1. Indiánske vojny
V dobe svojej manipulatívnej akcie bol Kondiaronk nižším bojovým náčelníkom Wyandotov. Situácia jeho kmeňa, ktorý vznikol zlúčením rôznych etník porazených Irokézmi, bola nezávideniahodná. Ich francúzski spojenci reagovali na hrozbu Irokézov pomaly a teda sa Kondiaronk mohol obávať, že jeho ľudia budú nechaní napospas lige známej kynožením okolitých kmeňov. Na jar roku 1688 putoval Kondiaronk s niekoľkými desiatkami svojich bojovníkov na výpravu proti Irokézom. V pevnosti Fort Frontenac sa dozvedel, že Francúzi jednajú s Irokézmi o mieri. Miestnym teda povedal, že sa vráti domov a jednanie nebude rušiť. To však nebolo v jeho záujme, ani v jeho pláne. Keďže vedel, kde má jednanie o mieri prebehnúť, odhadol, kadiaľ budú irokézski vyslanci prichádzať. Niekoľko dní ich na mieste čakal, aby ich pri vyloďovaní prepadol a premohol. Tak sa aj stalo. Tu však Kondiaronkova ľstivosť nekončí, ale iba začína! Veliteľ Irokézov, Teganissorens, dal najavo, že sú mieroví vyjednávači. Na to sa Kondiaronk tváril prekvapene a tvrdil, že to bol kanadský guvernér, kto mu povedal o príchodzej „vojnovej“ výprave a odporučil mu napadnúť ju. Následne na to sa Kondiaronk zahral na veľkorysého: celú výpravu okrem jedného jej člena prepustil a odsúdil pred ňou „intrigy svojich spojencov“, pričom naznačil, že by sa Irokézi mali za takúto zradu Francúzom pomstiť. Pri svojej spiatočnej ceste sa Kondiaronk opäť zastavil vo Fort Frontenacu a zmienil sa Francúzom o tom, že zničil ich mierové plány. Hoci tým pochopiteľne vyvolal hnev a nedôveru, prešlo mu to beztrestne.
Kondiaronk pokračoval ďalej vo svojej ceste domov, do Michilimackinacku. Tam „využil“ zajatého Irokéza, keďže miestni Francúzi o mierovom jednaní nepočuli. Nahovoril im, aby nepočúvali, že ide o mierového vyslanca. Následkom toho zajatca popravili. Popravu nechal Kondiaronk sledovať člena svojho kmeňa, ktorý bol adoptovaný práve od Irokézov. Ten si teda myslel, že toto je reprezentácia francúzskeho jednania voči mierovým vyslanom. V tejto viere ho „beťár“ Kondiaronk vyslal do jeho niekdajšieho domova, zeme Irokézov. Týmto spôsobom sa teda Kondiaronk snažil ešte viac pošramotiť povesť Francúzov, aby zaistil, že jeho ľud neostane vo vojne bez spojencov.
Z pozorovania Kondiaronkovho jednania takmer určite vyplýva, že kým bežala jedna jeho manipulácia, už mal vopred premyslenú inú. Možno povedať, že bol ľstivý ako had – avšak nejednal iba za seba, ale ako menší náčelník aj za svoj národ čeliaci veľkej hrozbe.
Vo svojom neskoršom veku Kondiaronk patril medzi významných vyslancov snažiacich sa ukončiť indiánske vojny, prekvapivo bol tiež konvertilom na kresťanstvo. Bolo to priamo na mierových jednaniach v roku 1701, kedy skonal. V tej dobe už bol uznávaný ako autorita, a tak jeho smrť pomohla stmeliť prítomných a uzavrieť mier. Pohrebných obradov sa ako prví ujali práve Irokézi, proti ktorým v minulosti bojoval. [1]
Ostaňme pri období kolonizácii Ameriky, konkrétne pri masakri v obci Oyster River v roku 1694. Francúzi a ich spojenci, prevažne Abenakiovia, sa rozdelili na dve skupiny, aby najprv zaútočili na menšie anglické usadlosti z juhu aj severu. Následne sa tieto skupiny spojili pri útoku na hlavnú pevnosť. Jednému z mála, ktorému sa podarilo prežiť, bol Thomas Bickford. Indiánov videl prichádzať a včas sa mu podarilo poslať svoju rodinu do bezpečia člnom. On sám sa zavrel vo svojom dome, kde hodlal chrániť rodinný majetok. Hoci na neho Indiáni volali, aby sa vzdal a bol ušetrený, neveril im a strieľal na nich. Na obranu svojho domu zvolil bizarnú stratégiu. Behal totiž po dome, neustále volal príkazy na neexistujúcich priateľov a menil svoje oblečenie, aby tým zmiatol pozorovateľov spoza jeho okien. Tieto zúfalé kroky mohli odradiť Abenakiov od obliehania, a tak mu zachrániť život. [2]
2. Bojovníci východu
Z Blízkeho východu poznám iba jeden príklad záludného konania: jeho vykonávateľom bol Hasan ibn Sabbáh, zakladateľ sekty assassínov. Svoju prvú pevnosť umiestnenú južne od Kaspického mora, zvanú Alamút, získal bez boja v roku 1090. Zmanipuloval totiž posádku tak, že konvertovala na ismailitizmus, čo je šiítska odnož islamu. Snáď šlo o obdivuhodný výkon, keďže obrancovia hradu sa predtým hlásili k sunnitskej vetve islamu a tak museli byť voči Hasanovej viere nepriateľskí. Veliteľovi pevnosti následne Hasan ponúkol peniaze za to, že mu prenechá velenie nad pevnosťou. Keďže ten chápal, že už nemá vernosť svojich vojakov, asi mu neostávalo nič iné, ako prijať peniaze. [3] Predpokladá sa, že Hasan ibn Sabbáh manipuloval aj svojich nasledovníkov. Mal ich omámiť nápojom z hašiša a dopriať im radovánky s tými najkrásnejšími ženami v bohate zdobenej záhrade s hrajúcou hudbou. Tak mali uveriť, že navštívili raj, avšak aby ho mohli navštíviť znova, museli byť svojmu vodcovi na slovo poslušní. A tak pre Hasana popravovali nepriateľov, hoci pri tom sami zahynuli. Psychologický faktor pôsobil aj na nepriateľov - každý, kto držal v rukách naozajstný vplyv, nemohol nikomu dôverovať, pretože hocikto z ich okolia mohol byť spiacim agentom assassínov. Taktiež popravy nepriateľov vykonávali assassíni na verejnosti, aby tým širili strach. [4]
Nasledovné príbehy rozprávajú o slávnych majstroch bojových umení Ďalekého východu a činoch, ktoré im mali pomôcť v preslávení sa.
Prvým z nich je Sokon Macumura, okinavský majster bojových umení. Ten bol nútený svojím kráľom k zápasu s holými rukami proti obrovskému býkovi. Pri rozmýšľaní nad svojím problémom sa bodol tŕňom z kríku, čo mu vnuklo nápad použiť to, čo by sme dnes nazvali podmieneným reflexom. Navštívil daného býka, ktorého nechal zviazať a osadenstvo poslal preč. Pri bojovom výkriku opakovane bodal ihlicou býka do nosa, kým sa býk nemohol brániť. Na ďalší deň, keď už stál proti býkovi v aréne, opäť použil svoj bojový výkrik. Tak býka postupne zahnal aj bez toho, aby s ním musel bojovať. Keďže výkrik býkovi pripomínal bolesť, snažil sa od bojovníka čo najviac vzďaľovať. Macumura tak uchránil svoj život... alebo život býka?
2. Bojovníci východu
Z Blízkeho východu poznám iba jeden príklad záludného konania: jeho vykonávateľom bol Hasan ibn Sabbáh, zakladateľ sekty assassínov. Svoju prvú pevnosť umiestnenú južne od Kaspického mora, zvanú Alamút, získal bez boja v roku 1090. Zmanipuloval totiž posádku tak, že konvertovala na ismailitizmus, čo je šiítska odnož islamu. Snáď šlo o obdivuhodný výkon, keďže obrancovia hradu sa predtým hlásili k sunnitskej vetve islamu a tak museli byť voči Hasanovej viere nepriateľskí. Veliteľovi pevnosti následne Hasan ponúkol peniaze za to, že mu prenechá velenie nad pevnosťou. Keďže ten chápal, že už nemá vernosť svojich vojakov, asi mu neostávalo nič iné, ako prijať peniaze. [3] Predpokladá sa, že Hasan ibn Sabbáh manipuloval aj svojich nasledovníkov. Mal ich omámiť nápojom z hašiša a dopriať im radovánky s tými najkrásnejšími ženami v bohate zdobenej záhrade s hrajúcou hudbou. Tak mali uveriť, že navštívili raj, avšak aby ho mohli navštíviť znova, museli byť svojmu vodcovi na slovo poslušní. A tak pre Hasana popravovali nepriateľov, hoci pri tom sami zahynuli. Psychologický faktor pôsobil aj na nepriateľov - každý, kto držal v rukách naozajstný vplyv, nemohol nikomu dôverovať, pretože hocikto z ich okolia mohol byť spiacim agentom assassínov. Taktiež popravy nepriateľov vykonávali assassíni na verejnosti, aby tým širili strach. [4]
Nasledovné príbehy rozprávajú o slávnych majstroch bojových umení Ďalekého východu a činoch, ktoré im mali pomôcť v preslávení sa.
Prvým z nich je Sokon Macumura, okinavský majster bojových umení. Ten bol nútený svojím kráľom k zápasu s holými rukami proti obrovskému býkovi. Pri rozmýšľaní nad svojím problémom sa bodol tŕňom z kríku, čo mu vnuklo nápad použiť to, čo by sme dnes nazvali podmieneným reflexom. Navštívil daného býka, ktorého nechal zviazať a osadenstvo poslal preč. Pri bojovom výkriku opakovane bodal ihlicou býka do nosa, kým sa býk nemohol brániť. Na ďalší deň, keď už stál proti býkovi v aréne, opäť použil svoj bojový výkrik. Tak býka postupne zahnal aj bez toho, aby s ním musel bojovať. Keďže výkrik býkovi pripomínal bolesť, snažil sa od bojovníka čo najviac vzďaľovať. Macumura tak uchránil svoj život... alebo život býka?
Iný bojovník a japonský majster šermu, Cukahara Bokuden, bol vynálezcom dreveného meča – bokkenu. Traduje sa, že Bokuden nebol nikdy v zápase porazený. Jeden letný deň sa plavil na loďke s niekoľkými inými pasažiermi. Prítomných civilistov však začal obťažovať chvastajúci sa samuraj. Kvôli rozhovoru so starším mužom ich tiež začal hrubo zastrašovať, skrátka mu z jeho osobných neistôt parádne jebalo v hlávke. V tom momente na seba Bokuden upozornil a predstavil sa. Tlčhuba však nerozpoznával jeho zvučné meno a tak pokračovali v dialógu. Bokuden teda vysvetlil, že preferuje „štýl bez meča“, čo mladík bral ako výzvu na súboj. Bokuden poprosil lodivoda, aby ich zaviezol k blízkemu ostrovčeku, aby si mohli zmerať sily a nezraniť prítomných civilistov. Keď mladý samuraj vystúpil, Bokuden veslom odrazil loďku a samuraja ponechal na ostrovčeku samého s jeho výkrikmi. Štýl „bez meča“ nebojoval, ale vyhral. Takisto vyhral Bokuden a to práve vďaka nevôli si čokoľvek dokazovať súbojom s idiotom.
Ešte slávnejším japonským šermiarom je Mijamoto Musaši. Vo svojich 19-tich rokoch sa z vlastnej vôle mal stretnúť v súboji s omnoho skúsenejším Seidžurom. Vedel o ňom, že má veľmi prchkú povahu. Musaši svoje menšie skúsenosti chcel vyvážiť lepšou vynaliezavosťou a plánovaním. Deň pred súbojom pozval na sledovanie súboja množstvo divákov. Po dohovorenom čase, čo bol východ slnka, nechal Seidžura chvíľu čakať, zatiaľ čo bol skrytý v dave. Musašiho protivníka to rozčúlilo. Keď sa Musaši vynoril z davu, snažil sa situáciu vylíčiť tak, že to bol Seidžuro, kto mešká. Urazil ho aj svojím správaním a neupraveným oblečením. Tiež odhodil fľašu od saké, čím sa snažil vzbudiť dojem, že je opitý. V boji, ktorý sa odohral, bol Seidžuro posadnutý hnevom, čo ho spomalilo a Musaši ho zrazil k zemi bokkenom. Až v tom momente sa Musaši začal správať slušne, pretože sa hlboko uklonil svojmu súperovi v bezvedomí, ďalej jeho sekundantovi, a do tretice aj jeho žiakom. Potom opustil scénu.
Legenda o majstrovi čajového obradu má žiaľ iba nepomenovaného hrdinu. Ten sa nešťastnou náhodou zrazil so samurajom, olial ho čajom a predovšetkým sa dotkol jeho meča. V danej dobe to samuraji považovali za hrubú urážku a keďže tento samuraj už bol nahnevaný, vyzval čajového majstra na súboj. S myslením na hrozivú vyhliadku sa majster čajového obradu zveril svojmu dlhoročnému priateľovi, kováčovi. Ten mu vnukol nápad. Čajový majster odkázal samurajovi, aby sa poobede, deň pred súbojom zastavil v jeho čajovni. Samuraj skutočne prišiel a čajový majster ho ani nepodplácal, ani neprosil o svoj život. Miesto toho mu vysvetlil, že si chce zachovať svoju česť tým, že bude čajový obrad viesť pre neho. Keď sa tak dialo, samuraj Gendži zaujato pozoroval pohyby svojho protivníka a uvidel v nich úplný pokoj. Po ukončení ceremónie Gendži prišiel k záveru, že ešte nevidel nikoho tak pokojného pred súbojom, a tiež, že pokoj sa tým preniesol aj na neho. Súboj sa teda nekonal a čo viac, samuraj si prial stať sa študentom čajového majstra. [5]
História hovorí o ninjovi menom Ukifune Jinnai, ktorý meral zhruba 1 meter. Preslávil sa zavraždením Uesugiho Kenshina v roku 1578. Cieľ bol chránený vlastnými samurajmi aj ninjami, a predchádzajúce pokusy o atentát nevyšli. Ukifune musel vymyslieť plán, aký by nikto neočakával. „The art of surprise, teheheee“, veď to poznáte. Trpasličí ninja si teda vybral spôsob „ass-assinácie“ bodnutím priamo z rúry Uesugiho záchoda. Zdroje sa rozchádzajú v tom, či ho bodol kopiou alebo mečom. Samozrejme pri tom musel preukázať veľa sebazaprenia, no jeho plán sa stále zdal viac banálny, ako prešibaný. Týmto plánom si však Ukifune vytvoril bezpečné podmienky pre únik. Keď sa na miesto dostavili stráže, Uesugi bol už mŕtvy a stráže buď nepochopili, alebo nechceli pochopiť, kto a odkiaľ ho usmrtil. Ukifune teda využil, že stráže neodpútali svoje myslenie mimo obvyklý rámec. [6]
Presuňme sa ku fígľom fungujúcim skôr na úrovni oddielov, než jednotlivcov. Z Japonska pochádza správa o „stratégii otvorenej pevnosti“, čo je vlastne blafovanie pretvarujúce sa za pascu na nepriateľské vojská. Mal ju použiť aj Tokugawa Ieyasu počas ústupu pred vojskami Takedy Shingena po bitke na pláni Mikatagahara. Tokugawa stratil väčšinu svojich jednotiek a utekal z bojiska v spoločnosti hŕstky mužov. Prikázal však nechať otvorené brány hradu Hamamatsu, takisto jeho poddaný bil na veľký vojnový bubon. Nepriatelia si teda mysleli, že je na nich nachystaná pasca a nezaútočili na hrad, ale radšej sa utáborili. Tým vytvorili priestor pre nočný prepad oslabenými jednotkami Tokugawu, čo nepriateľa zmiatlo natoľko, že svoje vojská stiahol späť na vlastné územie. [7] Podobne mal byť blaf s otvorenou pevnosťou použitý viackrát v čínskej histórii, aj fiktívnych príbehoch. Niekedy sa používal so zdaním, že pevnosť je opustená a teda bez bubnov či iných signálov. [8] Problémom spojeným s touto stratégiou ostáva nepriateľova možnosť pevnosť jednoducho obkľúčiť, alebo preskúmať vyzvedačmi, či menším oddielom.
Ak si na moment odbehneme ku kinematografii a Britským ostrovom, uvidíme, že vo filme Kráľ Artuš využil otvorené dvere do pevnosti na Hadriánovom vale aj Artuš s jeho družinou a čakajúcimi Piktami v boji proti saskej invázií. Urobil to však celkom otvorene, bez akéhokoľvek tajomstva. Reakcia saského kráľa bola strhujúca. Situáciu totiž mnohorako využil pre svoje vlastné ciele. Do pevnosti najprv poslal pechotu, ktorej velil jeho syn –toho si však nechal pri sebe. Keď títo muži padli do pasce, ukázal tým svojmu synovi, ako ľahko môže prísť o moc, ak nepoužije rozum. Tiež mu však ukázal, že by sa mu nemal stavať na odpor a rozmýšľať o jeho zosadení. Ak by napriek tomu chcel otca zosadiť, ťažšie by nachádzal spojencov medzi vojakmi, ktorým nikdy nevelil. Do tretice mu otec ukázal, že syn jeho predvídavosti vďačí za svoj život, pretože ak by ho poslal spolu s oddielom, v nastraženej pasci by tiež zahynul. [9]
3. Európske bojiská a druhá svetová vojna
Vtipný kúsok sa podarilo realizovať českému panovníkovi Karlovi IV.. V roku 1337 si dokázal otvoriť nepriateľské talianske mesto, ktoré bolo obliehané ďalším nepriateľom - Benátčanmi. Pomohol mu pri tom meštan ovplyvňujúci správcov mesta a vydávajúci vojsko Karla IV. za spojencov. Vo fiktívnom rozhovore na to spomínal takto: „Přitáhl jsem nejdřív k městu Belluno. A tam přišla na řadu moje další léčka. Zmíněný měšťan nalhal správcům města, že jsme hrabata z Chiremonte a že jsme je přišli osvobodit. To ostatně viděli, protože obléhatelé před námi skutečně prchli. Otevřeli nám brány a my jsme vjeli za fanfár na náměstí. V tu chvíli jsem přikázal rozvinout praporce českého království a tyrolského hrabství a to jsi neviděl! Ti chudáci byli naprosto zmatení a nebyli se v šoku schopní pohnout!“ [10] [11] Zjavne týmto fígľom potvrdil, že kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.
Ak si na moment odbehneme ku kinematografii a Britským ostrovom, uvidíme, že vo filme Kráľ Artuš využil otvorené dvere do pevnosti na Hadriánovom vale aj Artuš s jeho družinou a čakajúcimi Piktami v boji proti saskej invázií. Urobil to však celkom otvorene, bez akéhokoľvek tajomstva. Reakcia saského kráľa bola strhujúca. Situáciu totiž mnohorako využil pre svoje vlastné ciele. Do pevnosti najprv poslal pechotu, ktorej velil jeho syn –toho si však nechal pri sebe. Keď títo muži padli do pasce, ukázal tým svojmu synovi, ako ľahko môže prísť o moc, ak nepoužije rozum. Tiež mu však ukázal, že by sa mu nemal stavať na odpor a rozmýšľať o jeho zosadení. Ak by napriek tomu chcel otca zosadiť, ťažšie by nachádzal spojencov medzi vojakmi, ktorým nikdy nevelil. Do tretice mu otec ukázal, že syn jeho predvídavosti vďačí za svoj život, pretože ak by ho poslal spolu s oddielom, v nastraženej pasci by tiež zahynul. [9]
3. Európske bojiská a druhá svetová vojna
Vtipný kúsok sa podarilo realizovať českému panovníkovi Karlovi IV.. V roku 1337 si dokázal otvoriť nepriateľské talianske mesto, ktoré bolo obliehané ďalším nepriateľom - Benátčanmi. Pomohol mu pri tom meštan ovplyvňujúci správcov mesta a vydávajúci vojsko Karla IV. za spojencov. Vo fiktívnom rozhovore na to spomínal takto: „Přitáhl jsem nejdřív k městu Belluno. A tam přišla na řadu moje další léčka. Zmíněný měšťan nalhal správcům města, že jsme hrabata z Chiremonte a že jsme je přišli osvobodit. To ostatně viděli, protože obléhatelé před námi skutečně prchli. Otevřeli nám brány a my jsme vjeli za fanfár na náměstí. V tu chvíli jsem přikázal rozvinout praporce českého království a tyrolského hrabství a to jsi neviděl! Ti chudáci byli naprosto zmatení a nebyli se v šoku schopní pohnout!“ [10] [11] Zjavne týmto fígľom potvrdil, že kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.
Traduje sa, že drobný fígeľ použil známy Vlad „Baby Don’t Hurt Me“ Tepes v okolí hradu Poenari. Tureckých prenasledovateľov mal zmiasť tým, že svoje kone dal podkuť tak, aby ich podkovy smerovali dozadu a teda zanechávali stopy opačným smerom, než budú cválať. [12] Podobne, ako v prípade taktiky otvorenej pevnosti však môže ísť len o fikciu, alebo pripísanie triku použitého niekým iným. Oprávnene možno pochybovať o tom, či by takto podkutie vôbec fungovalo. [13]
Poskočme v čase o storočia neskôr, do záveru druhej svetovej vojny. Hrdinom je vtedy 24-ročný Thomas Moffatt Burris. Keď sa v apríli 1945 Spojenci blížili k Berlínu, dostali príkaz nezasahovať do ničoho a nechať prevziať kontrolu územia Rusov, resp. Sovietov. Burris však odmietol nečinnosť a v spoločnosti poručíka a seržanta šiel v džípe na prieskum ďaleko pred svoju jednotku. Neopatrne sa dostal rovno pred 15-tisícovú nemeckú armádu, ktorá si ho všimla. Burris pokračoval vpred, rovno za nemeckým veliteľom, ktorému povedal, že si prišiel prevziať jeho kapituláciu. Samozrejme mu musel vysvetliť, že prichádza spojenecká armáda. Tiež mu dal na výber, či sa chce vzdať radšej im, alebo Rusom postupujúcim z opačnej strany. Veliteľ priviedol nemeckého generála. Keď generál vyberal svoju pištoľ Luger, Burrisom prebehol strach. Avšak generál mu pištoľ odovzdal na znak svojej kapitulácie. Dokonca tohoto generála priviedol pred svoje velenie. Vidíme, že z Burrisovej strany nešlo o úplné blafovanie, avšak bola tu riadna dávka drzosti, ktorá posádku džípu mohla stáť životy. [14] Zo zdroja, ktorý už neviem nájsť, som čítal, že niektorý z Burrisových potomkov túto pištoľ jednoducho stratil. Aké hrozné muselo byť Burrisove utrpenie, keď chcel svojho nepodareného potomka zastreliť, ale nemal čím…
Jednou z lestí je tiež nedávať najavo, že sme si prichádzajúcu manipuláciu vôbec všimli. Zmysel takého správanie je v nezvyšovaní manipulatívnej snahy nepriateľa, čím pre nás bude ľahšie zachytiť aj ďalšie jeho zámery a obrátiť ich proti nemu. Ľahko si možno predstaviť, že v alternatívnej Odysei Trójania prekukli trik s dreveným darom Grékov, no vtiahli ho do svojho mesta. Tam z posádky mučením odhalili plán nepriateľa a následne si počkali na nočné vylodenie Grékov, aby ich zastihli v nevýhodnej situácií. Tak by postavili „svoj celok proti ich časti“, tj. plne pripravené jednotky voči len napoly vylodeným súperom.
Presuňme sa však späť k druhej svetovej vojne. Po prelomení nemeckého šifrovania prístrojom Enigma to bolo skrývanie svojho poznania, ktoré do určitej miery pomáhalo Veľkej Británií chrániť lode, ktoré ho zásobovali zo Spojených štátov. Samozrejme ide o komplikovanú históriu, v ktorej sa striedala štafeta hlavného dešifrátora od Poľska cez Veľkú Britániu po Spojené štáty, od kryptologickej ‚bomby‘ založenej na relé po rýchlejší prístroj na báze elektrónky. Počas tejto histórie Nemci menili konštrukciu Enigmy a teda v jej dešifrovaní nastávali výpadky. Týmto hluchým momentom sa Briti snažili vyhnúť a hlavne ich sami nespôsobiť. Pokiaľ však dešifrovanie bežalo správne, velenie Veľkej Británie sa ním potajme riadilo a tak sa úspechy nemeckých ponoriek pri potápaní britského loďstva významne znižovali aj vtedy, keď počet ponoriek pribúdal. Briti museli navonok hrať šarádu a vždy sa tváriť, že informácie o rozmiestnení Nemcov mali z iného zdroja, aby tak utajili svoje prelomenie Enigmy. Bolo to však na hrane – jedným z významných faktorov bola tvrdohlavosť, až zaslepenosť Nemcov, ktorí si odmietali priznať, že by ich Enigmu niekto mohol prelomiť. [15] Film o Alanovi Turingovi, The Imitation Game, danú situáciu zobrazil značne prehnane. V tomto filme sa totiž prelomenie Enigmy maskuje aj za cenu osobnej straty jedného z dešifrátorov. Takisto v ňom Alan Turing predkladá, že pomocou štatistiky je schopný vytvoriť model na to, koľko bitiek môžu Spojenci prehrať tak, aby stále vyhrali vojnu, ale Nemci ich nezačali podozrievať z prelomenia Enigmy a nezmenili jej konštrukciu. Preto sa vo filme hovorí o „krvavých výpočtoch“ spojených s vlastnými obeťami. [16] Oproti tomu neboli reálne príbehy dešifrátorov tak dramatické. Asi každý z nich bol rád, že nemusí bojovať priamo na fronte. Pre Alana Turinga bola najrizikovejšia cesta do USA a späť do Veľkej Británie, keďže bol počas ciest sám závislý od dešifrovania, ktoré pomáhal vyvíjať. Sám tak zažil neistotu ľudí plaviacich sa cez Atlantický oceán, ktorých mohli napadnúť nemecké ponorky. [15]
4. (Ne)čestná zmienka
Jediným prípadom ľstivosti z civilného života, ktorý mi stál za uvedenie, je počínanie českého rodáka menom Viktor Lustig. Ten sa v rôznych európskych krajinách, ale aj na parníkoch vydával za grófa a intenzívne sa snažil zarobiť si na úkor iných. Podmienky v Paríži po prvej svetovej vojne viedli k tomu, že mesto nemalo primerané prostriedky pre udržiavanie Eiffelovej veže a aj verejnosti bolo jasné, že chátra. Prítomnému Lustigovi to vnuklo trúfalý nápad: bude sa snažiť Eiffelovu vežu naoko predať na zošrotovanie. Keďže si na vežu zvykli aj jej odporcovia, tento nápad by poburoval verejnosť a tak mal Lustig u potenciálnych obetí podvodu skvelú výhovorku na to, prečo by mal obchod prebehnúť v tajnosti. Lustig sa teda vydával za vládneho úradníka, ktorý mal na starosti rozobratie veže. Rokoval so šiestimi obchodníkmi so šrotom, z ktorých sa snažil získať ich cenové ponuky. Najdôverčivejší z nich zrejme bol André Poisson, ktorý chcel získať priazeň francúzskej vlády. Podozrenie prejavila až jeho žena, čo predstavovalo pre „obchod“ riziko. Ako ich teda Lustig presvedčil? Priznaním, že sa správa podvodne – avšak inak, ako to naozaj robil. Stále sa vydával za vládneho úradníka, avšak skorumpovaného. Žiadal si úplatok, aby zmluvu dostala Poissonova firma a nie jej konkurenti. Lustig teda použil inverziu, snažil sa obete presvedčiť, že oni kontrolujú situáciu, kým ju stále kontroloval on. Okrem neobvyklosti podvodu a presvedčenia rodiny Poissonových je pozoruhodný aj dôsledok podvodu. Poissonovci sa natoľko hanbili, že ani strata vysokej sumy peňazí ich nepresvedčila, aby podvod ohlásili na polícii. Lustig sa však svojmu osudu nevyhol – na starom kontinente bol zatknutý 45-krát, až v zámorí skončil v Alcatraze spolu so svojou novšou známosťou, samotným Al Caponem. [17]
[1] http://media0.webgarden.cz/files/media0:5105ab3817a0d.pdf.upl/Kanada+RPG_v.0.3.pdf
[2] Filip Vávra - Lení válka, strana 139
[3] https://break.cas.sk/2019/01/11/vrahovia-o-ktorych-vznikli-legendy/
[4] https://www.abicko.cz/clanek/precti-si-zabava-historie/23562/elitni-valecnici-historie-asasini-zaludni-zabijaci.html
[5] Susan Lynn Petersonová - Legendy o mistrech bojových umění
[6] https://www.ancientpages.com/2019/12/15/dwarf-ninja-ukifune-jinnais-toilet-assassination-of-uesugi-kenshin/
[7] https://en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Mikatagahara
[8] https://en.wikipedia.org/wiki/Empty_Fort_Strategy
[9] Kráľ Artuš, 2004, réžia: Antoine Fuqua, scenár: David Franzoni
[10] Časopis Téma 16/2016, článok Jak hrát hru o trůny autora Lukáša Kašpara
[11] https://docplayer.cz/108709627-Karel-iv-vita-caroli-vlastni-zivotopis.html
[12] https://www.christianitas.sk/muzikal-dracula-optikou-historie-a-krestanskej-kultury-tretia-cast/
[13] https://en.wikipedia.org/wiki/Talk:Vlad_the_Impaler/Archive_1#The_horseshoe_gag
[14] https://taskandpurpose.com/history/moffatt-burris-obituary-wwii-hero/
[15] Andrew Hodges – Alan Turing: Enigma
[16] Kód Enigmy / The Imitation Game, 2014, réžia: Morten Tyldum, scenár: Graham Moore
[17] Eric Chaline – Podvody, ktoré hýbali dejinami, strany 117 - 120
Presuňme sa však späť k druhej svetovej vojne. Po prelomení nemeckého šifrovania prístrojom Enigma to bolo skrývanie svojho poznania, ktoré do určitej miery pomáhalo Veľkej Británií chrániť lode, ktoré ho zásobovali zo Spojených štátov. Samozrejme ide o komplikovanú históriu, v ktorej sa striedala štafeta hlavného dešifrátora od Poľska cez Veľkú Britániu po Spojené štáty, od kryptologickej ‚bomby‘ založenej na relé po rýchlejší prístroj na báze elektrónky. Počas tejto histórie Nemci menili konštrukciu Enigmy a teda v jej dešifrovaní nastávali výpadky. Týmto hluchým momentom sa Briti snažili vyhnúť a hlavne ich sami nespôsobiť. Pokiaľ však dešifrovanie bežalo správne, velenie Veľkej Británie sa ním potajme riadilo a tak sa úspechy nemeckých ponoriek pri potápaní britského loďstva významne znižovali aj vtedy, keď počet ponoriek pribúdal. Briti museli navonok hrať šarádu a vždy sa tváriť, že informácie o rozmiestnení Nemcov mali z iného zdroja, aby tak utajili svoje prelomenie Enigmy. Bolo to však na hrane – jedným z významných faktorov bola tvrdohlavosť, až zaslepenosť Nemcov, ktorí si odmietali priznať, že by ich Enigmu niekto mohol prelomiť. [15] Film o Alanovi Turingovi, The Imitation Game, danú situáciu zobrazil značne prehnane. V tomto filme sa totiž prelomenie Enigmy maskuje aj za cenu osobnej straty jedného z dešifrátorov. Takisto v ňom Alan Turing predkladá, že pomocou štatistiky je schopný vytvoriť model na to, koľko bitiek môžu Spojenci prehrať tak, aby stále vyhrali vojnu, ale Nemci ich nezačali podozrievať z prelomenia Enigmy a nezmenili jej konštrukciu. Preto sa vo filme hovorí o „krvavých výpočtoch“ spojených s vlastnými obeťami. [16] Oproti tomu neboli reálne príbehy dešifrátorov tak dramatické. Asi každý z nich bol rád, že nemusí bojovať priamo na fronte. Pre Alana Turinga bola najrizikovejšia cesta do USA a späť do Veľkej Británie, keďže bol počas ciest sám závislý od dešifrovania, ktoré pomáhal vyvíjať. Sám tak zažil neistotu ľudí plaviacich sa cez Atlantický oceán, ktorých mohli napadnúť nemecké ponorky. [15]
4. (Ne)čestná zmienka
Jediným prípadom ľstivosti z civilného života, ktorý mi stál za uvedenie, je počínanie českého rodáka menom Viktor Lustig. Ten sa v rôznych európskych krajinách, ale aj na parníkoch vydával za grófa a intenzívne sa snažil zarobiť si na úkor iných. Podmienky v Paríži po prvej svetovej vojne viedli k tomu, že mesto nemalo primerané prostriedky pre udržiavanie Eiffelovej veže a aj verejnosti bolo jasné, že chátra. Prítomnému Lustigovi to vnuklo trúfalý nápad: bude sa snažiť Eiffelovu vežu naoko predať na zošrotovanie. Keďže si na vežu zvykli aj jej odporcovia, tento nápad by poburoval verejnosť a tak mal Lustig u potenciálnych obetí podvodu skvelú výhovorku na to, prečo by mal obchod prebehnúť v tajnosti. Lustig sa teda vydával za vládneho úradníka, ktorý mal na starosti rozobratie veže. Rokoval so šiestimi obchodníkmi so šrotom, z ktorých sa snažil získať ich cenové ponuky. Najdôverčivejší z nich zrejme bol André Poisson, ktorý chcel získať priazeň francúzskej vlády. Podozrenie prejavila až jeho žena, čo predstavovalo pre „obchod“ riziko. Ako ich teda Lustig presvedčil? Priznaním, že sa správa podvodne – avšak inak, ako to naozaj robil. Stále sa vydával za vládneho úradníka, avšak skorumpovaného. Žiadal si úplatok, aby zmluvu dostala Poissonova firma a nie jej konkurenti. Lustig teda použil inverziu, snažil sa obete presvedčiť, že oni kontrolujú situáciu, kým ju stále kontroloval on. Okrem neobvyklosti podvodu a presvedčenia rodiny Poissonových je pozoruhodný aj dôsledok podvodu. Poissonovci sa natoľko hanbili, že ani strata vysokej sumy peňazí ich nepresvedčila, aby podvod ohlásili na polícii. Lustig sa však svojmu osudu nevyhol – na starom kontinente bol zatknutý 45-krát, až v zámorí skončil v Alcatraze spolu so svojou novšou známosťou, samotným Al Caponem. [17]
[1] http://media0.webgarden.cz/files/media0:5105ab3817a0d.pdf.upl/Kanada+RPG_v.0.3.pdf
[2] Filip Vávra - Lení válka, strana 139
[3] https://break.cas.sk/2019/01/11/vrahovia-o-ktorych-vznikli-legendy/
[4] https://www.abicko.cz/clanek/precti-si-zabava-historie/23562/elitni-valecnici-historie-asasini-zaludni-zabijaci.html
[5] Susan Lynn Petersonová - Legendy o mistrech bojových umění
[6] https://www.ancientpages.com/2019/12/15/dwarf-ninja-ukifune-jinnais-toilet-assassination-of-uesugi-kenshin/
[7] https://en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Mikatagahara
[8] https://en.wikipedia.org/wiki/Empty_Fort_Strategy
[9] Kráľ Artuš, 2004, réžia: Antoine Fuqua, scenár: David Franzoni
[10] Časopis Téma 16/2016, článok Jak hrát hru o trůny autora Lukáša Kašpara
[11] https://docplayer.cz/108709627-Karel-iv-vita-caroli-vlastni-zivotopis.html
[12] https://www.christianitas.sk/muzikal-dracula-optikou-historie-a-krestanskej-kultury-tretia-cast/
[13] https://en.wikipedia.org/wiki/Talk:Vlad_the_Impaler/Archive_1#The_horseshoe_gag
[14] https://taskandpurpose.com/history/moffatt-burris-obituary-wwii-hero/
[15] Andrew Hodges – Alan Turing: Enigma
[16] Kód Enigmy / The Imitation Game, 2014, réžia: Morten Tyldum, scenár: Graham Moore
[17] Eric Chaline – Podvody, ktoré hýbali dejinami, strany 117 - 120
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.