunnigov-Krugerov efekt, tj. neschopnosť uvedomiť si svoju vlastnú nekompetenciu. Volajú po takzvanej slobode, no ich „sloboda“ neznamená nič iné, ako žitie pasívnym a konzumným spôsobom, mrhaním svojho času a potenciálu. Som však na pochybách, či by som to vôbec mal nazývať žitím.

Paradoxne, omnoho viac slobody (prinajmenšom na úrovni ducha) dosahujú tí, ktorí nemyslia na „slobodu“, ale predovšetkým na svoju zodpovednosť voči svojim blízkym a spoločnosti. Je to tak preto, že ich zodpovednosť vedie k nárokom na seba. Konkrétne vedie k lepšiemu uvedomovaniu a vyhodnocovaniu vonkajších a vnútorných podnetov, následne k voleniu si čo najlepšieho postoja, ktorý je následne potrebné dokazovať aj činmi. Pre toho, kto svoj život aktívne riadi by nemali byť pozmenené podmienky neprekonateľnou prekážkou, ale iba dočasnou nepríjemnosťou, ktorej sa dokáže prispôsobiť aj bez frflania a sebaľútosti. Človek žijúci v disciplíne nie je svojou myšlienkou, spomienkou, svojím skutkom, emóciou, ani pudom. Je vedomím, ktoré všetko z menovaného vlastní, ale v ideálnom prípade sa nedá ničím z toho ovládnuť, ak si to samé nepraje.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára