Helen Wambachová - Life before life

750 cases of hypnosis

Kniha Life before life výskumníčky Helen Wambachovej nebola od jej vydania v roku 1979 dodnes preložená do slovenčiny, ani češtiny. Jej názov, doslovne preložený ako Život pred životom, zrejme mal naruby obrátiť meno predchodcu, knihy Raymonda Moodyho s názvom Život po živote, ktorú som predstavoval ako jednu z prvých. Aby neboli mená tak jednoznačné, Moody je tiež autorom dvojtitulu: Cesty do minulých životov... Život pred životom. Fanúšikov podobnej literatúry mohli pomýliť aj Joel L. Whitton a Joe Fisher názvom titulu Life between life a veľmi podobne nazvané dielo, Life between lifes, napísal známy regresný terapeut Michael Newton, pri ktorom sa ešte zastavíme.

Vráťme sa však k Helen Wambachovej. Svojou prvou knihou nastavila latku veľmi vysoko, pretože v nej prezentované údaje pôsobili tak, akoby bola na stope buď naozajstným minulým životom, kolektívnemu nevedomiu, alebo inému nehmotnému zdroju objektívne vyzerajúcich informácií. Konštatujem, že druhá kniha nedokázala taký husársky kúsok tromfnúť, stále však priniesla k téme nové a povzbudivé poznatky. Keďže sa mala Wambachová narodiť 18.8.1925, dnes si ku stému a nedožitému výročiu jej narodenia predstavíme jej druhú knihu. Technická šikovnosť, ktorou prevýšila ostatných regresných terapeutov, duch inovátorstva a jej túžba po pravde by nemali byť neprávom zabudnuté, ale naopak, byť vzorom pre výskumníkov pokračujúcich v jej stopách.

Motivácia výskumu 

Samotnú motiváciu pokračovať vo výskume pomocou hypnózy Wambachová vysvetlila v predslove. Vyučovanie klasickej psychológie jej pripadalo nudné a chcela v poznaní mysle napredovať. Sama vnímala, že za 20 rokov vykonávania psychoterapie nikdy nestretla rovnakých ľudí. Myseľ jej pacientov vždy bola unikátna. Keďže už bola ženou v strednom veku, videla neodvratné umieranie svojej matky a jej túžbu o niečom vyššom radšej vedieť, pretože veriť jej nestačilo. Počas Wambachovej života sa ukázala sila techniky v 2. svetovej vojne. Ľudia sa stali bohmi – avšak iba mechanicky a deštruktívne. Wambachová tak vnímala ako úlohu ľudstva stať sa božským vyšším spôsobom, porozumením svojmu pôvodu a zmyslu života. Preto používala hypnózu ako dvierka pootvorené do sveta za zmyslami, z ktorého chcela získať potrebné odpovede.

Popis hypnotizácie
Ako ukážka jedného z workshopov, ktoré Wambachová organizovala na regresy pred súčasný život, slúži opis takejto udalosti z januára 1978 v Chicagu. Workshop mal 54 účastníkov v hale motelu. Ležali na prikrývkach na zemi, kým Wambachová ich sprevádzala uvoľnením tela od hlavy k nohám. Spomalila ich dýchanie a prehlbovala ich relaxáciu počítaním. Svoje inštrukcie opakovala automaticky, keďže ich vedela naspamäť. Zároveň cítila, že vlastné inštrukcie sama nasledovala. Namýšľala si, že v pravej časti miestnosti niekto cíti ťažkosti a po chvíli odtiaľ počula niekoho kašľať, akoby jej domnienku potvrdzoval.

Prvá spomienka, na ktorú subjekty navigovala, mala byť medzi ich 13-timi až 18-timi rokmi. Nasledovala iná, v ich veku medzi 6-timi až 12-timi rokmi, následne v 4. školskom ročníku a ďalšia vo veku 3 rokov. Nechala účastníkov predstaviť si svoje životy ako filmové pásy okolo chvíľ, na ktoré si predtým spomenuli. Sugerovala im, že sa môžu rozpomenúť na všetko zabudnuté podľa preferencií. Ďalej im sugerovala ťažké telo a pocit vzletu ku stropu, potom ku hviezdam. Viedla ich čo najhlbšie do tranzu, hoci riskovala, že zaspia. Hlboký tranz bol potrebný na to, aby mohli subjekty preniknúť ku spomienkam na udalosti, keď sa rodili - aj to s obmedzenou úspešnosťou. Wambachová kázala podvedomiu hypnotizovaných, aby vysielalo 5 elektrických signálov v ich mozgoch za sekundu, pretože pri menšom počte si už nepamätali svoje vnemy.

Po zavedení účastníkov do tranzu sa začalo kladenie otázok, ku ktorým si mali zapamätať odpovedajúce vízie. Spýtala sa ich na stav pred narodením, konkrétne na to, či si vybrali narodiť sa. Na vnímanie odpovede nechávala 5 sekúnd. Tiež sa pýtala, či im niekto pomáhal vybrať si podmienky súčasného života a aký vzťah k tomuto radcovi mali. Pýtala sa ich, aký majú pocit z možností daného života, prečo si vybrali toto obdobie a ich pohlavie. Doktorka nevynechala ani otázku o tom, aký zmysel života si účastníci vybrali. Vedela, že niektorí sa jej workshopu zúčastňovali práve s nádejou odhaliť zmysel svojho individuálneho života.

Proces pokračoval dotazmi na to, či subjekty poznali svoju matku, otca a iných ľudí pred ich súčasným životom, a aké role zohrávali v spoločných minulých životoch. Na uvedomenie si týchto súvislostí im doktorka ponechávala minútu. Potom sa Wambachová subjektov pýtala, či cítili plod, či sa v ňom nachádzajú a kedy sa doňho plne vnárajú. Z predošlej práce vedela, že duše vchádzali a vychádzali z plodu, ale nechcela otázku položiť sugestívne. Zisťovala, či účastníci poznali cítenie matky pred pôrodom. Potom ich usmernila k ich pocitom počas pôrodu, avšak v sugerovala im, aby necítili bolesť. Na základe predošlých skúseností vedela, že by sa mohli zobudiť s príznakmi traumy a spôsobiť si nepríjemnosti.

Kolotoč otázok pokračoval. Poznali subjekty dianie počas ich pôrodu? Cítili emócie ľudí prítomných pri pôrode? Keďže Wambachová už mala skúsenosti s dospelými, ktorí sa v hypnóze rozpomenuli na udalosti, kedy boli pod anestéziou, chcela ich vnímanie porovnať s vnímaním čerstvo narodených detí.

Po predošlom procese navigovala subjekty do oblakov a sugerovala im, že ich telesný stav sa vracia do normálneho z bolestí pôrodu, ak sa bolesť objavila napriek predošlej sugescii. Následne zaviedla subjekty do bieleho svetla a snažila sa ich upokojiť vizualizáciou energie prúdiacej do solar plexu a neskôr aj temena. Privádzala ich späť do prítomnosti tak, aby si trvalo pamätali svoje zážitky a vedeli ich vyplniť do zbieraných formulárov. Po dokončení tejto hypnózy Wambachová zozbierala formuláre s odpoveďami účastníkov a ukončila workshop, keďže šlo už o tretiu a poslednú hypnózu.

O metodike výskumu
Na rozdiel od svojej prvej knihy, v diele Life before life nechala Wambachová viac miesta pre vyjadrenia hypnotizovaných, ktorých cituje od druhej až do deviatej kapitoly. Zmienené kapitoly boli zamerané na otázky na stav medzi inkarnáciami a príslušné odpovede, z ktorých vyplývali štatistické sumáre. Percentuálne zastúpenia účastníkov sa v niektorých skupinách vzájomne vylučujú a tak sa dali ukážkovo sčítať do celých 100%. Avšak na iných miestach udala Wambachová percentuálne zastúpenie iba z tých, ktorí odpovedali na špecifickú otázku, aby ukázala ich podiel. Niekedy ich uviedla v čísle, inokedy slovne, no keďže som knihu čítal v elektronickom formáte, stále som komfortne mohol používať vyhľadávanie na kontrolu týchto údajov. Inokedy mohla uviesť vzájomne sa nevylučujúce množiny, ktoré sa tak nedali jednoducho sčítať, čím u čitateľa vznikal zmätok. Je teda škoda, že nepriložila aj grafy, z ktorých by zastúpenia boli jasnejšie. 

Z analýzy mali byť vynechané formuláre ľudí, ktorí sa sami cítili počas hypnózy bdelo a tiež tých, ktorí poznali Wambachovej článok v časopise New Realities. Wambachová pred výskumom čítala Moodyho a Cayceho práce a nenašla v nich indície o tom, kto pomáha duši vybrať si život a či vieme cieľ života pred jeho začiatkom. Možno aj preto sa na dané témy zamerala, ako na nové oblasti, v ktorých ešte ľudia neboli ovplyvnení literatúrou.

Keďže zistenia z vyššie zmienenej chicagskej skupiny sú v zhode s ostatnými skupinami, nebudem ich uvádzať osobitne. Hlavné zistenia výskumu v tejto knihe sú z účasti 750 ľudí. Hoci autorka píše striedavo o prípadoch (cases) a ľuďoch (people), nakoniec vyplynie, že 750 muselo byť ľudí. Zrejme teda mal každý hypnotizovaný iba jeden formulár rozdelený na tri časti, pre každú z troch hypnóz workshopu. Wambachovej nešlo dobre zhrnutie všetkých potrebných informácií na jedno miesto. Preto sa až v neskoršej kapitole dozvedáme, že 150 ľudí bolo zo stredozápadu USA a 600 zo západného pobrežia. Schválne si vybrala dve lokality, pretože očakávala určitý rozdiel v kultúre a svetonázore ich ľudí. Na základe štatistík už vedela, že ľudia zo stredozápadu sa menej zaujímali o orientálnu spiritualitu či extrasenzorické vnímanie. Jej účastníci z Kalifornie častejšie praktizovali EST tréningy Wernera Erharda a jógu, kým na stredozápade sa objavovali ľudia praktizujúci Silvovu metódu a charizmatický prúd kresťanstva. Jej vzorky sa vyznačovali aj rozdielnymi spôsobmi používania mysle, no rozdiely v ich odpovediach neboli štatisticky významné. Variabilita zážitkov bola menšia, ako variabilita presvedčení subjektov a ich meditačného tréningu. Po workshopoch za doktorkou sami prichádzali ľudia, ktorí hlásili, že zážitok bol iný, ako ich náboženské presvedčenie.

Zistenia o zámere zrodiť sa, o výbere 20.storočia a pohlavia
Z odpovedí na prvú otázku - o zámere narodiť sa - si zo 750 osôb až 81% narodenie vybralo. Často šlo o zdržanlivé rozhodnutie po porade s inými bytosťami. Táto voľba by bola prirovnateľná k volaniu povinnosti. Z nich asi jedna tretina sa na narodenie aj tešila a plánovala si život podrobnejším spôsobom. Zvyšných 19% subjektov sa buď narodiť nechcelo, alebo si nebolo vedomých voľby. Wambachová sa vo už svojej prvej knihe zmieňovala o častom fenoméne telepatie na jej workshopoch. V tejto druhej knihe sa o nej zmieňovala menej: dúfala, že neovplyvnila telepaticky svoje subjekty a že o tom vypovedal fakt, že ona sama patrila do menšiny tešiacej sa na túto inkarnáciu.

 
Keďže prvé dve hypnózy sa týkali minulých životov, účastníci prechádzali aj zážitkami smrti. Subjekty mohli preskočiť smrť, ale to prekvapivo urobilo iba 10% z nich aspoň v jednej hypnóze, vo všetkých to urobilo iba 2%. Pre 90% bol zážitok smrti príjemný, ale nikto nestratil chuť do života. Po workshope účastníci hlásili, že prestali mať zo smrti strach.

Z neznámeho dôvodu na začiatku hypnózy do zážitku narodenia 10% účastníkov cítilo pach ozónu. 59% účastníkov hlásilo, že pri výbere života mali viac ako jedného mentora, prípadne šlo o skupinu priateľov. Pre 10% bol mentorom niekto známy zo súčasného života, bez ohľadu na to, či bol ešte nažive, alebo nie. 41% nespoznávalo svojho mentora, alebo ho nemali zosobneného. Iba 0,1% hovorilo o bohu, ktorý ich viedol k narodeniu.

Wambachová si domýšľala, že obecná neochota do narodenia mohla byť spojená s náročnými podmienkami 20.storočia. Preto sa na svoje obdobie dotazovala a zistila, že bolo považované za neobvykle náročné iba u 4% jej "cestovateľov". Rovnako veľká skupina si obdobie vybrala preto, aby zažila zlepšenie podmienok pre ženy. Iní chceli byť svedkami počiatkov ciest do vesmíru. Prekvapivo, 51% z ľudí, ktorí si vybrali žiť v 20.storočí tvrdilo, že si ho vybrali pre vhodné podmienky na spirituálny rast a rozširovanie vedomia. Ďalších 19% ho tiež považovalo za obdobie rastu, avšak zrejme si ho vybralo z iných príčin. 30% ľudí sa zrodilo, pretože 20.storočie bol čas, kedy sa inkarnovali aj ich priatelia. Aj motivácia pomáhať iným a učiť ich niečo nové sa ukazovala pomerne často, čo znelo pozitívne - akoby veci fungovali správne aspoň na pozadí, hoci sa nám to na prvý pohľad nezdá. Som zvedavý, akú úlohu života by udávali po hypnóze chronickí zločinci.

24% respondentov si nevyberalo pohlavie, alebo to nepovažovalo za dôležité. Muži si svoje pohlavie vyberali pre dominanciu, ktorá sa hodila k ich cieľom. Oproti tomu ženy si zvolili pohlavie preto, aby mohli byť viac milujúce a pomáhajúce, keďže je ľahšie pripustiť si pomoc práve od žien. Nemalou motiváciou bola aj možnosť mať deti. V jadre, na úrovni duše sa žiaden účastník nepovažoval za muža, ani ženu. Takisto vedomie medzi životmi sa považovalo za vedomie dospelého, nie za detské.

Zistenia o zmysle života subjektov, známych dušiach a zážitku pôrodu
Hoci mnohí účastníci dúfali, že na workshope poodhalia zmysel svojho života, nachádzanie odpovedí k tejto téme patrilo medzi najťažšie. 25% ľudí odpovedajúcich na túto otázku cítilo, že majú získavať skúsenosti. 18% sa malo v živote stretnúť s jedným alebo viacerými známymi dušami, aby pracovalo na spoločnom vzťahu. Iných 18% sa malo naučiť dávať lásku, kým 27% malo za cieľ duchovne rásť a učiť iných. Zvyšných 12% mávalo viac špecifické ciele, ako zvládnuť svoje negatívne vlastnosti.

Pre hypnotizovaných bolo jednoduchšie uvedomiť si, že niekoho z blízkych poznali aj v minulých životoch - do tejto skupiny patrilo až 87%. Zo zvyšku 13% ľudí, ktorí nikoho nespoznávali, veľká väčšina kládla odpor zážitku pôrodu. Je nutné dodať, že nebol žiaden vzorec ani konzistencia v tom, koho rozpoznaní známi predstavovali v minulých životoch. Vo Freudovej hypotéze by malo dieťa vidieť ako partnera svojho rodiča opačného pohlavia, ale nič také v hypnóze ľudia nevideli častejšie, než iné typy vzťahov.

Účastníci bývali prekvapení tým, že pred pôrodom nebývali celý čas tehotenstva v plode. Naopak, až 89% hlásilo, že sa nestotožňovalo s plodom pred 6. mesiacom tehotenstva, no aj potom striedavo vchádzali a vychádzali z plodu. Dokonca 33% nevošlo do plodu pred pôrodom, ale šli tam na poslednú chvíľu. Malá menšina (5%) dokázala vyletieť z dieťaťa aj po pôrode. Všetci z menšiny, ktorá vchádzala do plodu pred 5. mesiacom tehotenstva, vedeli správne, že prvé kopanie plodu nastáva v 4. mesiaci.

 
Vysoko rozšírené bolo poznanie emócií matky počas tehotenstva: hlásilo to až 86% ľudí, ktorým zrejme fungovalo telepatické vnímanie lepšie, keď sa nenachádzali v plode. Aj medzi nimi existovali určité rozdiely: kým niekto mohol vnímať myšlienky či podvedomé presvedčenie matky, iný mohol vnímať viac jej energiu, ako samotné emócie. Smutnejšie prípady cítili odmietanie svojej matky, o to horšie, keď sa ani im nechcelo do života. Zvyšných 14% emócie matky nepoznalo, alebo si tento vnem zablokovalo kvôli svojmu odporu k zrodeniu sa. Duša dieťaťa si zrejme mohla vybrať aj návrat do nehmotného sveta, čo by mohlo spôsobovať náhle úmrtia plodov. Wambachová sa tiež domnievala, že duša dieťaťa vie ovplyvniť matku, keď sa rozhoduje o potrate.

 
Z respondentov 84% šlo v hypnóze aj do zážitku pôrodu, kým 16% podľa želania zážitok preskočilo. Pokiaľ v zážitku necítili bolesť, vedeli, ktorá časť tela robila problém. 10% uviedlo pocit smútku, že sa rodia - nasledovali pocity osamelosti, odstrihnutia, akoby bytie v tele znamenalo byť izolovaný. Hypnotizovaní tiež udávali, že prvotný nápor zmyslov je oslepujúci a preťažujúci. Deťom zvykne byť aj zima a chápu, že život bude náročný. Tiež sa u nich objavujú ťažkosti s dýchaním a bolesti hlavy. Niektorým pripadalo detské telo ako malé, akoby sa do neho museli nasúkať. Čerstvo narodené deti ešte zvykli vnímať emócie prítomných, vedeli teda aj o záujme či ľahostajnosti lekárov. Nedôveryhodne pôsobil formulár jedného subjektu, ktorý tvrdil, že sa pri narodení pozeral na strop - lenže oči novorodenca by tak vysoko nemali dovidieť, ani keby boli suché a nie plné pôrodných tekutín.

 
Formuláre ukazovali aj prípady, keď hypnotizovaní vedeli, že ich matka bola v anestézii. Wambachová zrejme nepovažovala za nutné takéto prípady overovať s matkami prítomných, zrejme predpokladala, že o ich pôrode im matky povedali všetko a tak výpovede narodených by už neboli nezávislé. Žiaľ, z výskumu nevyplynulo ani to, ako je možné, že zárodok žije a vyvíja sa, aj keď sa v ňom nenachádza duša. Teda, či ho riadi samostatné vedomie na úrovni buniek.

Zistenia o dvojičkách a adoptovaných deťoch
Najvýraznejší nápad prezentovaný v knihe sa týka dvojičiek. Poznáme dvojvaječné dvojičky, ktoré sa spolu vyvíjali v maternici, ale pochádzajú z odlišných vajíčok a majú rozdielnu DNA. Jednovaječné dvojičky, ktoré vznikli predelom jedného vajíčka majú tú istú DNA. Pokiaľ si ľudia v hypnóze vybavujú minulé životy vďaka "genetickej pamäti", tak by si jednovaječné dvojičky mali pamätať zhodné minulé životy. Zo 750 účastníkov výskumu malo 11 ľudí dvojičku, ale iba jeden mal dvojičku prítomnú na workshope. Wambachová ich označuje za identické dvojičky a teda malo ísť práve o jednovaječný typ. Tieto dvojičky mali rozdielne minulé životy a to teóriu o genetickej pamäti nepodporilo. Vo svojich minulých životoch sa už poznali - to hlásili obe dvojičky zhodne. Je škoda, že sa Wambachová zrejme nedostala k oddelenej hypnóze jednovaječných dvojičiek pri ich pozastavenej komunikácii. Tak by sa lepšie preskúmala teória o genetickej pamäti, čo aj samotnú výskumníčku zaujímalo.

 
Veľmi konzistentné výsledky Wambachovej ukazovali, že páry dvojičiek sa poznali v minulých životoch a zjavne si práve pre svoju blízkosť vybrali byť dvojičkami aj v 20.storočí. Na workshope sa stalo, že keď účastníčka bola hypnotizovaná do zážitku pôrodu, jej dvojička zatelefonovala v ten moment do danej budovy, hoci bola 2000 míľ ďaleko s tým, že cítila, že jej dvojča má ťažkosti. Mohla byť v tom presná, keďže zážitok pôrodu býval pre hypnotizovaných nepríjemný.

 
Na workshopoch nechýbali ani ľudia, ktorí sa narodili predčasne a tí v hypnóze videli podmienky v inkubátoroch. Ľudia narodení cisárskym rezom sa zas líšili v tom, že po výbere z matky sa báli pádu na zem. 30 účastníkov workshopov bolo adoptovaných a tak prišli v nádeji, že sa dozvedia viac o podmienkach svojej biologickej matky. Iba 14 z nich zažilo pod hypnózou pôrod - čo je však rovnaký podiel, ako u akýchkoľvek iných účastníkov. Podobne, ako vybavenie si zmyslu života, aj zážitok pôrodu bol ťažko odhaliteľný. Vďaka týmto ľuďom však vieme, že ich silná túžba po poznaní matky nezvýšila úspešnosť regresu do pôrodu. Vyzeralo to, akoby nevedomé rozhodnutie bránilo prenosu informácií nezávisle od toho, čo chcelo vedomie. Keďže si doktorka najprv myslela, že ide o problém únavy, v priebehu výskumu zmenila poradie hypnóz a tú vedúcu do zážitku pôrodu začala vykonávať ako prvú. Ani zmena poradia nepomohla zvýšiť úspešnosť získavania informácií. Wambachovej sa však podarilo zistiť, že v regrese do pôrodu bývali úspešnejší aktívne meditujúci a modliaci sa účastníci, podobne aj účastníci, ktorí si workshop zopakovali. Hoci bol zážitok pôrodu práve tým ťažšie prístupným, účastníci sa o ňom vyjadrovali s chválou, ako o osobnom zážitku, ktorý im pomohol zlepšiť smerovanie ich životov k novým obzorom, súcitu a otvorenosti voči podvedomiu.

Wambachová tiež zistila, že niektorí z adoptovaných účastníkov mali karmické vzťahy s ich adoptívnymi rodičmi. Práve tým sa dostávame k otázke slobodnej vôle a osudu, ktorá sa nedá úplne rozlúsknuť, pretože výpovede z hypnóz nesú znaky oboch. Na jednej strane je osudové, keď duše vedia, kto bude ich adoptívnym rodičom. Na druhej strane samé konajú a zasahujú do diania: môžu si vybrať, kde a kedy budú žiť a tak sa rodiť do spoločných životov s priateľmi, podobne môžu neposlúchnuť radu svojich mentorov.

Zakončenie knihy
Keďže si doktorka uvedomovala, že jej výskum bude vnímaný ako kontroverzný, bola nervózna z možnosti, že by mohla byť pozvaná do rôznych povrchných talkshow, bez moderátora, ktorý by si naštudoval jej výsledky. Takúto ponuku naozaj dostala a tak sa jej obavy naplnili. Jej asistentka Leona Lee, ktorá jej pomáhala s workshopmi, si myslela, že by dané pozvanie do talkshow mala prijať. Tak sa v roku 1978 zúčastnila talkshow spoločne s ďalšími hosťami: kresťanskou dobrovoľníčkou, psychiatrom, členom ligy za etickú hypnózu, skeptickým výskumníkom paranormálnych javov a jedným z jej hypnotizovaných účastníkov. Debata dopadla celkom podľa očakávania: skákaním si hostí do reči a neschopnosťou načúvať. Každý z hostí odchádzal z talkshow s rovnakým názorom, aký mal predtým. 

Po talkshow však mala Wambachová sen - alebo niečo viac, ako sen. V jej vízií videla bytosť predstavujúcu sa ako vyššie Ja, ktoré jej povedalo, na akých mozgových vlnách je naladená. Postupne k tomuto vyššiemu Ja prichádzali aj ostatní hostia z talkshow a bytosť im vysvetľovala povahu reality tak, aby tomu dokázali rozumieť z pohľadu, aký akceptovali. Bytosť Wambachovej tvrdila, že nie je pre ňu výzvou prijať kritiku za jej výskum, pretože to je ľahké, ale milovať všetkých, nech majú akékoľvek názory, pretože spolu s nimi je Jedným. Tým sa zrejme celkom priklonila k výsledkom svojho výskumu, keďže pri písaní prvej knihy pôsobila skeptickejšie.

Wambachová & Newton

Ako som zmienil v úvode, stav duše medzi inkarnáciami skúmal aj ďalší kalifornský regresný terapeut, Michael Newton. Podľa internetových zdrojov vedel o Wambachovej výskume, ja som však konkrétne referencie nenašiel. Tiež mi nie je mi známe, že by niekedy použil jej techniku a pracoval s hypnózou skupiny. Aj on mal totiž pred vydaním kníh pracovať so stovkami klientov, pričom ich hypnotizoval po jednom - čo muselo byť časovo vyťažujúce. Ako čitateľ oceňujem, že zhoda v tvrdeniach Newtonových a Wambachovej klientov existuje napriek rozdielu v ich metódach - to by sme mohli považovať za jednu z úrovní overenia. Porovnať tvrdenia ich zverencov sa mi podarilo celkom rýchlo; pred niekoľkými rokmi som čítal Newtonovu knihu Putovanie duší a mal napísané poznámky s odkazmi na strany, ktoré som mohol ihneď preveriť a použiť.

Oba výskumy sa zhodovali v týchto bodoch:
1.Škála opisu nehmotného sveta je pomerne jednotná aj vtedy, keď sú svetonázory subjektov rozdielne.
2.Ľudia, ktorí nazreli do duchovného sveta, mali vďaka tomu lepšie pochopenie vlastných životov.
3.Duša je v jadre androgýnna.
4.Duša má prinajmenšom jedného sprievodcu, ktorý jej pomáha vybrať si ďalší život a má aj karmu, na ktorej musí pracovať. Preto je život na Zemi braný ako povinnosť, v ktorej je lepšie byť pracovitý.
5.Život má naplánované body, o ktorých človek na úrovni duše vie a ktoré by sme mohli považovať za "osud". Súčasťou takéhoto plánu môže byť stretnutie inkarnovaných priateľov, ale aj spôsob smrti. Avšak život má aj alternatívne rozhodnutia, riziká a výzvy. Nie je teda zaručené, že sa človeku podarí dosiahnuť svoje ciele. Preto sa nenachádzame v podmienkach jedného extrémneho pólu, kde by všetko záviselo iba od osudu, alebo iba od slobodnej vôle.
6.Hypnotizovaní nemajú prístup ku všetkým informáciám, zrejme dostávajú iba informácie, na ktoré sú pripravení. Newton tiež veril, že zmienení duchovní mentori sa podieľajú aj na blokovaní niektorých informácií.
7.V nehmotnom svete nie je izolácie a nepriateľstva, len jednota a akceptácia. Aj v nehmotnom svete existuje humor.
8.Neinkarnované duše zo skupín priateľov sa pokúšajú pomôcť tým, ktorí sa inkarnovali, tj. žijúcim.
9.Spojenie duše s očakávaným plodom môže nastať v rôznych fázach tehotenstva. Duša môže z plodu vychádzať von, aj keď už bola vo vnútri.
10.Po narodení sa duša cíti zrazu izolovaná. Pôrod je pre dušu väčší šok, ako smrť.

Namiesto záveru: Vzdávam úctu kráľovi Wambachovej výskumu, ktorý aj v stave medzi inkarnáciami rozmýšľal o jedle, ktoré by v pozemskom svete mohol zjesť. Dobrú chuť! : )