Prepadanie zlu v umení a popkultúre 3

Od napísania predchádzajúcej časti tohto seriálu ubehli už roky, počas ktorých som sa téme zla aktívne nevenoval. Poznám, aj vlastním niekoľko odborných publikácií o tejto téme, avšak nedostal som sa k ich prečítaniu. Počas danej doby som zvykol pri sledovaní mnohých filmov natrafiť na postavy, ktorých charaktery sa zlomili a „pridali k temnej strane“. Obvykle tieto filmové postavy mali niečo spoločné: chceli byť ako každý iný, chceli byť dobrým a šťastným členom spoločnosti, no bol to tragický osud, ktorý im to znemožnil. Respektíve, tak by to odôvodnili oni sami. Osudy týchto postáv som považoval vždy za variant toho istého princípu skrytého v pozadí. Snáď by sme mohli povedať, že to bolo nezvládnutie vlastného žiaľu, strachu, alebo hnevu, ktoré ich zdeformovalo. Momentálne však nemám dôvod vracať sa k tomuto motívu. Logicky by teda za opis mal stáť taký príbeh, ktorý sa niečím špecifickým odlíšil od ostatných a otvoril témy, ktoré inými vôbec neboli dotknuté. Usúdil som, že príbeh Portrét Doriana Graya napísaný Oscarom Wildeom spĺňa obe tieto podmienky a preto ho prinášam. Zdalo sa mi paradoxné, že sám Wilde sa v úvode knihy dištancoval od mravoučnosti, aj keď samotný príbeh nakoniec ako mravoučný vyznieval. Okrem románovej podoby príbehu sa pozrieme aj na jej interpretáciu, filmové spracovania a diela, ktoré s ním majú spoločné prvky.

Románová podoba Portrétu Doriana Graya

Každej kapitole románu venujem jeden odstavec, teda budeme postupne sledovať jeho dej. Čerpám zo slovenského vydania vydavateľstva Odeon z roku 2017.
Maliar Basil Hallward dokončuje rozpracovaný portrét mladíka Doriana Graya, ktorého považuje za inšpiráciu, až zázrak. Jeho priateľ, lord Henry Wotton je u Basila na návšteve a ako vždy, hovorí svoje amorálne poučky. Basil si myslí, že Henryho cynizmus je iba pózou. Ajtak však vyslovene nechce Henryho a Doriana zoznamovať, no je k tomu prinútený okolnosťou, pretože Dorian práve prichádza. Basil tak varuje Henryho, aby Doriana nekazil.
Henry však hovorí s Dorianom osamote v záhrade a zdôrazňuje mu, že jeho mladosti a kráse môže iba na malú chvíľku patriť svet, kým vyprchajú. Nabáda ho teda k hedonizmu, neodopieraní si ničoho a neustálemu hľadaniu nových zážitkov. Henry hlása podľahnutie pokušeniu. Keďže mu Dorian uverí, pri svojom dokončenom portréte prehlási, že by dal všetko -vrátane svojej duše- za to, aby obraz zostarol namiesto neho.
Na druhý deň sa Henry vyberá za svojím strýkom Fermorom a vyzvedá o histórii Dorianovej rodiny. Pokračuje cestou do spoločnosti svojej tety, kde opäť poburuje spoločnosť. Tvrdí, že nemá pochopenie pre utrpenie, takmer kritizuje súcit. Prehlasuje, že o utrpení by sa malo hovoriť čo najmenej a že mladosť možno obnoviť zopakovaním rovnako pochabých omylov, aké človek v mladosti urobil.
O mesiac neskôr je už jasné, že Dorian a Henry sa spriatelili a že Henry má na Doriana veľký vplyv. Dorian sa zaľúbil do herečky menom Sibyla Vanová a neskôr sa s ňou aj zasnúbil.
Medzitým zas Sibyla hovorí o svojom vzťahu k Dorianovi svojej rodine – aj keď im nepovedala jeho meno, matka aj brat ostali pomerne chladní. Jej matka vo vzťah neverí, no vyhovovalo by jej vydať dcéru za niekoho bohatého, kým brat James pristúpil k Dorianovi nepriateľsky kvôli tomu, že Dorian patrí k aristokracii. James je sám nemanželským dieťaťom aristokrata, je zavalitý a prchký. Dokonca prisahá, že zabije Doriana, ak Sibyle ublíži.
Dorian hovorí o svojom zasnúbení aj Basilovi, čím azda vidíme, že Henry, ktorému to povedal prvému, je už pre Doriana dôležitejším priateľom. Dorian napriek tomu tvrdí, že stačí Sibylin dotyk a zabúda na Henryho jedovaté teórie.
Keďže chce Dorian ukázať Sibylu obom svojim priateľom, prichádzajú sa pozrieť na jej večerné predstavenie. Sibyla však celé predstavenie kazí, diváci pískajú a Henry aj Basil odídu. Sibyla tvrdí, že emócie z divadla prekukla ako niečo falošné, pretože Dorian jej ukázal ozajstnú lásku. Dorian na to zareaguje tak, že jeho lásku zabila. Vyslovene tvrdí: „Bez svojho umenia si ničím!“ Tak odhodí ženu, ktorej je nadovšetko drahý. Po návrate domov Dorian zbadá, že na jeho portréte je výraz krutosti. Hodnotí, či by mal hrešiť a stretávať sa s Henrym, alebo poprosiť Sibylu o odpustenie.
Na druhý deň Dorian ledva vie, že niekomu ublížil. Bojí sa iba zmeny na svojom portréte a zisťuje, že skutočne nastala; nešlo o prelud. Rozmýšľa o tom, že pôjde za Sibylou a že obraz bude indikátorom jeho svedomia. Chce sa riadiť svedomím, aj keby to spôsobilo rozkol s Henrym. Keď píše Sibyle list, prichádza lord Wotton so strachom o Doriana, ak teda strach vôbec vie cítiť. Oznamuje Dorianovi, že Sibyla je mŕtva, pretože sa otrávila vo svojej šatni. Henry chce od Doriana, aby sa nezaplietol do policajného vyšetrovania a aby sa netrápil. Odhadujem, že najvyššia starostlivosť Henryho o iných sa prejavuje práve v ponúkaní jeho ľahostajnej filozofie. Dorian balansuje medzi vinou, chladom a pocitom neskutočnosti. Trpí asi 15 minút a potom to „necháva tak“. Henry je práve v tomto momente knihy azda najpoburujúcejší, ľutuje totiž, že nemá obdobnú skúsenosť, v ktorej by sa niekto zabil kvôli nemu. Po jeho odchode Dorian kontroluje obraz a uvažuje, či zmeny na ňom hodnotia motiváciu, alebo aj výsledky konania. Zahadzuje svedomie a rozhodne sa konať podľa Henryho, a tak za jeho hriechy bude vinu znášať plátno.
Ďalší deň navštevuje Doriana Basil a je prekvapený, ako Dorian vystupuje, keď mu bezstarostne hovorí o opere. O Sibylinej smrti hovorí ako o minulosti: „Kto je pánom seba samého, vie prestať žialiť tak ľahko, ako si vie nájsť nejakú potechu.“ Chce sa však ďalej priateliť s Basilom, ktorému ale prísne zamietne znova vidieť svoj obraz, alebo ho vystavovať.
Keďže Dorianovi prekáža možnosť, že by niekto mohol uvidieť jeho portrét, zamyká ho do svojej detskej izby. Ide svojím spôsobom o symbolický paradox, že dôkaz svoje viny skrýva v izbe nevinnosti. Dorian si kľúč necháva neustále pri sebe a pomaličky smeruje k paranoji. Portrét starne namiesto neho a zachytáva aj jeho prehrešky voči etike. Aj keď mladý aristokrat myslí na to, že časom by svoju povahu mohol zlepšiť, tejto myšlienky sa nechytí.
S pribúdajúcimi rokmi sa zhoršuje Dorianova povesť – hoci sa o ňom šíri ohováranie, ľudia pozerajúci sa na neho nemôžu uveriť, že by bol zvrátený. On sám videl na obraze, že je to pravda, ale narcisticky sa vyžíval v tom, že túto záťaž nesie obraz. Vytvoril tak paradox, že hnus schovával pod peknou tváričkou: „Skúmal veľmi podrobne a zavše so zvráteným a strašným pôžitkom odporné ťahy, vypálené na zvráskavenom čele alebo plaziace sa okolo hrubo zmyselných úst, a neraz uvažoval, ktoré sú hroznejšie, či stopy hriechu, alebo stopy veku. Prikladal svoje biele ruky k drsným spuchnutým rukám na obraze a usmieval sa. Vysmieval sa znetvorenému telu a slabnúcim údom.“
Dorian má vplyv na mladšie generácie, keďže jeho oblečenie začínajú napodobovať londýnski mladíci. Dozvedáme sa o jeho pozitívnej črte, ktorú si uchoval: tým, že sa snažil preduchovňovať svoje zmysly začal do hĺbky študovať vône, hudbu, drahokamy a estetiku. Hromadenie ozdôb a exotického oblečenia sa však zdá byť mrhaním, ktoré potrebuje na to, aby zabudol na strach zo svojho portrétu. Aj keď dal na dvere detskej izby dokonalé zámky, postupne sa už od izby nechce vzďaľovať. Hoci by mohol predsierať, že obraz s ním nemá nič spoločné, vnútorne sa trápi tým, čo o ňom svet vie, alebo z čoho ho podozrieva. Už v jeho 25-tich rokoch sa mu slušné množstvo ľudí vyhýba, on ale neplánuje zmeniť svoj životný štýl.
Po uplynutí ďalších 13-tich rokov sa v jednu noc Dorian snaží prejsť nepozorovane okolo Basila, ten si ho ale všimne. Dajú sa do reči a vojdú do Dorianovho domu. Maliar mu hovorí o jeho povesti a je ochotný neveriť ohováraniu, že Dorian má zhubný vplyv na ľudí, a že všetci jemu blízki klesli na dno a stratili zmysel pre dobro a česť. Chce však od priateľa, aby tie príbehy poprel. Hovorí, že sa za neho nemôže zaručiť, pretože nevidí jeho dušu. Dorian dostane šialený nápad ukázať mu dušu prostredníctvom portrétu, čím chce Basila potrestať ťarchou svojho tajomstva.
Keď v detskej izbe odkryje obraz, maliar najprv odmieta veriť, že ide o jeho dielo. Šľachtic prestáva vystupovať víťazoslávne a je mu ľúto, čo sa z neho stalo. Kým Basil si myslí, že by mu pomohla modlitba, Dorian si myslí, že je už neskoro. Dorianom prebehne vlna nenávisti, Basil sa mu sprotiví a tak ho zozadu zabije nožom a zamkne jeho telo v izbe. Následne skryje jeho veci a prestrojí sa. Zvonku zobudí sluhu zvončekom, aby to vyzeralo, že prišiel domov oveľa neskôr.
Ráno sa čerstvý vrah snaží nemyslieť na svoj zločin. Nechá zavolať niekdajšieho priateľa Alana Campbella, vedca a chemika. Nervózne na neho čaká a chce od neho službu – likvidáciu Basilovej mŕtvoly. Alan ním opovrhuje a nechce mu pomôcť aj napriek tomu, že by Dorianovi hrozila šibenica za vraždu. Dorian ho teda začne vydierať, čomu sa Alan podvolí a s prinesenými chemikáliami rozpúšťa mŕtvolu. Zjavne ide o jedného z ľudí, ktorým Dorian negatívne zasiahol do života, keďže neskôr Alan spácha samovraždu. Večer toho istého dňa sa už Dorian účastní spoločenského života, hoci Henry na ňom vidí, že je rozladený. Podobne, ako sa predtým Dorian sotva ohradil voči svojej zlej povesti, sa nebráni ohováraniu ani lord Wotton. Keď Dorian prichádza domov, spáli veci, ktoré ostali po Basilovi. Drožkou vyrazí do noci.

Čitateľ zisťuje, že si vybral pochybnú štvrť mesta s ópiovým brlohom. Vďaka svojmu životnému štýlu tu však stretáva jedného z mužov, ktorému zničil život. Jedna zo žien, zrejme miesta prostitútka, ho osloví prezývkou „Čarovný princ“, na čo zareaguje prítomný námorník, ktorý začne Doriana prenasledovať. Samozrejme vysvitne, že je to James Vane, teda Sibylin brat. Ten po prepadnutí s nabitou pištoľou dal Dorianovi minútu na modlitbu, ten ho však presvedčí svojou mladou tvárou, že si ho s niekým pomýlil, pretože je primladý. Spomenutá žena však povie Jamesovi, že ho nemal pustiť; šlo o toho správneho človeka a za roky sa jeho vzhľad nezmenil: „Hovoria, že sa zapredal diablovi za peknú tvár.“
O týždeň neskôr sa Dorian opäť nachádza v spoločnosti Henryho a omdlie, keď cez okno v záhrade uvidí sliediacu Jamesovu tvár.
Dorian sa bojí, že na neho dopadne Jamesova pomsta, no nevie, či iba nefantazíroval. Až teraz si uvedomuje, že život, v ktorom sa neustále musí báť dôsledkov svojho konania, je skľučujúci. Keď sa prechádza počas poľovačky sira Geoffreyho, stane sa nehoda, pri ktorej je zastrelený človek v kroví. Vysvitne, že zastrelený nepatrí k služobníctvu, ale je to James Vane, čo Doriana oslobodí od jeho prenasledovateľa. Henry na situáciu opäť reaguje po svojom: tvrdí, že cudzia smrť sa ho netýka a prehlási, že by rád spoznal niekoho, kto spáchal vraždu. Nevie, že sa mu toto želanie už splnilo, pretože rovno „pod nosom“ má Doriana.
Pri neskoršom rozhovore Dorian hovorí Henrymu, že by sa chcel napraviť a konať dobro. Tiež mu hovorí o svojej láske k dievčaťu menom Hetty, ktoré výnimočne nevyužil. Henry však cynicky neverí v jeho nápravu. V tomto čase už spoločnosť vie o Basilovom zmiznutí a hovorí o ňom ako o záhade.
Osamote Dorian rozmýšľa o tom, či by sa mohol napraviť. Búri sa proti Henryho vplyvu a už viac nechce, aby vinu za neho znášal obraz: „Nie ‚odpusť nám naše viny‘, ale ‚tresci nás za naše neprávosti‘, tak by sa mal človek modliť k najspravodlivejšiemu Bohu.“ Myslí si, že mladosť a krása, ktoré získal, ho zničili. Uvažuje dokonca, že by sa k vražde Basila priznal. Kvôli zámeru byť dobrý skontroluje svoj obraz, ten je však stále rovnako odpudivý. Znamená to teda, že jeho motivácia nezneužiť Hetty nebola autentická? Myslí si, že zničením obrazu môže zničiť svoju minulosť a oslobodiť sa od nej. Bodne teda do portrétu nožom, ktorým zabil Basila. Avšak tým ničí samého seba. Neskôr je nájdený s nožom v srdci, kým na portréte je opäť mladý a pekný.

Tvrdenia lorda Henryho Wottona
Aby som viac ilustroval, čo je kontroverzné na postave Henryho Wottona, prikladám niekoľko jeho citátov a parafráz, prevažne tých poburujúcich. Netvrdím ale, že v niektorých nemá aj zrnko pravdy.
„Svedomie a zbabelosť, to je v podstate jedno a to isté.“
„Mám ľudí radšej než zásady a mám rád ľudí bez zásad väčšmi než čokoľvek na tomto svete.“
„Mladí ľudia chcú byť verní, a nie sú; starí ľudia chcú byť neverní, a nemôžu.“
„Presnosť je zlodejom času.“
„Keď je človek zaľúbený, vždy začína tým, že klame sám seba, a vždy končí klamaním druhých.“
„Ľudia veľmi radi rozdávajú, čo sami najväčšmi potrebujú.“
„Dobrí umelci existujú proste v tom, čo tvoria, a teda sú dokonale nezaujímaví v normálnom živote.“
„Kedykoľvek muž urobí dokonalú hlúposť, vždy je z tých najšľachetnejších pohnútok.“
„Muž môže byť šťastný s ktoroukoľvek ženou, kým ju nemiluje.“
„Jediným čarom manželstva je, že život v klamstve sa stane absolútne potrebným pre obe strany.“
„Čo nazývajú oddanosťou a vernosťou, to ja nazývam letargiou zvyku alebo nedostatkom fantázie. Vernosť je v citovom živote to, čo dôslednosť v rozumovom živote – proste doznanie neúspechu.“

Henry tvrdí, že každý vplyv na iných ľudí je nemorálny, taktiež, že dobro je byť v súlade so sebou a nesúlad vzniká prispôsobovaním sa iným. Problém vzniká skôr preto, že to chce uplatňovať skrz podliehanie pokušeniam. „Uplatniť dokonale svoju povahu – na to tu každý z nás je. Dnes sa ľudia boja samých seba. Zabudli na najvyššiu zo všetkých povinností, na povinnosť, ktorú človek má voči sebe. Sú, pravdaže, dobročinní. Kŕmia hladných a odievajú žobrákov. Ale ich vlastná duša hladuje a je nahá. Z národa sa vytratila odvaha. Možno sme ju nikdy ani nemali. Strach pred spoločnosťou, ktorý je základom našej morálky, strach pred Bohom, ktorý je tajomstvom náboženstva – tieto dve veci nás ovládajú.“
„Jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu. Odolajte mu a duša vám ochorie túžbou po tom, čo si sama zakázala, žiadostivosťou po tom, čo jej obludné zákony urobili obludným a nezákonným.“
Ako už bolo povedané, Basil považoval Henryho cynizmus za pózu. Stále som však prekvapený, prečo pri toľkých jeho zlovoľných prejavoch ostatné postavy s Henrym vôbec komunikovali. Jeho výrečnosť a kreativita boli prínosom pre aristokratické večierky, no nemyslím, že kompenzovali negativitu jeho osobnosti. Verím, že sám by som s podobným človekom nemrhal svojím časom. A keby sme sa pozreli na logické dôsledky jeho výrokov, možno by sme našli vzájomné rozpory. Mnohé Henryho výroky mi totiž pripadali tvorené „za pochodu“, len preto, aby boli v nesúlade so spoločenskými očakávaniami a samoúčelne provokovali. Jeden protiklad je celkom zreteľný: Henry považuje vplyv iných osobností vždy za zlý, avšak neštíti sa vplývať na Doriana – naopak, vyhovuje mu to a mlčí o tom.
Nemám indície k tomu, či sám Henry veril, že skutky môžu plynúť bez akýchkoľvek dôsledkov, alebo či sa pre svoje pobavenie snažil skaziť Doriana, pretože v ňom videl človeka nemysliaceho samostatne za seba.

Interpretácia románu
Keďže príbeh samotný zmieňuje mnohé fakty sám, nevidím mnoho priestoru na dodatočnú interpretáciu. Prvé zaujímavé je skazenie Dorianovho charakteru, pričom román udáva, že on sám mal povahové sklony k neresti a Henry v ňom iba rozozvučil tie správne struny. Okrem Henryho výrokov mala na Doriana aj vplyv akási kniha, ktorú mu jeho cynický priateľ odporučil. Priznám sa, že neviem, či ide o zmienku o existujúcej, alebo vymyslenej knihe. O pozitívnej črte, vďaka ktorej Dorian dokázal oceniť umenie a samoštúdium, som sa už zmienil vyššie.
Zaujímavá je pasáž, v ktorej sa Basil dozvedá, že Dorian, ktorého považoval za ideál, sa v skutočnosti stal anti-ideálom. To ukazuje snáď každému čitateľovi bez rozdielu, v akom riziku sa nachádza: nikto nie je bez rizika, že má rád netvora, alebo že sa zblíži so zradcom. Snáď v románe funguje určitá dichotómia – Dorian má plytký vplyv na londýnsku mládež a je verejne známy, avšak skutočne hlboké prepojenie nemôže nadviazať, pretože musí skrývať svoje skutočné ja, dušu.
Ako už vieme, odhalenie duše prechádza do vraždy priateľa. V daný moment to vyzerá, akoby sa vraždou snažil Dorian prehlušiť svoje vlastné svedomie, ktoré Basil zrkadlil svojím etickým cítením. Takisto sa však mohol pokúšať preniesť neznášanlivosť voči sebe na Basila, keďže ten mu zmenil život namaľovaním portrétu. Neskôr pred Alanom hovoril o Basilovi ako o tom, kto mu skazil život, hoci si za svoj spôsob života mohol sám. Takisto sa pri vražde mohol snažiť zbaviť svedka svojho tajomstva a stavu duše. Práve to, ako nás vnímajú iní, je tiež témou príbehu – to uvidíme ešte pri filmových spracovaniach príbehu. Myslím, že odvrhnutie Sibyly aj vraždu Basila si Dorian ospravedlnil podobným štýlom - skrátka tým, že musel kvôli týmto osobám chvíľu trpieť. To podľa mňa vyzerá ako otročenie vlastným pudom, či podporovanie sa v silných citových výkyvoch podobných tým v hraničnej poruche osobnosti. Podobne aj Henry Wotton bol ochotný ospravedlniť hocijaké zlyhanie s citátom: „Každá skúsenosť je cenná.“ Práve takýto alibistický prístup som skutočne videl u tej najhlbšej ľudskej špiny, s akou som sa stretol.
Prebleskovanie Doriana medzi tým, čo si zvoliť pre život, som považoval za reálne. Snáď každý predsa pochybuje o tom, ako by sa mal rozhodnúť a aj po rozhodnutí sa k téme znova vracia. Považoval som iba za zvláštne, až účelové pre príbeh to, ako neskoro sa Dorian chcel zmeniť. To už súvisí s Dorianovou smrťou. Román explicitne zmieňuje, že sa hodlal oslobodiť od temnej minulosti a neuvažoval o tom, že zamýšľané zničenie portrétu ukončí jeho život. Keď je portrét nájdený v pôvodnom, mladistvom stave, čitateľovi to dáva tušiť, že sa Dorianovi podarilo uznaním viny napraviť a možno oslobodiť od hriechu svoju dušu. Aj napriek tomu by tu možno čitateľ očakával cielené sebazničenie Doriana, ktorý by sa tak uistil, že už neskazí žiadne ďalšie životy a práve to by bolo ešte vyššou formou pokánia.
Celý román som mal sklony chápať ako Henryho „zmenu modelu“ v hlavnom hrdinovi, pretože Dorianov model sveta sa zmenil práve na ten, v ktorom hľadí iba na svoje záujmy a neberie do úvahy iné bytosti, či ich city. Považuje ich viac za imaginárne entity, za divadelnú kulisu, než reálne existujúcich ľudí. Poučenie románu je potom v návrate Doriana aj čitateľa z vlastného sveta každého pozorovateľa do normálne zaužívaného modelu, do jedného sveta, v ktorom žijeme spoločne. Do toho sveta, v ktorom sú ľudia, aj ich emócie plne reálne, kde všetky vykonané skutky so sebou nesú dôsledky. Pre človeka, ktorý sa to snažil popierať svojím alibizmom, ide o zistenie plné hrôzy.

Filmové spracovanie z roku 1945 (The Picture of Dorian Gray, réžia: Albert Lewin)
Čiernobiely snímok ponúkol vyobrazenie deja pomerne verné knižnej predlohe. Videl som v ňom takmer celé repliky dôležitých citátov, všímal som si predovšetkým tie z úvah Henryho Wottona. Dorianovo želanie, aby portrét starol namiesto neho, je zrejme splnené prostredníctvom egyptského božstva v podobe sošky, pričom ona soška je tiež vyobrazená na portréte.
Prvou z dôležitejších zmien je to, prečo Dorian odkopne Sibylu. Keďže Henrymu tvrdil, že v nej vidí vyvrátenie jeho cynizmu, Henry mu nahovorí, aby jej čistotu podrobil testu. Pri návšteve u neho doma ju mal požiadať, aby neodchádzala. Dorian skutočne takto otestoval, či bude odolávať zvádzaniu a keďže po dlhom rozhodovaní Sibyla neodišla, zmenil postoj s tým, že ju opustí, pretože „nie je dosť cnostná“. Spolu s ňou mal zavrhnúť aj duchovné ideály a žiť iba pre potešenie, ktoré oproti ideálom vnímal ako reálne existujúce. Osobne si myslím, že ak s konrétnou osobou mal asociované nejaké ideály, bola to skôr jeho vlastná chyba. To isté by sa dalo konštatovať aj o Sibyle, čo však vyznieva kruto, keďže Sibyla sa popálila omnoho viac.
Druhou dôležitou zmenou je, že po návrate z dlhoročného pobytu v cudzine sa Dorian dostáva do kontaktu s Basilovou neterou, Gladys, ktorá už dospela. Tá si praje byť s ním vo vzťahu, hoci Dorian vie, že by jej to neprospelo. Súperom v láske je tu mladý David, ktorý je nedôverčivý k Dorianovi a snaží sa odhaliť jeho tajomstvo. Je šialené, že Dorian sa zasnúbi s Gladys, napriek vražde jej strýka. Davidovi sa síce podarí získať kópiu kľúča od detskej izby s portrétom, no sám nevie, čo odhalil, pretože mu chýbajú ostatné časti skladačky. Až Henry a Gladys z jeho rozprávania porozumejú, aký portrét je tam uložený.
Žena menom Gladys skutočne je zmienená aj v knižnej podobe, avšak len okrajovo. Tento film jej pripísal úlohy Hetty, ktorú Dorian v knihe opustil kvôli jej vlastnému dobru, pretože ju chcel chrániť.

Filmové spracovanie z roku 2009 (Dorian Gray, réžia: Oliver Parker)
Keď preskočíme k filmovému spracovaniu príbehu, ktoré vzniklo viac než šesť desaťročí neskôr, všimneme si, že možno vychádzalo z predošlého.
Zmenu vidíme v Dorianovom probléme so Sibylou, ktorý je tu spôsobený skôr inými ženami, než čímkoľvek iným. Sibyla tu spácha samovraždu utopením sa v šatách od Doriana, pričom čakala Dorianove dieťa. Do väčšieho extrému je dohnaná aj vražda Basila, pretože je to práve Dorian, kto číta smútočnú reč na jeho pohrebe. Navyše medzi Dorianovým spoznaním Henryho a vraždou tu nie sú roky degradácie, je tu rozdiel iba jediného roka. Tiež je tu realisticky zobrazené, že Dorian nemusel nutne organizovať len spoločenské večierky, podľa jeho povahy mohlo ísť priam o orgie. Dorianovi napríklad nerobí problém zviesť matku aj jej dcéru, pretože sa o tom jednoducho stavil s Henrym.
Napriek tomu, že knižný Dorian sa nechcel vzďaľovať od portrétu v zamknutej izbe, aj v tomto filme je časový predel, v ktorom cestuje mimo Anglicka. Po tomto cestovaní sa cíti unavený, trpí paranoidnými predstavami a vie, že jeho životný štýl nie je naplňujúci: „Ubezpečujem vás, že rozkoš sa líši od štastia.“
Podľa vzoru predošlého filmu sa Dorian dostáva do vzťahu s mladšou ženou, ktorej zároveň nechce ublížiť. Zmena je tak geniálna, že by mala byť považovaná za kanonickú. Tou ženou totiž je Emily Wottonová, Henryho dcéra! Bol to práve Henry, kto vytvoril zvrátenú podobu Doriana, veď sám s ním toho podnikol mnoho nekalého. Avšak nemôže sa mu páčiť, aby taký človek mal vzťah s jeho dcérou a tak Henry implicitne odpadá od svojej vlastnej filozofie. Práve táto zmena je tým najlepším a najoriginálnejším doplnením diela, s akým som sa stretol. Keďže sa Henry snaží odhaliť Dorianove tajomstvo, zastupuje tak miesto Davida z predošlého filmu. To vedie až k tomu, že sa Henry skutočne dostane do zamknutej detskej izby s portrétom. Navyše rozpozná zakrvavený Basilov šál, ktorý je ešte stále v tej izbe. Dorian dorazí na miesto a zjavne nevie, kedy prestať - nastane súboj a Henry zapáli obraz, navyše Doriana zamkne v izbe. Až teraz si konečne Dorian prizná, že je koniec hry a sám sa pripojí k ničeniu obrazu. Ako vidíme, toto spracovanie kládlo dôraz na Henryho zapojenie k zničeniu (a zároveň náprave) Doriana, ktorý bol jeho vlastným výtvorom. Dobre myslená akcia však vyvolá reakciu v podobe rozkolu medzi Henrym a Emily, ktorá nemohla porozumieť otcovým motívom.
Hlavným prínosom snímku je upozornenie na to, že sú to vždy podmienky človeka, ktoré limitujú jeho filozofiu. Bezdetný Henry mohol vyznávať čokoľvek, avšak keď ľúbil svoju dcéru, nechcel akceptovať, že by sa mala zblížiť s niekým nebezpečným. Vzťah Doriana a Emily otvoril ešte dôležitejšie otázky: Je možné očistiť samého seba vzťahom s niekým čistým? Aké je to dať niekomu prístup do svojej duše? Možno sa napraviť práve odhalením sa milovanej osobe? V predošlom zmienenom filme Dorianovi nezáležalo na cudzej mienke o ňom a jedinou výnimkou bola práve Gladys, ktorá tam zohrávala rolu obdobnú voči Emily Wottonovej.

Ostatné filmové spracovania
V krátkosti načrtnem zmeny v ďalších sfimovaných podobách románu, ktoré sa mi podarilo zhliadnuť.
Spracovanie z roku 1970 (The Secret of Dorian Gray, réžia: Massimo Dallamano) nepovažujem za inovatívne. Hoci dej je prenesený do 60-tych či 70-tych rokov 20-teho storočia, dej dostal iba jemne pozmenenú štruktúru. Dorian je vo vzťahu so Sibylou ešte skôr, ako je domaľovaný jeho portrét. Keďže je táto verzia pomerne krikľavá a presexualizovaná, Sibylu samozrejme podvádza a celkovo pôsobí ako niekto, kto sa nenarodil do vyššej spoločnosti, avšak stoj čo stoj sa do nej chce infiltrovať. Dorian zameraný na obchod mi pripadal ako nevhodne ambiciózny. Taktiež si svojou krásou zarábal ako objekt fotografovania. Jeho fotografka zachytí dokonca aj jeho zvedenie ženy Alana Campbella, pričom týmito fotkami ho Dorian neskôr vydiera, keďže Alan zrejme nechcel byť za paroháča pred verejnosťou. Tajomstvo toho, čím Dorian vydieral Alana v románe nebolo objasnené. Dorian tu namiesto obrazu ničí priamo sám seba a to indonézskou dýkou typu kris.
Film The Picture of Dorian Gray (1973) v réžii Glenna Jordana sa niesol v podobnom duchu, ako spracovanie z roku 1945. Aj tu totiž Dorian podrobuje Sibylu skúške mravnosti, v ktorej neuspeje. Neskôr, po prejdených rokoch sa aj v tejto verzii dostáva do nového vzťahu s mladšou ženou, ktorá je Basilovou neterou, tentoraz s menom Beatrice. Väčšiu zmenu predstavuje James Vane, ktorý sa snaží Doriana vydierať tým, že informácie, ktoré o ňom vie, by mohli zničiť jeho zásnuby s Beatrice. Dorianovi sa ho podarí zabiť vo vlastnom dome, avšak ani po oženení sa s Beatrice nenachádza pokoj a po sebazničení ju zanecháva ako vdovu. 

Dvojdielna československá inscenácia Portrét Doriana Graya z roku 1988 v réžii Vladimíra Strniska približuje dej pomerne verne románu. Bol som prekvapený, ako dobre hral Milan Kňažko postavu Henryho Wottona – počas Henryho mladosti bol snáď presvedčivejší, než zahraniční herci z iných filmov. Ďalej ma prekvapilo, že Sibylina matka bola vykreslená ako preafektovaná alkoholička. Medzi Dorianovým odvrhnutím Sibyly a jej samovraždou tu ešte prebehla Dorianova návšteva u nej, ktorá ju ešte viac vyprovokovala. Zrejme sa touto zmenou snažil scenárista urobiť snímok viac poburujúcim, čo by sa pri povahe príbehu priam žiadalo. Naopak, chýba tu zmienka o neskoršej Dorianovej láske, Hetty, alebo jej náhrade pod iným menom.

Vzťah medzi dielom a umelcom
Podobne ako povesť Doriana Graya, aj povesť jeho tvorcu, Oscara Wildea, sprevádzalo poburovanie a nepriazeň verejnej mienky. Aké miesto v jeho živote teda mal tento román? Keďže Wilde sa venoval viac písaniu aforizmov, básní a drám, Portrét Doriana Graya je jediným jeho románom. S súvislosti s románom sa zvykne hovoriť o tom, že vo svojej prvej verzii obsahoval zmienky o Basilovej homosexualite, ktoré boli pre vtedajšiu verejnosť neprijateľné. Tieto pasáže mali byť samotným autorom neskôr zjemnené, román však stále je niekým považovaný za kritiku dobového puritánstva. Je pozoruhodné, že sa čitatelia románu stotožňujú často práve s Dorianom, akoby buď nevedeli vopred predpokladať dôsledky jeho života, alebo si ich nepripúšťali. Podobne ako Dorian Gray, aj Wilde žil dvojaký život – na jednej strane bol ženatý a mal dve deti, na druhej strane mal milenca. Otec daného muža s Wildeom viedol súdny spor, ktorý vyhral, pretože Wilde sa správal ako odtrhnutý od reality – provokoval verejnosť ešte aj v súdnej sieni. A práve tu zohral svoju rolu Portrét Doriana Graya, ktorý bol proti nemu použitý ako nepriaznivý dôkaz. Prehrou na súde Wilde prišiel o manželku, boli mu odopreté stretnutia s deťmi, taktiež prišiel o peniaze a slobodu na dva roky. Dokumentárny film Dorian Gray, portrét Oscara Wildea sa zmieňuje o jednom z jeho listov, v ktorom píše: „Lord Henry Wotton je taký, ako si ma svet predstavuje. Basil Hallward taký, aký verím, že som. A Dorian Gray taký, akým by som chcel byť, len možno v inej dobe.“ Oproti tomu Wilde počas uväznenia v diele De Profundis napísal viacero zaujímavých odsekov, ktoré bývajú striedavo v zhode aj protiklade voči predošlému citátu:
„Obklopil jsem se malými povahami a nízkými tvory. Stal jsem se marnotratníkem vlastního génia a promrhat věčné mládí působilo mi zvláštní potěšení. Unaven chodit výšemi, sestoupil jsem z vlastní vůle dolů do hloubi za novými vzruchy. Čím mně byl paradox v říši myšlení, tím stala se mi perverze v oblasti vášně. Nakonec byl chtíč nemocí či šílenstvím či obojím. Život jiných neznamenal mně pranic. Ukájel jsem svou žádost, kdy se mně líbilo, a postupoval jsem bezohledně. Zapomněl jsem, že každý malý výkon všedního dne povahu vytváří nebo přetváří, a že tudíž nutno to, co jsme činili ve skrytu pokoje, křičet jednou nahlas se střechy. Pozbyl jsem vlády nad sebou samým. Nebyl jsem už kormidelníkem své duše a nevěděl jsem o tom. Nechal jsem se ovládat rozkoší. A konec byla ohyzdná hanba. Teď zbývá mi jen jedno, úplná pokora.“
O nájdení pokory ďalej píše: „Je tím, co je ve mně nejmladšího a nejlepšího: posledním objevem, k němuž jsem konečně dospěl, východiskem nového vývoje. Povstala zcela ze mne samého, takže vím, že přišla v pravý čas. Nebyla by mohla přijít dříve, ale také ne později. Kdyby mně byl o ní někdo mluvil, byl bych ji zavrhl. Kdyby mně ji byli přinesli, byl bych ji odmítl. Nalezl jsem ji sám, a proto ji chci podržet... Nelze ji získat, leč když se vzdáme všeho, co máme. A když jsme všecko ztratili, víme, že ji máme.“ (Skrátené)
Vo väzení si Wilde zaumienil pretvoriť na dobré všetky drsné okolnosti, ktoré ho tam postihli. Snažil sa svojmu životu dať nové smerovanie. Priznal, že si podobne ako Henry Wotton nechcel všímať utrpenie: „Dříve patřil celý můj život rozkoši. Vyhýbal jsem se bolesti a starosti všeho druhu. Nenáviděl jsem oboje. Předsevzal jsem si nevšímat si jich, pokud jen možno: zacházet s nimi skoro jako s nedostatky. Nepatřily k mému životnímu plánu. Pro ně nebylo místa v mé filosofii.“
Až vo väzení si pripustil tieto formy citu a dal im priestor: „Nelituji ani okamžik, že jsem žil rozkoší. Činil jsem to zplna, jak třeba činit vše, co činíme. Nebylo požitku, jehož bych nebyl okusil. Hodil jsem perlu své duše do poháru s vínem. Kráčel jsem květinovou stezkou za zvuku fléten. Žil jsem medem. Kdybych však byl pokračoval v tomtéž životě, bylo by to chybou, neboť bych byl jednostranný. Musil jsem dále. Také druhá polovice zahrady měla pro mne tajemství.“
Ako sa ďalej dozvedáme, aj Wilde učinil podobne šokujúce priznanie pred svojím priateľom, ako urobil Dorian Gray pred Basilom – pochopiteľne to však neskončilo vraždou: „Můj dobrý přítel - přítel, jenž mi byl věrný deset let - přišel mne nedávno navštívit a pověděl mi, že nevěří ani slova z toho, co se proti mně řeklo, a dal mně najevo, že ve mně vidí zcela nevinného a oběť ohavného spiknutí. Slzy mne polily, když ke mně takto mluvil, a řekl jsem mu, že sice mnohé z toho, z čeho jsem byl obviněn, bylo holou lží a podsunuto mně hanebnou zlomyslností, že však můj život byl pln zvrhlých požitků, a že nedovede-li to přijmout za pravdu a uvědomit si to, nemohu už být jeho přítelem ani dlít kdy v jeho společnosti. Byla to pro něj strašlivá rána; ale jsme dosud přáteli a já nevyzískal toto přátelství klamným předstíráním. Mluvit pravdu je trapno, ale musit říkat lži je mnohem horší.“
Z predošlých úryvkov vidíme, že Wilde bol komplikovaným človekom, ktorý prekonal svoju vlastnú vývojovú dráhu a že pri písaní románu mal iba niektoré charakteristiky svojich postáv, iné zas získal až po pobyte vo väzení.

Asociácie v iných dielach
Vyššie zmienený dokumentárny film prirovnáva Doriana Graya k Faustovi, ktorý predal dušu diablovi za poznanie a mladosť. Hoci diabol v príbehu Doriana chýba, jeho reprezentantom je zjavne lord Wotton.
Čitatelia si obvykle všimnú istú povrchnú podobnosť medzi príbehom Doriana Graya a krátkym dielom Podobizňa od Nikolaja Vasiljeviča Gogoľa. V Podobizni sa stretávame s obrazom, ktorý niekoho uchováva pri existencii. V tomto prípade však nie hlavného hrdinu, ale ducha zosnulého úžerníka, ktorý bol priam diabolský. Každý, kto sa u neho počas jeho života zadĺžil, dopadol zle. Daný úžerník nechal obraz vytvoriť ešte pred svojou smrťou a následne ho nezaplatil. Portrét putuje z rúk do rúk a čím dlhšie pri ňom ľudia vydržia, tým horšie pre nich. Hlavný hrdina, maliar Čartkov spočiatku víta toľko potrebné peniaze, ktoré vypadli z rámu obrazu. Odmietne však žiť skromne a pomaly budovať svoje umenie tak, aby bolo hodnotné. Ihneď začne peniazmi mrhať na štýlovosť a prepych. Snaží sa tvoriť ľahko a rýchlo, a predovšetkým zapôsobiť na aristokraciu. Tento plán mu skutočne vychádza a svojou „pásovou výrobou“ pekne namaľovaných ľudí svoje zisky násobí, zatiaľčo ohovára iných maliarov. Práve pre túto snahu patriť do vyššej spoločnosti mi dielo najviac pripomenulo film The Secret of Dorian Gray (1970). Po čase však Čartkov zisťuje, že jeho cesta bola nesprávna, pretože už nedokáže tvoriť ako kedysi – dovolil, aby jeho talent degradoval. Keď sa pozerá na svoje staršie diela, vidí, že mal nadanie, ktoré už nedokáže použiť. Nakoniec zošalie a svojím bohatstvom kupuje diela iných maliarov len preto, aby ich ničil. Čartkov v horúčke a šialenstve umiera. Spolu s Dorianom teda tiež zničil svoj charakter kvôli vonkajšiemu vplyvu. Pre porovnanie prezradím, že Čartkov mal na začiatku príbehu len 22 rokov, teda bol starší od Doriana iba o niekoľko rokov. Kým pre Graya mohli byť peniaze nástrojom degradácie, pre Čartkova boli peniaze viac cieľom, keďže na začiatku príbehu nemal čím zaplatiť podnájom.
Keď sa ohliadnem za inými dielami, ktoré sa mi asociovali s Dorianom Grayom, nachádzam podobnosť vo filme Veľmi nebezpečné známosti (1999, réžia: Roger Kumble). Hlavným (anti)hrdinom je zbohatlícky mladík Sebastian, ktorý je zhýralým zvodcom. Podobne ako Dorian, aj Sebastian verí, že mu patrí svet a je bezohľadný. Postupne sa šíri jeho pravdivá povesť a nijako to neznižuje jeho schopnosť získavať nové a nové trofeje zo zvedených dievčat. Paralelou k Dorianovmu portrétu je Sebastianov denník o jeho „víťazstvách“. Keď sa Sebastian zamiluje do jednej zo svojich obetí (tá spĺňa rolu Hetty/Gladys/Beatrice/Emily), zlomí ho to a prestane hrať svoju hru. Zmena jeho postoja sa odzrkadľuje aj v tom, že je ochotný odhaliť všetky svoje tajomstvá zaznamenané v denníku pred svojou láskou. Hoci sa Sebastian naozaj zmení, nestíha byť šťastný, pretože v autonehode zachraňuje svoju milovanú za cenu vlastného života. Až náhodne som sa dozvedel, že príbeh mal aj knižnú predlohu. Choderlos de Laclos vo svojej knihe Nebezpečné známosti použil podobnú štruktúru udalostí s tým rozdielom, že dej prebiehal vo Francúzsku na začiatku 18-teho storočia. Čitateľ tak bol uvedený do sveta aristokratov, ktorí nemali na práci nič iné, ako spoločné jedlo, prechádzky a písanie listov. V manipulatívnych hrách vikomta de Valmont a markízy de Merteuil azda vidíme určitú paralelu voči správaniu lorda Wottona. Obaja sú na pohľad okúzľujúci, no skryte sa zahrávajú s osudmi mladých, nepoškvrnených, no naivných ľudí, ktorí sa ich vplyvu nevzopreli. Markíza má sama vlastné citáty obdobné voči Wottonovi:
-„Hlupáci sú na svete pre naše potešenie.“
-„Láska, ktorú nám vychvaľujú ako príčinu našich potešení, je nanajvýš iba ich zámienkou.“
V inom filme, Spoločnosť mŕtvych básnikov (1989, réžia: Peter Weir), ma zaujala filozofia učiteľa Johna Keatinga, ktorý svojich žiakov nabáda k žitiu naplno, celkom podľa hesla: „Užívaj dňa!“ Na rozdiel od Henryho Wottona im nepodsúva žiadnu ľahostajnosť, ani krutosť. Jeho žiaci teda nikoho nepovažovali len za „súčasť kulís“, či paralelu k dnešným NPC postavám, ktoré v hrách riadi počítačový algoritmus a teda na nich nezáleží. Zjavne teda mali vymedzené pochopenie toho, ako žiť naplno – nechávali žiť naplno aj svoje okolie. Keating taktiež podporoval samostatné myslenie a neučil o bezbrehom rozkošníctve, pretože hovoril aj o dosahovaní cieľov. Preto nebol v rozpore s prirodzenými ambíciami, pre ktoré je potrebné tvrdo pracovať. Aj tento príbeh končí tragédiou – jeden z Keatingových žiakov spácha samovraždu, pretože mu otec nikdy nenačúval a zakázal mu stať sa hercom. Nakoniec je zo zodpovednosti obvinený samotný Keating, ktorý prichádza o svoje miesto učiteľa. Ako vidíme, tento príbeh otvoril otázku, do akej miery sa naozaj riadiť svojimi vášňami. Tá istá otázka bola už skôr v deji naznačená iným študentom, ktorý si robil problémy kvôli zadanému dievčaťu. Nazdávam sa, že prílis horliví chlapci ignorovali heslo: „Dnes preži, aby si zajtra mohol bojovať,“ ktoré ich učiteľ poznal a nepopieral.