Ohiyesa - Duše Indiána

Vydala: Fontána, 2010
Preložila: Marcela Horáková
Počet strán: 87

Autor knihy, Ohiyesa (Charles Alexander Eastman), bol dieťaťom dvoch svetov. Keďže po vzbure bol jeho otec odvlečený do vojenskej väznice, jeho skorú výchovu mal na starosti strýko, ktorý ho vychovával podľa tradícií Santí Dakotov. Keď sa Ohiyesov otec k nemu vrátil, posielal ho do belošských škôl, keďže z neho chcel vytvoriť moderného bojovníka s vedomosťami belochov. Túto úlohu Ohiyesa zrejme skutočne prijal. Do histórie sa zapísal predovšetkým ako dychtivý hľadač porozumenia medzi belochmi a pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Práve z tohto poslania sa zrodilo viacero jeho kníh, pričom toto vydanie Duše Indiána má byť odborným redaktorom Kentom Nerburnom zložené tak, aby zjednocovalo rôzne Ohiyesove zápisky na vybrané témy. Okrem hľadania zmierenia medzi rasami pracoval Ohiyesa tiež ako lekár, právnik, poradca prezidentov a pedagóg v mládežníckych organizáciách. V neskorších rokoch svojho života sa vracal k tráveniu času osamote v lone prírody.

Obsahom tejto peknej, drobnej, no draho predávanej knihy je celkový náhľad indiánskej duše na život a svet. Ohiyesa vysvetľuje tradičný pohľad na rôzne témy: náboženstvo, výchova detí, medziľudské vzťahy, etika a právo. Pomerne častá je kritika hromadenia majetku, ale aj pokryteckého správania kresťanov. Poukážem teda na niektoré detaily a otázky, ktoré ma zaujali najviac.

Autor opisuje náboženstvo svojich súkmeňovcov ako niečo predovšetkým precítené, ale nedefinované slovami a dogmami. Tvrdí, že Indiáni sa o náboženstve nehádali a nemali v ňom prostredníkov k vyšším princípom. Čitateľ sa teda čuduje, či túto rolu predsa len niekedy nezastupovali šamani. Tým, že Indiáni odmietali dávať svojmu Veľkému tajomstvu konkrétne podoby sa azda približovali prístupu gnostikov, ktorí sa vymedzovali voči modloslužobníctvu. Samozrejme sa autor zmieňuje aj o tom, že ľudia hľadajúci víziu sa izolovali do samoty - žiaľ neopisuje, ako brali na ohľad svoju bezpečnosť pred divou zverou a nepriateľskými kmeňmi. Podobne osamote v prírode rodili matky svoje deti a zrejme im to nepripadalo ako hazardovanie s bezpečím. V pohľade na animizmus zas zaujme, že každej bytosti (a predmetu) prisudzovali Indiáni dušu, ale nie nutne dušu vedomú si seba. Zrejme teda uznávali, že zvieratá môžu byť riadené pudmi alebo „autopilotom“.

Čitateľ sa pozastaví aj nad iným problémom: ak sa Indiáni cítili spätí s inými bytosťami, prečo potom toľko bojovali proti susedným kmeňom? Priamu odpoveď na to autor nedáva. Píše však o zvyku 30 dní trúchliť za zabitého nepriateľa s rozpustenými vlasmi a pomaľovanou tvárou. Znie ako zdravá psychohygiena po dramatických udalostiach. Rovnakú dobu mal trúchliť vrah, ktorý zabil niekoho zo súkmeňovcov. Morálka Dakotov sa potom prejavovala tak, že častejšie komunita vyhnala vraha, než by si rodina zavraždeného vzala vrahov život. Ich chápanie cti im tiež zabraňovalo ubližovať hosťom vo svojich táboroch, aj keď boli z radov nepriateľov.

Ďalšia téma, nad ktorou som sa pozastavil, bola spojená s výchovou a sociálnym pôsobením. Už malí príslušníci kmeňa boli vychovávaní k tomu, aby boli štedrí a konali v prospech verejného dobra. Povesť v kmeni bola dôležitá, bolo ju treba udržiavať a zlepšovať. Čitateľovi teda určite napadne, že ide o formu sociálneho tlaku uplatneného od útleho detstva na každého člena spoločnosti, a teda môže obsahovať aj nejaké odvrátené stránky. A napriek tomu mohlo toto fungovanie kmeňa byť stále pozitívnejšie, než je dnešná anonymita davov, ignorancia v preľudnenej civilizácií a individualistické závody v honbe o čo najväčší prospech iba pre seba, za cenu morálneho úpadku.  

Mimoriadne zaujímavá je pasáž o intuitívnych schopnostiach, ktoré sa u Indiánov prejavovali. Niektorí z nich verili na predchádzajúce vtelenia (tj. inkarnácie), alebo boli presvedčení, že si pamätali minulé životy, či dokonca vedeli o vtelení svojej duše v inom človeku. Predložený je príbeh o dvoch prorokoch z iných kmeňov, ktorí mali byť duchovnými dvojičkami. Navzájom o sebe vedeli a priviedli svojich ľudí, aby sa spolu stretli. Títo proroci sa na seba podobali aj fyzicky a poznali tie isté piesne. Ohiyesa si nerobí ilúzie o tom, že daný príbeh nemohol byť skreslený. Sám však mal skúsenosti s intuíciou jeho babičky, ktorá zrejme vedela odhaliť hroziace nebezpečenstvo a tiež vedela, či sú jej potomkovia nažive a v bezpečí. Okrem toho sa autor logicky nazdáva, že blízkosť prírody a samota sú faktormi, ktoré udržiavajú ducha otvoreného voči podobnej forme vnímania.

Na ilustráciu uvediem citát o pozoruhodnom úsudku zo strany 34, ktorým jeden zo Siuxov komentoval maliarske diela: „Jak podivná je filosofie bílého muže! Pokácí les, který zde hrdě a majestátně stál mnohá staletí, rozerve ňadra Matky Země a způsobí, že stříbřité vodní toky jsou zpustošeny a mizí. Nemilosrdně mrzačí obrazy a monumenty samotného boha a poté zapatlá plochou desku mnoha barvami a velebí své dílo jako mistrovské!“

***

Knihu som porovnal s jej storočným vydaním z roku 1923, kedy ju pod názvom Duše Indiánů preložil Bohuslav Rovenský. Archaický slovosled v nej bol menej rušivý, než by som predpokladal. Avšak zdráham sa novú verziu knihy označiť za lepšiu; je iba krajšie spracovaná a uhladená aj pre detského čitateľa. Nepridáva iba nové myšlienky, v skutočnosti z nej boli niektoré myšlienky zo staršieho vydania vypustené. 

Staršie vydanie napríklad obsahuje zmienky o sexuálnej abstinencii pred náboženským obradom alebo vojnou, o pôvodnej a miernejšej podobe Tanca slnka, takisto mýtus o prvom človeku, ktorý bol stvorený ako mladší brat polobožskej bytosti. Dokonca je tu kontroverzná zmienka o zabití žien a detí nepriateľa, ktoré tým mali byť „vyslobodené z úbohých pomerov, aké by ich čakali po strate ich ochrancu“. Skalpovanie je zas vykreslené ako zvyk, v ktorom bol odrezaný malý pás vlasov z nepriateľa a po určitej dobe bol pochovaný aj ten. V úryvku sa Ohiyesa zmienil aj o oslave vojnového víťazstva, ktorá sa zdá nezlučiteľná s vyššie zmieneným zvykom smútku za zabitého nepriateľa. Dakotovia sa istým spôsobom mohli pokúšať o šľachtenie svojho kmeňa, keďže dbali na odriekanie a cvičenie; svoju silu považovali za zdedenú vďaka snahe svojich predkov, a tak ju chceli posunúť ďalej svojim potomkom.

Celkovo v staršej verzii dostávajú viac miesta legendy. Ohiyesa tu píše aj o tradičnom pohrebe na drevenom lešení, dokonca tiež o tajnom náboženskom ráde, ktorý prirovnal ku slobodomurárom. Uviedol aj ďalšie príklady intuitívnych schopností Indiánov, ktorí predpovedali priebehy bitiek. O schopnostiach svojej babičky píše nasledovne: "Slyšel jsem ji vyprávěti o zvláštním pocitu v prsou, jejž měla vždycky, kdykoliv se jejím dětem přihodilo něco důležitého. Jiné domorodé ženy mluvily o podobných znameních, avšak nedovedly jich nikdy tak přesně a pravdivě vyložiti jako babička. Tábořili jsme jednou poblíže jezera Manitoby, když přišla zpráva, že můj strýc byl před několika týdny zabit i se svou rodinou ve tvrzi asi dvě stě mil vzdálené. Celý clan se jal naříkati a oplakávati jejich ztrátu, babička však klidně poručila, aby přestali, pravíc, že její syn se blíží, a že ho spatří co nevidět. Ač jsme neměli nejmenší příčiny pochybovati o pravdivosti zlé noviny, jest faktem, že strýc přišel do tábora asi dva dny po své oznámené smrti."

S uvážením všetkého tohto môžem len konštatovať, že prečítať si obe vydania napriek opakovaniu niektorých častí bolo správnou voľbou a úprimne ju odporúčam všetkým záujemcom o toto dielo. Obe verzie knihy však majú spoločný náznak toho, že Ohiyesa si indiánske obdobie pred kontaktom s belochmi mohol idealizovať. 

Na záver vyberám ďalší ilustratívny citát zo strán 38 a 39 staršieho vydania: „Přátelství bylo považováno za nejlepší zkoušku charakteru. Domnívali jsme se, že jest snadno býti věren rodině a clanu, jehož krev kolovala v našich vlastních žilách. Láska muže a ženy jest založena na přirozeném pudu a není prosta žádostivosti a sebelásky. Avšak míti přítele a zachovati mu věrnost za všech okolností, toť známka muže!“