Úvodom
Tento článok vznikol ako výsledok snahy zhrnúť myšlienky k téme etiky -a k jej porušeniam, ktoré sa ľahšie definujú- hneď vo dvoch kontextoch. V prvom, užšom zmysle šlo o uchopenie etiky priamo pri vykonávaní magických rituálov a cvičení. V druhom kontexte šlo o pohľad na etiku v širšej perspektíve, ktorá sa týka spoločného pôsobenia ľudí v alternatívnych spirituálnych komunitách. V oboch kontextoch som použil zmes vlastných myšlienok a skúseností s cudzími zdrojmi. V uzatváracej, tretej časti článku som sa pokúsil zamerať na definovanie cieľov etiky. Je mi jasné, že v častiach textu, v ktorých som narážal na limity vlastného poznania, som sa ponoril do toho, čo býva pejoratívne označované aj ako dojmológia a môže to byť v nezhode s presvedčením zvyšku komunity.
1. Etika v užšom kontexte
Prvou pascou, do ktorej môžeme spadnúť, je presvedčenie, že budeme svojimi magickými zásahmi konať úplne rovnako, ako by sme jednali v bežnej realite. Tento prenos rovnakého štandardu nebude úplne fungovať. Mágia totiž niekedy umožňuje dosiahnuť ďalej, než bežnými, resp. zákonnými prostriedkami a preto by každé takéto konanie snáď aj malo byť predmetom dodatočných premyslení. Okrem toho vieme tiež, že magické ciele sa niekedy plnia bizarnými a nepríjemnými spôsobmi, a tak za zváženie stojí snaha svojou formuláciou ovplyvniť aj spôsob splnenia cieľa, ak je to v príslušnej technike možné.
V nasledovných sekciách sa pokúsim rozpísať o rôznych druhoch etických problémov v súvislosti s cvičeniami a rituálmi.
1.1. Práca s energiou
Začneme malou absurditou. Málokto sa pozastavuje nad tým, že sa v rámci cvičení odporúča zbavovať negatívnej energie bez vysvetlenia, či táto energia nikomu a ničomu neuškodí. Nemal s tým problém František Bardon a obdoba tohto prístupu sa nachádza aj v čchi kungu. Je však iba predpokladom, že vypustená negatívna energia neškodí, ale spracujú ju bytosti, ktorým je dostatočne dobrá. A to aj v prípade energie získanej vybraním z chorého miesta tela. Podobne je predpokladom, že načerpanie pozitívnej energie nespôsobí jej nedostatok niekomu inému. Keďže však nejestvuje spôsob, ako objektívne sledovať kolobeh životnej energie -ktorej existenciu tiež iba predpokladáme-, tieto náhľady ostatnú azda natrvalo iba predpokladmi. Podobne ako v prípade vzduchu, vody, stravy, ošatenia či elektrickej energie, jednoducho si berieme, čo považujeme za nutné nielen pre svoj život, ale aj pre svoj rast.
1.2. Jednanie s bytosťami
Ako jednoduchú tému v kontexte rituálov vidím vzťah magika k bytostiam, s ktorými pracuje – v prvom význame: duchovným bytostiam. V rámci démonologického modelu sa totiž niekdajšie zastrašovanie a zaklínanie, prípadne ponížené prosenie božských bytostí, premieňa na jednanie s nimi ako s partnermi. Domnievam sa, že ide o pragmatický prístup, v ktorom neriskujeme, že by sme si vzťah s nimi ničili a vytvárali tak priestor na to, aby nás následky neskôr dobehli. Samotné stavanie sa do role zaklínača či agresora je nesympatické a obával by som sa jeho deštruktívneho vplyvu. Aj keď na jednej strane nemusí byť vždy na škodu byť v nabudenom stave mysle, na druhú stranu by v rámci psychologického modelu praktik utláčal len vlastné časti osobnosti.
Svojvoľnej agresie dopúšťali taktiež niektorí praktici lucídneho snenia s odôvodnením, že ide len o svet ich fantázie a tak si môžu ľubovoľne skúsiť hocičo a bez následkov. Nerozmýšľali pritom o vplyve, ktorý na nich vlastné správanie zanecháva, a teda na deformáciu, ktorú si mohli sami spôsobovať. V ich prípade zrejme šlo o prípady skrytých sadistov, ktorí už mali v sebe chuť ubližovať iným. Aj tu je však potrebné odlíšiť použitie lucídneho sna na agresiu od bojovej simulácie. V bojovej simulácii nejde o tak násilie, ale o prispôsobenie nutnosti: učíte sa ovládať samého seba pod tlakom, aj vtedy, keď sa bojíte, ste unavení a nevládzete, a niečo vás bolí. Ak by tieto negatívne vplyvy fungovali rovnako v lucídnom snení, šlo by o ich prijateľné využitie.
Pozitívnejším smerom sa uberá takisto prístup k živým, rozumej hmotným bytostiam, keďže sa upúšťa od krvavých obiet a aj neopohania zaujímajú prístup, v ktorom obetujú kvetiny alebo ovocie –často dokonca odtrhnuté s prosbou o dovolenie k samotnej rastline. Zdá sa mi bizarné, že v náboženstvách niečo ako krvavé obety vôbec vznikalo: ide v nich totiž o zlúčenie myšlienok, ktoré logicky nemali byť zlúčené. Hoci človek vie odňať život inej bytosti, znamená to len toľko, že vie zabíjať v mene božstva. Neznamená to ale, že duša -ktorá človeku nikdy nepatrila-, by mohla byť božstvu odovzdaná. Preto vzniká pocit výmeny 'niečoho za niečo', lenže ten nemá logické odôvodnenie. Aj vtedy, keď pomyslíme na telo zvieraťa, z ktorého bola neskôr vystrojená hostina, opäť tento zdroj ostal v moci ľudí – a teda vlastne nebol plne obetovaný či odovzdaný.
Tézu o tom, že zvieratá nemajú individuálnu dušu, som vnímal ako snahu urobiť krvavé obety 'prijateľnejšími'. Väčší zmysel som však videl v tom nehľadieť na nábožensko-magické tradície, ale správať sa v súlade s vlastným ideálom. A ten mi hovorí jasne: „Lepšie je sa ku zvieraťu správať tak, akoby dušu malo, aj keby som sa mal mýliť.” Zanechať vlastnú morálnu integritu, či dopúšťať sa trestných činov iba pre punc odbornosti, zasvätenectva a tradície, je z môjho pohľadu maximálne hlúpe, až stádovité. Iste si spomeniete, čo hovoríme o náboženstve: „Ak vám vaše náboženstvo stojí za zabíjanie, začnite sebou.” Lenže to isté platí aj o magických cieľoch. Podobne hovorieva jeden z mojich dobrých priateľov: „Účel nesvätí prostriedky. To prostriedky znesvätia účel, ak neboli čisté.” Do tretice si môžeme spomenúť na princíp havajského šamanizmu menom Pono, ktorý hovorí, že vždy bude existovať viac spôsobov, ako dosiahnuť cieľ. Tiež hovorí, že charakter použitého prostriedku sa odráža v charaktere dosiahnutého cieľa a teda nejde iba o znesvätenie myšlienky, ale priamo o zhoršenie citeľných následkov: „Násilné prostriedky budú mať násilné výsledky a mierumilovné prostriedky budú mať mierumilovné výsledky. Bezohľadná snaha dosiahnuť úspech povedie k takému úspechu, pri ktorom sa iní budú správať bezohľadne voči vám, a dosiahnutie úspechu prostredníctvom pomoci iným povedie k úspechu, pri ktorom vám ostatní budú pomáhať.“ [1]
1.3. Problematika magických útokov a karmy
Vidím dva hlavné dôvody kontroverzie magických útokov. Prvým z nich je stotožnenie mágie s akýmsi 'posvätným nástrojom', ktorý býva preferovaný v určitých duchovne orientovaných kruhoch. V očiach takýchto ľudí je magický útok viacnásobným zlom, pretože ide nielen o nekalé konanie, ale aj snahu použiť na neho nástroj, ktorý nemal byť prznený. Tento dôvod však úplne odpadá u ľudí, ktorí chápu mágiu spôsobom blízkym niekdajšiemu prístupu J. Kariku a vidia ju ako akýkoľvek iný nástroj, nezávislý od etiky praktika. Tým efektivitu a morálne zameranie mágie oddeľujú na dve nezávislé premenné.
Druhým dôvodom kontroverzie býva automatické stotožnenie magického útoku s pomstou a teda cieľom ega, ktorý už nič nenapraví. Nekontrolovateľnosť vlastných vášní je tu však len predpokladom, ktorý často nemusí byť splnený. Snaha o obranu či zastavenie ďalšej škody spôsobovanej protivníkom tvoria v skutočnosti široké pole šedých situácií, ktoré sa hodnotia ťažšie. Pod tlakom takej situácie nefunguje jednoducho odložiť svoje rozhodnutie na neskôr, keď vychladneme, môže byť potrebné jednať čo najskôr. Je teda nutné dodať, že dokonca aj pred priklonením sa k útoku môžu predchádzať pozitívne motivácie.
Jednou z takýchto pozitívnych motivácií pre schválenie útoku je presvedčenie o zodpovednosti iných ľudí za svoje konanie. Neraz sa medzi nami pohybujú charaktery, ktoré akoby si vyslovene pýtali 'po papuli'. Redukcia ľudí na zvieratká, ktoré 'nevedia, čo činia' vedie k belevolencii, vďaka ktorej sa im deštruktívne jednanie oplatí. Tak od neho neupustia, čím opäť niekto utrpí – ak nie samotný praktik, tak spoločnosť okolo neho. S tým súvisí ďalšia motivácia: snaha ochrániť nevinných ľudí pred recidivistom. Za pozitívnu považujem dokonca aj schopnosť zahrať negatívnu rolu a teda prekonať strach zo spoločenského odsúdenia vyššie zmieňovaných 'duchovných praktikov', ako aj strach pred spätným odrazom. Viem si predstaviť, že pokiaľ sa hociktorý praktik nachádzal len pod vplyvom podobných komunít a predsa si vybral jednať podľa vlastného vnútra, muselo to chcieť veľa odvahy a guráže. K podobnému uprednosteniu autenticického jednania, k 'odvahe robiť vlastné chyby' sa v tomto texte ešte neskôr vrátim.
V podmienkach, keď vám niekto opakovane škodí, je naozaj ťažké nespadnúť k deštruktivite. V takej situácií je vlastne nepríjemné počúvať myšlienky o spätnom odraze alebo karme, pretože sa nezdá, že by čokoľvek zastavovalo, alebo odplácalo konanie škodlivého človeka. Zároveň to má obmedzovať spôsoby vášho konania tak, aby ste jednali vždy len po dobrom a 'hrali podľa pravidiel'. Následkom toho je prirodzená averzia k týmto myšlienkam. Viedli by totiž k viditeľnej výhode ľudí používajúcich tie formy tlaku, na ktoré málokedy doplácajú (násilie, psychologický tlak, právnické kľučky). Aj keď je možné naučiť sa jednať konštruktívne a azda sa tým aj vyhýbať spätnému odrazu, kto dokáže zaručiť, že pôjde o zlepšenie sebaovládania, bez vytesnenia hnevu? Pomôžeme si vôbec v prípade, že sa vyhneme spätnému rázu, ale spôsobíme si vyhnanie hnevu do nevedomého tieňa?
Vyššie som zmienil magický spätný odraz a pôsobenie karmy v jednej vete – schválne. O oboch z nich rozmýšľame podobným spôsobom, ako o regulačných mechanizmoch, upozorneniach na nesprávne jednanie, či riadiacich princípoch, alebo v jednoduchšom prípade ako o odplate. Nespomínam si ale, že by nejaký zdroj uviedol domnienku, že spätný odraz by mohol byť podmnožinou karmy. Keďže karma býva skôr predpokladaná a spätný odraz niekedy pozorovaný, mohol by spätný odraz patriť pod karmu vracajúcu sa ako následok činov z toho istého života. Podľa ponímania opísaného Helenou Blavatskou by karma kliatby musela ihneď 'dozrieť', pričom mnohé iné skutky by karma prejavila až v iných inkarnáciách. [2] Predpokladajme ďalej, že teória o karme nevznikla iba z pozorovania spätného odrazu, ale že obe tieto pojmy naozaj existujú a súvisia spolu. Ostáva neznáme, prečo sa práve magické konanie môže vypomstiť rýchlejšie, v rámci toho istého života. Tu musím uznať, že by to nahrávalo vyššie zmienenej téze o 'zneužívaní mágie' ako o zásadnej chybe žiadajúcej si zásah. Sám si nie som vedomý žiadneho vysvetlenia o rýchlosti spätného odrazu. Spomeniem si iba na jednu indíciu: český mystik Eduard Tomáš veril, že jogínom sa karma uskutočňuje veľmi skoro. Preto si tiež myslel, že jeho známeho, indického jogína, zabila posvätná krava kvôli jeho účasti na vojne proti Angličanom. [3]
O rôznych dobách reakcie karmy sme už písali. Podobne, ako pri karme, aj pri spätnom odraze sa zrejme predpokladá reťaz udalostí, ktoré jednoznačne spájajú útok, účinok na obeť a poškodenie magika v postupnosti. Známy prípad Antona LaVeya toto porušoval: LaVey mal prekliať Sama Brodyho, ktorý ho nazýval šarlatánom a spochybňoval jeho mágiu. Brody mal sériu autonehôd a posledná, 28. júna 1967 pripravila o život nielen jeho, ale aj jeho priateľku, Jayne Mansfield a ich šoféra Ronnieho Harrisona. Predpokladá sa, že medzi motívy mohla patriť aj žiarlivosť a LaVey mal románik s Jayne. Prinajmenšom sa priatelili. [4] LaVeya jej smrť trápila. [5] Vyzerá to, akoby medzi účinkom kliatby a odrazom či ranou karmy nebolo žiadne časové oneskorenie, prišli spoločne v tej istej udalosti. Navyše pri nehode zahynuli aj nevinní ľudia (Jayne a šofér) a prežili iba Jaynine deti.
Zaujímavé pohľady k magickému útoku poskytol na svojom niekdajšom blogu Jaroslav Demeter Ptáček. Tvrdil, že aj v prípade vydareného útoku môže byť ranou pre praktika na úrovni svedomia: „Operatér bude většinou vědomě, popřípadě podvědomě žít s tím, že za to může on.” Takisto však upozornil na možnosť nezámerne nasmerovať útok na nesprávnu osobu, v zhode s heslom z filmu Patriot: „Zle mieriš, zle strelíš.” Práve toto dokonca dobre zapadá aj do vyššie zmieneného prípadu LaVeya. Ptáček písal: „Problémem černomagického útoku je to, že si operatér myslí a je přesvědčen o tom, že ho provádí proti oběti tohoto útoku. Ale nikdy operatér nemůže vyloučit, že odněkud z podvědomí se mu dostane do jeho vědomí myšlenka na někoho jiného. A v tom je nebezpečnost černé magie. Nikdy nemůžete mít objektivní jistotu, že černomagický útok, který provádíte, je správný. Nikdy nemůžete mít jistotu, že se do vašeho černomagického útoku nedostane myšlenka na někoho jiného a vy tím neublížíte někomu jinému, na kom vám velice záleží.” Tento odsek navyše napísal po osobnej skúsenosti, v ktorej mohla byť kvôli jeho magickému útoku ohrozená jeho priateľka. Udalosť interpretoval ako pozdvihnutý prst prozreteľnosti, ktorá by nabudúce už nemusela byť zhovievavá. [6]
Vo svojom vlastnom pohľade na magické útoky som precítil 3 rôzne prístupy, pričom som dlho žiaden nepreferoval, no postupne som zľahka začal preferovať prvý z nich. Ich popis je nasledovný:
1.Najľudskejší pohľad: Prečo by som márnil čas na kokotinu, ktorú nechcem vedieť? Nie je riešenie kliatbou asi také, ako snaha znížiť si stres pomocou návykových látok? Ak nechceme situáciu iba zhoršovať a prepadať sa do väčšieho zúfalstva, musíme jednať čo najmúdrejšie, v medziach pravidiel, a nepodliehať unáhlenosti – teda musíme používať čo najviac charakterových pozitív. Keďže máme obmedzené množstvo času a energie, je priam nutné čo najviac z nich investovať do svojho rastu, pretože pomsta nevráti minulú bolesť späť, ale tieto zdroje by spotrebovala.
2.Pragmatický prístup: Môže byť dobré vedieť postupy, aké nepoužívam, len pre prípad, že by som sa dostal do novej situácie. Keďže nemôžem vedieť, čo ma v živote bude čakať, bude najlepšie mať čo najviac poistiek – vrátane takých, ktoré som predtým vylučoval.
3.Hackerský prístup: Je síce charakterovou vadou snažiť sa o deštruktívne jednanie, no je otázne, čo zo strašenia o spätnom odraze je pravdou. Pokiaľ by niekto dokázal prekonávať spätný odraz, neznamenalo by to, že jeho poznanie je vyššie, ako u bežného magika? Nie je technickou zaujímavosťou, ak niekto rozumie svetu tak dobre, že dokázal nájsť kľučku, hackovanie aj vo vnútri hackovania, akým už je mágia sama osebe?
Keď sa vrátime k 'duchovne zameraným praktikom' –rozumej niekedy úzkoprsím dogmatikom, možno v ich radoch naraziť na pokrytectvo. To sa môže prejavovať milým, ale neautentickým správaním len pre motiváciu 'zlepšovať si karmu'. Podobne sa v ich radoch môžu vyskytovať priania, aby ich oponentom udelila škodu karma, prípadne odraz z magického štítu proti kliatbe. V konečnom dôsledku sami želajú niekomu inému zlo, iba ho nechcú spôsobovať bezprostredne sami. Zrejme tak nebudú omnoho lepší, ako ľudia, ktorým ho želajú. Kto si naozaj užíva škodoradosť, ten pozabudol, že karma má hodnotiť zámery.
1.4. Manipulácie a pretláčanie vôle
Snahu zmanipulovať cudziu vôľu v rámci ľúbostnej mágie, očarovania a podobných manipulatívnych techník neuznávam. Navyše také jednanie vnímam ako snahu vykonať ťažkú úlohu úplne bez potrebného uzemnenia. Akú šancu uspieť má niekto s tlačením ťažkej debny po naolejovanej podlahe? Osobe omámenej citmi a žiadostivosťou však nevysvetlíte, že by zrejme bolo vhodnejšie pracovať opačným smerom, na nezávislosti, stabilite a na odchode z nefunkčných vzťahov. Týmto však diskusiu o téme nechcem zakončiť – pretože podobne, ako pri magických útokoch, aj tu sa možno pozrieť o úroveň hlbšie a nájsť nevšedné podnety.
Pokiaľ máme animistický pohľad na svet a dokážeme všetkému pripisovať vedomie, je zrejmé, že každým rozhodnutím konáme proti vôli nejakých iných bytostí – aj keby to boli nehmotné bytosti, ako duch miesta, duch doby, alebo vlastná túžba či komplex. V takomto modeli sveta nie je možné vyhnúť sa pôsobeniu proti cudzej vôli. Keďže však nevieme konštantne fungovať týmto spôsobom, všímame si svoje rozpory s hmotnými bytosťami, o ktorých vieme. Nie vždy pri tomto zrazení ide o magické presviedčanie či očarovanie, niekedy skôr o pretlačenie svojej vôle na úkor inej. Vznikne teda otázka: Kedy je v poriadku presadzovať svoju vôľu proti iným? Je v poriadku snaha odohnať nebezpečný roj hmyzu, ak sa usídlil na nepohodlnom mieste a je to proti vôli ich kráľovnej? Je v poriadku odhaliť identitu zlodeja, ktorý si to, samozrejme, nepraje?
Iným podnetom je naša nevedomosť o tom, z akej 'čiernej skrinky' sa vôľa berie. Nevieme odkiaľ sa rodí, je ale vytvorením a držaním určitého rozhodnutia či kurzu. Toto rozhodnutie bolo urobené na základe vonkajších a vnútorných okolností: pozorovaní, asociácií, presvedčení, interpretácií. Všetky tieto premenné si môžeme predstaviť ako vetvy fishbone diagramu ústiaceho do vôle, tak ako rebrá ústia do chrbtice. Pokiaľ zmeníme tieto premenné, zmení sa aj výsledné rozhodnutie vôle. Ako ďaleko od rodiska vôle na nich môžeme pôsobiť, aby bolo toto pôsobenie čisté, to znamená – aby nebolo manipuláciou?
V pohľadoch na očarovanie vidím zaujímavý rozpor medzi kvázi svetlejšími a tmavšími magikmi – aspoň ich tak budem nazývať. Tí svetlejší zarputilo bránia ideu slobodnej vôle ako niečo nedotknuteľné, niečo, k čomu je potrebné mať nepopierateľný rešpekt. Bývajú to však podobné skupiny ľudí, ktorí sa zároveň hlásia k myšlienke Jednoty bytia! Tejto skupine nevyhovuje myšlienka, že vplyv na cudziu vôľu by mohol byť aplikáciou poznatku o Jednote, a buď túto myšlienku ignorujú, alebo sa jej desia a napádajú ju. Vidia očarovanie jedine ako klam, prekrytie cudzej vôle, či donucovanie a nevedia si predstaviť niečo, čo by vo verbálnej rovine odpovedalo nenásilému a teda legitímnemu presvedčeniu. Nevedia si predstaviť univerzum tak bohaté na možnosti, aby dokázalo zladiť vôle dvoch odlišných jedincov. Preto pri téme očarovania vznikala dlho až neprimeraná hystéria. Práve v bohaté, až nekonečné možnosti univerza by mohli veriť tí druhí, kvázi tmavší magici, a urobiť z toho vlastne možno aj pozitívne presvedčenie: veriť viac v možnosti, ako v obmedzenia.
Presvedčenia oboch týchto skupín nejdú úplne oproti sebe, ale míňajú sa po blízkych priamkách. Preto je aspoň teoreticky možné vziať si pozitíva oboch. Rešpekt k iným bytostiam a nezávislosť od nich si možno vziať od svetlejších magikov. Vieru v nekonečné možnosti univerza a v to, že mágia nemusí byť len o prekrytí reality závojom, ale skôr narábaním s hlbšou vrstvou reality, si možno vziať od tých kvázi tmavších.
Medzi nejednoznačné konanie by mohla patriť napríklad zmena formulácie: „Je mi písaný list osobou XY”, keďže táto formulácia sa zameriava primárne na list samotný, nie ani tak na osobu alebo jej vôľu. Podobne by to bolo pri sústredení sa na posilňovanie či oslabovanie nejakej väzby medzi ľuďmi. Ak si ju predstavíme vo forme nite alebo šnúry, obe osoby sú jej polovičnými vlastníkmi, teda sa na jej ovplyvňovanie ťažko hľadí čierno-bielo.
Už vyššie som naznačil, že ovplyvneniu cudzej vôle sa nie je možné úplne vyhnúť. Toto sa potvrdzuje aj skúsenosťami praktikov so spracovávaním osobného tieňa a jeho premeny. Z ich skúseností vyplýva, že aj správanie ich okolia sa po úspechu s týmito technikami mení, hoci ide o spontánne zmeny, o ktoré sa nesnažili.
1. Etika v užšom kontexte
Prvou pascou, do ktorej môžeme spadnúť, je presvedčenie, že budeme svojimi magickými zásahmi konať úplne rovnako, ako by sme jednali v bežnej realite. Tento prenos rovnakého štandardu nebude úplne fungovať. Mágia totiž niekedy umožňuje dosiahnuť ďalej, než bežnými, resp. zákonnými prostriedkami a preto by každé takéto konanie snáď aj malo byť predmetom dodatočných premyslení. Okrem toho vieme tiež, že magické ciele sa niekedy plnia bizarnými a nepríjemnými spôsobmi, a tak za zváženie stojí snaha svojou formuláciou ovplyvniť aj spôsob splnenia cieľa, ak je to v príslušnej technike možné.
V nasledovných sekciách sa pokúsim rozpísať o rôznych druhoch etických problémov v súvislosti s cvičeniami a rituálmi.
1.1. Práca s energiou
Začneme malou absurditou. Málokto sa pozastavuje nad tým, že sa v rámci cvičení odporúča zbavovať negatívnej energie bez vysvetlenia, či táto energia nikomu a ničomu neuškodí. Nemal s tým problém František Bardon a obdoba tohto prístupu sa nachádza aj v čchi kungu. Je však iba predpokladom, že vypustená negatívna energia neškodí, ale spracujú ju bytosti, ktorým je dostatočne dobrá. A to aj v prípade energie získanej vybraním z chorého miesta tela. Podobne je predpokladom, že načerpanie pozitívnej energie nespôsobí jej nedostatok niekomu inému. Keďže však nejestvuje spôsob, ako objektívne sledovať kolobeh životnej energie -ktorej existenciu tiež iba predpokladáme-, tieto náhľady ostatnú azda natrvalo iba predpokladmi. Podobne ako v prípade vzduchu, vody, stravy, ošatenia či elektrickej energie, jednoducho si berieme, čo považujeme za nutné nielen pre svoj život, ale aj pre svoj rast.
1.2. Jednanie s bytosťami
Ako jednoduchú tému v kontexte rituálov vidím vzťah magika k bytostiam, s ktorými pracuje – v prvom význame: duchovným bytostiam. V rámci démonologického modelu sa totiž niekdajšie zastrašovanie a zaklínanie, prípadne ponížené prosenie božských bytostí, premieňa na jednanie s nimi ako s partnermi. Domnievam sa, že ide o pragmatický prístup, v ktorom neriskujeme, že by sme si vzťah s nimi ničili a vytvárali tak priestor na to, aby nás následky neskôr dobehli. Samotné stavanie sa do role zaklínača či agresora je nesympatické a obával by som sa jeho deštruktívneho vplyvu. Aj keď na jednej strane nemusí byť vždy na škodu byť v nabudenom stave mysle, na druhú stranu by v rámci psychologického modelu praktik utláčal len vlastné časti osobnosti.
Svojvoľnej agresie dopúšťali taktiež niektorí praktici lucídneho snenia s odôvodnením, že ide len o svet ich fantázie a tak si môžu ľubovoľne skúsiť hocičo a bez následkov. Nerozmýšľali pritom o vplyve, ktorý na nich vlastné správanie zanecháva, a teda na deformáciu, ktorú si mohli sami spôsobovať. V ich prípade zrejme šlo o prípady skrytých sadistov, ktorí už mali v sebe chuť ubližovať iným. Aj tu je však potrebné odlíšiť použitie lucídneho sna na agresiu od bojovej simulácie. V bojovej simulácii nejde o tak násilie, ale o prispôsobenie nutnosti: učíte sa ovládať samého seba pod tlakom, aj vtedy, keď sa bojíte, ste unavení a nevládzete, a niečo vás bolí. Ak by tieto negatívne vplyvy fungovali rovnako v lucídnom snení, šlo by o ich prijateľné využitie.
Pozitívnejším smerom sa uberá takisto prístup k živým, rozumej hmotným bytostiam, keďže sa upúšťa od krvavých obiet a aj neopohania zaujímajú prístup, v ktorom obetujú kvetiny alebo ovocie –často dokonca odtrhnuté s prosbou o dovolenie k samotnej rastline. Zdá sa mi bizarné, že v náboženstvách niečo ako krvavé obety vôbec vznikalo: ide v nich totiž o zlúčenie myšlienok, ktoré logicky nemali byť zlúčené. Hoci človek vie odňať život inej bytosti, znamená to len toľko, že vie zabíjať v mene božstva. Neznamená to ale, že duša -ktorá človeku nikdy nepatrila-, by mohla byť božstvu odovzdaná. Preto vzniká pocit výmeny 'niečoho za niečo', lenže ten nemá logické odôvodnenie. Aj vtedy, keď pomyslíme na telo zvieraťa, z ktorého bola neskôr vystrojená hostina, opäť tento zdroj ostal v moci ľudí – a teda vlastne nebol plne obetovaný či odovzdaný.
Tézu o tom, že zvieratá nemajú individuálnu dušu, som vnímal ako snahu urobiť krvavé obety 'prijateľnejšími'. Väčší zmysel som však videl v tom nehľadieť na nábožensko-magické tradície, ale správať sa v súlade s vlastným ideálom. A ten mi hovorí jasne: „Lepšie je sa ku zvieraťu správať tak, akoby dušu malo, aj keby som sa mal mýliť.” Zanechať vlastnú morálnu integritu, či dopúšťať sa trestných činov iba pre punc odbornosti, zasvätenectva a tradície, je z môjho pohľadu maximálne hlúpe, až stádovité. Iste si spomeniete, čo hovoríme o náboženstve: „Ak vám vaše náboženstvo stojí za zabíjanie, začnite sebou.” Lenže to isté platí aj o magických cieľoch. Podobne hovorieva jeden z mojich dobrých priateľov: „Účel nesvätí prostriedky. To prostriedky znesvätia účel, ak neboli čisté.” Do tretice si môžeme spomenúť na princíp havajského šamanizmu menom Pono, ktorý hovorí, že vždy bude existovať viac spôsobov, ako dosiahnuť cieľ. Tiež hovorí, že charakter použitého prostriedku sa odráža v charaktere dosiahnutého cieľa a teda nejde iba o znesvätenie myšlienky, ale priamo o zhoršenie citeľných následkov: „Násilné prostriedky budú mať násilné výsledky a mierumilovné prostriedky budú mať mierumilovné výsledky. Bezohľadná snaha dosiahnuť úspech povedie k takému úspechu, pri ktorom sa iní budú správať bezohľadne voči vám, a dosiahnutie úspechu prostredníctvom pomoci iným povedie k úspechu, pri ktorom vám ostatní budú pomáhať.“ [1]
1.3. Problematika magických útokov a karmy
Vidím dva hlavné dôvody kontroverzie magických útokov. Prvým z nich je stotožnenie mágie s akýmsi 'posvätným nástrojom', ktorý býva preferovaný v určitých duchovne orientovaných kruhoch. V očiach takýchto ľudí je magický útok viacnásobným zlom, pretože ide nielen o nekalé konanie, ale aj snahu použiť na neho nástroj, ktorý nemal byť prznený. Tento dôvod však úplne odpadá u ľudí, ktorí chápu mágiu spôsobom blízkym niekdajšiemu prístupu J. Kariku a vidia ju ako akýkoľvek iný nástroj, nezávislý od etiky praktika. Tým efektivitu a morálne zameranie mágie oddeľujú na dve nezávislé premenné.
Druhým dôvodom kontroverzie býva automatické stotožnenie magického útoku s pomstou a teda cieľom ega, ktorý už nič nenapraví. Nekontrolovateľnosť vlastných vášní je tu však len predpokladom, ktorý často nemusí byť splnený. Snaha o obranu či zastavenie ďalšej škody spôsobovanej protivníkom tvoria v skutočnosti široké pole šedých situácií, ktoré sa hodnotia ťažšie. Pod tlakom takej situácie nefunguje jednoducho odložiť svoje rozhodnutie na neskôr, keď vychladneme, môže byť potrebné jednať čo najskôr. Je teda nutné dodať, že dokonca aj pred priklonením sa k útoku môžu predchádzať pozitívne motivácie.
Jednou z takýchto pozitívnych motivácií pre schválenie útoku je presvedčenie o zodpovednosti iných ľudí za svoje konanie. Neraz sa medzi nami pohybujú charaktery, ktoré akoby si vyslovene pýtali 'po papuli'. Redukcia ľudí na zvieratká, ktoré 'nevedia, čo činia' vedie k belevolencii, vďaka ktorej sa im deštruktívne jednanie oplatí. Tak od neho neupustia, čím opäť niekto utrpí – ak nie samotný praktik, tak spoločnosť okolo neho. S tým súvisí ďalšia motivácia: snaha ochrániť nevinných ľudí pred recidivistom. Za pozitívnu považujem dokonca aj schopnosť zahrať negatívnu rolu a teda prekonať strach zo spoločenského odsúdenia vyššie zmieňovaných 'duchovných praktikov', ako aj strach pred spätným odrazom. Viem si predstaviť, že pokiaľ sa hociktorý praktik nachádzal len pod vplyvom podobných komunít a predsa si vybral jednať podľa vlastného vnútra, muselo to chcieť veľa odvahy a guráže. K podobnému uprednosteniu autenticického jednania, k 'odvahe robiť vlastné chyby' sa v tomto texte ešte neskôr vrátim.
V podmienkach, keď vám niekto opakovane škodí, je naozaj ťažké nespadnúť k deštruktivite. V takej situácií je vlastne nepríjemné počúvať myšlienky o spätnom odraze alebo karme, pretože sa nezdá, že by čokoľvek zastavovalo, alebo odplácalo konanie škodlivého človeka. Zároveň to má obmedzovať spôsoby vášho konania tak, aby ste jednali vždy len po dobrom a 'hrali podľa pravidiel'. Následkom toho je prirodzená averzia k týmto myšlienkam. Viedli by totiž k viditeľnej výhode ľudí používajúcich tie formy tlaku, na ktoré málokedy doplácajú (násilie, psychologický tlak, právnické kľučky). Aj keď je možné naučiť sa jednať konštruktívne a azda sa tým aj vyhýbať spätnému odrazu, kto dokáže zaručiť, že pôjde o zlepšenie sebaovládania, bez vytesnenia hnevu? Pomôžeme si vôbec v prípade, že sa vyhneme spätnému rázu, ale spôsobíme si vyhnanie hnevu do nevedomého tieňa?
Vyššie som zmienil magický spätný odraz a pôsobenie karmy v jednej vete – schválne. O oboch z nich rozmýšľame podobným spôsobom, ako o regulačných mechanizmoch, upozorneniach na nesprávne jednanie, či riadiacich princípoch, alebo v jednoduchšom prípade ako o odplate. Nespomínam si ale, že by nejaký zdroj uviedol domnienku, že spätný odraz by mohol byť podmnožinou karmy. Keďže karma býva skôr predpokladaná a spätný odraz niekedy pozorovaný, mohol by spätný odraz patriť pod karmu vracajúcu sa ako následok činov z toho istého života. Podľa ponímania opísaného Helenou Blavatskou by karma kliatby musela ihneď 'dozrieť', pričom mnohé iné skutky by karma prejavila až v iných inkarnáciách. [2] Predpokladajme ďalej, že teória o karme nevznikla iba z pozorovania spätného odrazu, ale že obe tieto pojmy naozaj existujú a súvisia spolu. Ostáva neznáme, prečo sa práve magické konanie môže vypomstiť rýchlejšie, v rámci toho istého života. Tu musím uznať, že by to nahrávalo vyššie zmienenej téze o 'zneužívaní mágie' ako o zásadnej chybe žiadajúcej si zásah. Sám si nie som vedomý žiadneho vysvetlenia o rýchlosti spätného odrazu. Spomeniem si iba na jednu indíciu: český mystik Eduard Tomáš veril, že jogínom sa karma uskutočňuje veľmi skoro. Preto si tiež myslel, že jeho známeho, indického jogína, zabila posvätná krava kvôli jeho účasti na vojne proti Angličanom. [3]
O rôznych dobách reakcie karmy sme už písali. Podobne, ako pri karme, aj pri spätnom odraze sa zrejme predpokladá reťaz udalostí, ktoré jednoznačne spájajú útok, účinok na obeť a poškodenie magika v postupnosti. Známy prípad Antona LaVeya toto porušoval: LaVey mal prekliať Sama Brodyho, ktorý ho nazýval šarlatánom a spochybňoval jeho mágiu. Brody mal sériu autonehôd a posledná, 28. júna 1967 pripravila o život nielen jeho, ale aj jeho priateľku, Jayne Mansfield a ich šoféra Ronnieho Harrisona. Predpokladá sa, že medzi motívy mohla patriť aj žiarlivosť a LaVey mal románik s Jayne. Prinajmenšom sa priatelili. [4] LaVeya jej smrť trápila. [5] Vyzerá to, akoby medzi účinkom kliatby a odrazom či ranou karmy nebolo žiadne časové oneskorenie, prišli spoločne v tej istej udalosti. Navyše pri nehode zahynuli aj nevinní ľudia (Jayne a šofér) a prežili iba Jaynine deti.
Zaujímavé pohľady k magickému útoku poskytol na svojom niekdajšom blogu Jaroslav Demeter Ptáček. Tvrdil, že aj v prípade vydareného útoku môže byť ranou pre praktika na úrovni svedomia: „Operatér bude většinou vědomě, popřípadě podvědomě žít s tím, že za to může on.” Takisto však upozornil na možnosť nezámerne nasmerovať útok na nesprávnu osobu, v zhode s heslom z filmu Patriot: „Zle mieriš, zle strelíš.” Práve toto dokonca dobre zapadá aj do vyššie zmieneného prípadu LaVeya. Ptáček písal: „Problémem černomagického útoku je to, že si operatér myslí a je přesvědčen o tom, že ho provádí proti oběti tohoto útoku. Ale nikdy operatér nemůže vyloučit, že odněkud z podvědomí se mu dostane do jeho vědomí myšlenka na někoho jiného. A v tom je nebezpečnost černé magie. Nikdy nemůžete mít objektivní jistotu, že černomagický útok, který provádíte, je správný. Nikdy nemůžete mít jistotu, že se do vašeho černomagického útoku nedostane myšlenka na někoho jiného a vy tím neublížíte někomu jinému, na kom vám velice záleží.” Tento odsek navyše napísal po osobnej skúsenosti, v ktorej mohla byť kvôli jeho magickému útoku ohrozená jeho priateľka. Udalosť interpretoval ako pozdvihnutý prst prozreteľnosti, ktorá by nabudúce už nemusela byť zhovievavá. [6]
Vo svojom vlastnom pohľade na magické útoky som precítil 3 rôzne prístupy, pričom som dlho žiaden nepreferoval, no postupne som zľahka začal preferovať prvý z nich. Ich popis je nasledovný:
1.Najľudskejší pohľad: Prečo by som márnil čas na kokotinu, ktorú nechcem vedieť? Nie je riešenie kliatbou asi také, ako snaha znížiť si stres pomocou návykových látok? Ak nechceme situáciu iba zhoršovať a prepadať sa do väčšieho zúfalstva, musíme jednať čo najmúdrejšie, v medziach pravidiel, a nepodliehať unáhlenosti – teda musíme používať čo najviac charakterových pozitív. Keďže máme obmedzené množstvo času a energie, je priam nutné čo najviac z nich investovať do svojho rastu, pretože pomsta nevráti minulú bolesť späť, ale tieto zdroje by spotrebovala.
2.Pragmatický prístup: Môže byť dobré vedieť postupy, aké nepoužívam, len pre prípad, že by som sa dostal do novej situácie. Keďže nemôžem vedieť, čo ma v živote bude čakať, bude najlepšie mať čo najviac poistiek – vrátane takých, ktoré som predtým vylučoval.
3.Hackerský prístup: Je síce charakterovou vadou snažiť sa o deštruktívne jednanie, no je otázne, čo zo strašenia o spätnom odraze je pravdou. Pokiaľ by niekto dokázal prekonávať spätný odraz, neznamenalo by to, že jeho poznanie je vyššie, ako u bežného magika? Nie je technickou zaujímavosťou, ak niekto rozumie svetu tak dobre, že dokázal nájsť kľučku, hackovanie aj vo vnútri hackovania, akým už je mágia sama osebe?
Keď sa vrátime k 'duchovne zameraným praktikom' –rozumej niekedy úzkoprsím dogmatikom, možno v ich radoch naraziť na pokrytectvo. To sa môže prejavovať milým, ale neautentickým správaním len pre motiváciu 'zlepšovať si karmu'. Podobne sa v ich radoch môžu vyskytovať priania, aby ich oponentom udelila škodu karma, prípadne odraz z magického štítu proti kliatbe. V konečnom dôsledku sami želajú niekomu inému zlo, iba ho nechcú spôsobovať bezprostredne sami. Zrejme tak nebudú omnoho lepší, ako ľudia, ktorým ho želajú. Kto si naozaj užíva škodoradosť, ten pozabudol, že karma má hodnotiť zámery.
1.4. Manipulácie a pretláčanie vôle
Snahu zmanipulovať cudziu vôľu v rámci ľúbostnej mágie, očarovania a podobných manipulatívnych techník neuznávam. Navyše také jednanie vnímam ako snahu vykonať ťažkú úlohu úplne bez potrebného uzemnenia. Akú šancu uspieť má niekto s tlačením ťažkej debny po naolejovanej podlahe? Osobe omámenej citmi a žiadostivosťou však nevysvetlíte, že by zrejme bolo vhodnejšie pracovať opačným smerom, na nezávislosti, stabilite a na odchode z nefunkčných vzťahov. Týmto však diskusiu o téme nechcem zakončiť – pretože podobne, ako pri magických útokoch, aj tu sa možno pozrieť o úroveň hlbšie a nájsť nevšedné podnety.
Pokiaľ máme animistický pohľad na svet a dokážeme všetkému pripisovať vedomie, je zrejmé, že každým rozhodnutím konáme proti vôli nejakých iných bytostí – aj keby to boli nehmotné bytosti, ako duch miesta, duch doby, alebo vlastná túžba či komplex. V takomto modeli sveta nie je možné vyhnúť sa pôsobeniu proti cudzej vôli. Keďže však nevieme konštantne fungovať týmto spôsobom, všímame si svoje rozpory s hmotnými bytosťami, o ktorých vieme. Nie vždy pri tomto zrazení ide o magické presviedčanie či očarovanie, niekedy skôr o pretlačenie svojej vôle na úkor inej. Vznikne teda otázka: Kedy je v poriadku presadzovať svoju vôľu proti iným? Je v poriadku snaha odohnať nebezpečný roj hmyzu, ak sa usídlil na nepohodlnom mieste a je to proti vôli ich kráľovnej? Je v poriadku odhaliť identitu zlodeja, ktorý si to, samozrejme, nepraje?
Iným podnetom je naša nevedomosť o tom, z akej 'čiernej skrinky' sa vôľa berie. Nevieme odkiaľ sa rodí, je ale vytvorením a držaním určitého rozhodnutia či kurzu. Toto rozhodnutie bolo urobené na základe vonkajších a vnútorných okolností: pozorovaní, asociácií, presvedčení, interpretácií. Všetky tieto premenné si môžeme predstaviť ako vetvy fishbone diagramu ústiaceho do vôle, tak ako rebrá ústia do chrbtice. Pokiaľ zmeníme tieto premenné, zmení sa aj výsledné rozhodnutie vôle. Ako ďaleko od rodiska vôle na nich môžeme pôsobiť, aby bolo toto pôsobenie čisté, to znamená – aby nebolo manipuláciou?
V pohľadoch na očarovanie vidím zaujímavý rozpor medzi kvázi svetlejšími a tmavšími magikmi – aspoň ich tak budem nazývať. Tí svetlejší zarputilo bránia ideu slobodnej vôle ako niečo nedotknuteľné, niečo, k čomu je potrebné mať nepopierateľný rešpekt. Bývajú to však podobné skupiny ľudí, ktorí sa zároveň hlásia k myšlienke Jednoty bytia! Tejto skupine nevyhovuje myšlienka, že vplyv na cudziu vôľu by mohol byť aplikáciou poznatku o Jednote, a buď túto myšlienku ignorujú, alebo sa jej desia a napádajú ju. Vidia očarovanie jedine ako klam, prekrytie cudzej vôle, či donucovanie a nevedia si predstaviť niečo, čo by vo verbálnej rovine odpovedalo nenásilému a teda legitímnemu presvedčeniu. Nevedia si predstaviť univerzum tak bohaté na možnosti, aby dokázalo zladiť vôle dvoch odlišných jedincov. Preto pri téme očarovania vznikala dlho až neprimeraná hystéria. Práve v bohaté, až nekonečné možnosti univerza by mohli veriť tí druhí, kvázi tmavší magici, a urobiť z toho vlastne možno aj pozitívne presvedčenie: veriť viac v možnosti, ako v obmedzenia.
Presvedčenia oboch týchto skupín nejdú úplne oproti sebe, ale míňajú sa po blízkych priamkách. Preto je aspoň teoreticky možné vziať si pozitíva oboch. Rešpekt k iným bytostiam a nezávislosť od nich si možno vziať od svetlejších magikov. Vieru v nekonečné možnosti univerza a v to, že mágia nemusí byť len o prekrytí reality závojom, ale skôr narábaním s hlbšou vrstvou reality, si možno vziať od tých kvázi tmavších.
Medzi nejednoznačné konanie by mohla patriť napríklad zmena formulácie: „Je mi písaný list osobou XY”, keďže táto formulácia sa zameriava primárne na list samotný, nie ani tak na osobu alebo jej vôľu. Podobne by to bolo pri sústredení sa na posilňovanie či oslabovanie nejakej väzby medzi ľuďmi. Ak si ju predstavíme vo forme nite alebo šnúry, obe osoby sú jej polovičnými vlastníkmi, teda sa na jej ovplyvňovanie ťažko hľadí čierno-bielo.
Už vyššie som naznačil, že ovplyvneniu cudzej vôle sa nie je možné úplne vyhnúť. Toto sa potvrdzuje aj skúsenosťami praktikov so spracovávaním osobného tieňa a jeho premeny. Z ich skúseností vyplýva, že aj správanie ich okolia sa po úspechu s týmito technikami mení, hoci ide o spontánne zmeny, o ktoré sa nesnažili.
Generované s Gemini
1.5. Téma pomoci
Zaužívanou súčasťou snahy pomôcť mágiou niekomu ďalšiemu býva povolenie danej osoby. Verbálny súhlas dotknutej osoby, alebo aspoň od jej rodiny, býva normou takisto v rámci šamanizmu. Pred podobnými zásahmi odporúčal František Bardon najprv zisťovať cez 'čítanie kroniky akáše' do akej miery môžeme dotyčným pomôcť, teda explicitne nevyžadovali súhlas. [7] Domnievam sa, že podobný prístup bez explicitného povolenia má určité výhody. Zatiaľ som sa nestretol s upozornením na problémy spojené práve s informovaním cieľovej osoby a tak ich opíšem. Je to práve očakávanie daného človeka, že sa mu dostane pomoci, ktoré ho môže v najhoršom prípade viesť ku pasivite a neriešeniu problému. Takisto jeho očakávanie môže vytvárať napätejší stav mysle, oproti stavu, kedy by nič nevedel – a teda by sa mu pomoc mohla prijímať ťažšie. Navyše v tomto prípade je pod tlakom aj samotný magik, pretože ak mu jeho pomoc nevýjde, alebo sa situácia prijímateľa dokonca zhorší, utrpí tým jeho meno aj dôvera prijímateľa. Pokiaľ je pravdou, že „mágia funguje, len ak sa nikto nedíva”, logicky bude potom lepšie, ak o pomoci jej príjemca nevie. A najlepšie bude, aby sa metaforicky 'nedíval' ani samotný praktik, ktorého úlohou býva magické zabudnutie na daný cieľ zasiaty rituálom. Takáto zatajená pomoc možno svojím spôsobom nabáda k nezištnosti, keďže sa nedá dobre nárokovať k úhrade či protislužbe, avšak s výsledným pocitom už musí narábať opäť len samotný praktik. Poslednou výhodou je, že magik po úspešnej pomoci nemusí dopadnúť 'za dobrotu na žobrotu' a človek prijímajúci pomoc sa nemusí po pozorovaní skutočného účinku vydesiť a začať sa mu vyhýbať ako abnormálnemu.
Aj v samotnej pomoci s využitím mágie vidím zmes motivujúcich a demotivujúcich faktorov. Motivujúcim faktorom sú náznaky, ktoré tvrdia, že nesebecká služba zvykne vychádzať lepšie, akoby mala sympatiu a požehnanie vyšších síl. [8] Pokiaľ je to pravda, mohli by operácie pre iných ľudí slúžiť ako nácvik o ktorom vieme, že v nich je prítomný nápomocný faktor. Problémom však je, že praktici ohlasujú skúsenosti, v ktorých mali konštruktívne ciele, no aj v súvislosti s nimi vnímali niečo podobné spätnému odrazu. Áno, vždy tu bude riziko, že za spätný odraz budeme považovať nezamýšľaný dôsledok našich akcií, ktorý sme pochopili vzťahovačne. Keď sa prikloníme k tomu, že o odraz šlo, sotva by mohlo ísť o daň za úspech, keďže už čas a energiu vynaloženú do rituálu berieme ako príslušné platidlo. Medzi možné interpretácie odrazu teda patrí aj prebytočná energia vracajúca sa k praktikovi, prípadne, že praktik urobil niečo, na čo nemal právo a tak mu to karma dáva najavo. Vo svojich skúsenostiach som mal podozrenie na to, že takýto odraz sa prejavil hádkou v rodine. Omnoho menšie podozrenie, ktoré už takmer vylučujem, bolo zlyhávanie elektroniky. Naopak, nikdy som nepozoroval, že by som po magickej operácii ochorel. Nie je to však spätný odraz, ktorý v tejto súvislosti považujem za najviac pamätihodný: bolo ním odhalenie, že osoba, ktorej sa mi zrejme podarilo pomôcť, si ju svojím charakterom vlastne vôbec nezaslúžila. Bolo to ako mrhať zázrakom na niekoho podlého. Ak nevieme s istotou povedať, kto si pomoc zaslúži, ako to potom vieme povedať o ovplyvnení, alebo útoku?
Spomenutá negatívna skúsenosť podporuje myšlienku o tom, že s pomocou treba byť opatrný. Podobne aj myšlienka, že každý človek potrebuje zvládnuť svoje vlastné výzvy a poučenia, a preto by sme mu jeho poučenie nemali mariť. Tomu však protirečí opis karmy Helenou Blavatskou. Prihovára sa za pomoc každému, kto ju potrebuje: „Další mylný závěr, který vyvozují lidé, jestliže si špatně osvojili zákon Karmy, je obsažen v myšlence, že -není žádoucí pomáhat trpícímu. Jednou je to jeho Karma a on sám je jí vinen-. Takový závěr může vést k odměřenosti a nečitelnosti a je od základů nesprávný. Je naprostou pravdou, že jsme obklopeni nejrůznějším zlem a útrapami, které jsou přirozeným výsledkem špatné Karmy lidí. Ale to není důvod k tomu, abychom proti tomuto zlu nevyvíjeli odvetné úsilí. Špatné myšlenky a skutky vytvářejí utrpení, avšak dobré myšlenky a skutky nahrazují strádání štěstím. Vůbec není nutné starat se o naplnění vyšší Spravedlnosti. Ta uskuteční svůj bezchybný soud i bez nás. Pro nás je důležité znát svůj dluh, který předepisuje pomáhat všem, kteří vstupují do sféry našeho vlivu. Jestliže se člověk ocitá na naší cestě a my mu můžeme pomoci, je v této možnosti předložen karmický dluh nikoliv jemu, nýbrž nám. On svůj dluh splatí strádáním a my svůj splatíme tím, že mu pomůžeme. Pomáhat trpícím a těm, kdo jsou v nouzi, je nezbytné dokonce i ze sobeckého hlediska. Protože opomineme-li možnost ulehčit strádání, můžeme pro sebe vytvořit Karmu, k jejímuž obsahu přibude nepřítomnost pomoci v naší těžké chvíli, kdy se nám samým nebude dostávat účasti. Karma nepřekáží žádnému dobrému činu, její zákony umožňují zlepšení vlastní účasti a zejména zlepšení osudu našich bližních.” [2]
Aj napriek spomenutým rizikám spojeným s pomocou si myslím, že by sa mágia nemala spájať s úzkosťou z úspechu. V takom rozpoložení a neustálom strachu vôbec nevidím zmysel jej praktizovania, teda pokiaľ nie je jej zámerom práve zvládnutie strachu a vyrovnanie sa s vlastnou silou. Napriek tomu z času na čas vidieť na magickej scéne ľudí bojacich sa svojho vlastného vplyvu a napriek tomu priťahovaných mágiou.
Aby som zakončil túto časť textu, okrajovo spomeniem, že platenie za magické služby nepovažujem za etický problém. Vidím to ako rovnocennú výmenu a teda nie 'zneužívanie mágie' za cieľom zárobku. Jednoznačne však verím, že podmienky nesmú nahrávať podvodníkom a preto by sa pocit úľavy, či zlepšenia u klienta mal v nejakej miere dostaviť a byť súčasťou vopred dohodnutých a zohľadňovaných podmienok. Všetko, čo nie je napísané takpovediac 'čierne na bielom', sa ľahko stáva zdrojom sporov.
2. Etika v spirituálnych komunitách
Ako hovorí podnadpis, pozornosť presunieme do širšieho kontextu (ne)etického správania, ktoré sa uplatňuje aj mimo cvičení a rôznych praktík. Je to v samotných interakciách ľudí v alternatívnych komunitách a postojoch ako k iným, tak aj k sebe.
2.1. Komunikácia medzi členmi komunít
Ako prvú rozumnú zásadu vidím neprezrádzať cudzie tajomstvá či 'know how', ktoré si daný človek musel náročným vývojom získavať a nedal povolenie k ich zdieľaniu. Pokiaľ si vôbec pre nejaký dobrý dôvod zvolíme diskutovať cudziu skúsenosť, zdá sa lepšie údaje o danej praxi anonymizovať. V zahraničí by to mohlo mať želaný efekt a neprezrádzať zdroj daných skúseností. Avšak v našej drobnej (slovensko-českej!) scéne by už len použitá technika mohla viesť k rozpoznaniu osoby, ktorá sa ňou zaoberala, a teda nemusí vždy úspešne viesť k zámeru skrytia identity.
Za výrazné porušenie etiky považujem snahu umelo získavať autoritu nad ostatnými – o to horšie, ak je to groteskne teatrálnym vystupovaním, ktoré zaujme už len tých najnaivnejších. Zažitým príkladom bol človek vydávajúci sa za 'starú dušu', teda využívajúc iba predpokladanú zbierku skúseností, ktoré mali vytvárať dojem, že bude mať apriórne pravdu, hoci sa dané skúsenosti nedajú dokázať. Tento príklad poukazuje na preceňovanie samého seba bez pádneho dôvodu. Kto si naozaj dal tú prácu a prečítal aspoň prvú knihu známeho regresného terapeuta, Michaela Newtona, videl odsek vzťahujúci sa k podobným tvrdeniam. Newton po 30-tich rokoch regresií písal o tom, ako sa za skúsených považujú práve ľudia s menej skúsenými dušami: „Chápem pocity klientov, o ktorých viem, že sú v ranom štádiu vývoja. Už ani nepočítam prípady, keď mi nový klient hneď po príchode povie: -Viem, že som stará duša, ale zdá sa, že mám v živote vážne problémy.- Všetci chceme byť pokročilými dušami, lebo nikto nie je rád, keď ho v niečom pokladajú za začiatočníka.“ [9]
Určitú paralelu voči tomuto prístupu tvoria ľudia predávajúci obsah o pozitívnom myslení, ktorí prichádzajú na svoje prednášky v požičanom lamborghini. Iba na miesto predpokladaného 'hlbokého poznania' stavajú predstieraný materiálny úspech. Práve pre zmienený dôvod je jasné, že nie je mojím cieľom vytvárať obdobu politickej korektnosti či prostredie, v ktorom sa každý bude cítiť dobre. Nepovažujem za užitočné, aby sa podvodníci, šmejdi, členovia deluzionálnych komunít a toxické postavičky cítili dobre. Norma prezentovaná v šamanizme aby 'jeden šaman nekomentoval moc iného' by práve tu mohla byť kontraproduktívna. Ak vedie k zabráneniu podania reálnej spätnej väzby, napomáha tak deformácii jednotlivca. Pritakávanie bez miery vo svojej bubline musí deformovať jednotlivca, ak sa ten nevie ustrážiť sám. Taký jednotlivec následne napochoduje do cudzej komunity a hraje sa na technicky nadradeného, vznešeného, úctyhodného, a aby toho nebolo málo, tak aj skromného. Očakáva, že bude veľaváženým členom komunity ihneď a iba vďaka veľkým slovám. A keď je táto nabubrenosť okamžite odhalená a je na ňu poukázané, je z toho aktér zaskočený a frustrovaný, a nedokáže prijať kritiku s vnímaním príslušným svojmu veku. A tak ilúzia veľkého mága padá a ukazuje sa realita človeka, ktorý v skutočnosti zaostáva za ostatnými prinajmenšom v sociálnych zručnostiach, ak nie aj v ostatných oblastiach života. Práve v tom sa ukazuje rozdielny prístup k vlastnému životu: to, či si zvolíme byť radšej úspešnými len na 45% v reálnom svete, alebo na 100% vo vlastných ilúziách.
Snahu získavať si autoritu som zažil aj v inom prípade, v ktorom jednotlivec interpretoval zamietavé reakcie na svoje nápady ako prejavy nedostatku motivácie, tiež ako prejavy strachu, ega, spiatočníctva, alebo neschopnosti sebakontroly. Tým sa vlastne snažil iným ľuďom podsúvať, že na svoju autentickú reakciu a zachytenie jeho vplyvu nemajú nárok. „Nenechať sa ovládať egom” by tu znamenalo to isté, čo nechať sa ovládať iným človekom, manipulátorom. Mimochodom, nezachytenie tohto trójskeho koňa by malo skutočne zlý vplyv na sebakontrolu, pretože by si manipulovaný človek o sebe myslel, že je stále pri kontrole. Kým daný jednotlivec iným vštepoval myšlienku, že sú otrokmi ega, nerobilo mu problém smiať sa im do tváre, a o sebe predpokladať, že je nadradený a tým iba ukazovať svoje vlastné egomaniactvo. Kto sa chce ukazovať ako nadradený, sa zvykne vyfarbiť ako podradný. Tiež treba zmieniť, že cieliť svoju manipuláciu práve na ľudí, ktorí sú ochotní načúvať kritike a zamýšľajú sa nad sebou, je ďalšou skazenosťou.
Aby som nevynechal aspoň zmienku o ďalšom logickom kroku, je ním neetické nakladanie s dôverou a autoritou, ktoré už boli získané. Samozrejme do tejto kategórie patrí akákoľvek manipulácia v prospech manipulujúceho. V okultných kruhoch nebývalo neobvyklé navádzanie na neprimeranú finančnú odmenu, užívanie drog či sexuálne zneužívanie. Tu už hovoríme o prípadoch, ktoré neraz končia policajným vyšetrovaním.
Určitý nábeh na neetickosť je už v neschopnosti zabezpečiť konzistenciu vlastných myšlienok a skutkov. Podarilo sa mi zažiť osobu hlásajúcu, že „človek by sa nemal stotožňovať s vlastnými myšlienkami”. Na tom by azda nebolo nič zlé, keby autorka v skutočnosti nelipla na vlastných názoroch, neočakávala len prikyvovanie a neobávala sa odlišných názorov ako hrozby. Ešte horšie však bolo jej stotožnovanie sa s vlastnými emóciami a pudmi, teda porušovanie daného pravidla aj na iných úrovniach. Zjavne teda samotnú myšlienku hlásala skôr, než ju vôbec pochopila a vstrebala. Dobre to ukazuje, o koľko viac záleží na skutkoch ľudí, ako na ich slovách.
Dodávam, že v posledných dvoch prípadoch šlo o ľudí, ktorí mali do určitej miery rozvinuté mimozmyslové vnímanie. Prípad pred nimi si to o sebe síce namýšľal, ale nepreukázal. Tu práve prichádza ďalší varovný prst: ani fungujúce rozšírené vnímanie nezaručuje morálku jednotlivca. Opäť považujem za najlepšie ho brať ako premennú nezávislú od ostatných vlastností.
2.2. Učenie a zdieľanie poznatkov
Špecifickou formou komunikácie je učenie a vedenie iných. V prvom rade považujem za veľmi žiaduce, aby vôbec výuka v našich podmienkach prebiehala, a nie je to iba preto, že mi daný postoj osobne vyhovuje. Je to aj kvôli samotnému zachovávaniu či šíreniu umenia a dokazovaniu, či má magický náhľad vo svete ešte stále miesto. Opodstatnenie pre predávanie umenia sme videli v analógii vo filme Márnotratný syn, v ktorom majú majster a nádejný študent čínskeho boxu túto výmenu:
Majster: „Pochop už konečne: nemôžem ťa učiť… Moje kung fu je veľmi zložité a nebudem ho učiť nikoho. Keď ho ovládaš, použiješ ho k boju. Keď to urobíš, budeš vyzvaný a keď budeš vyzvaný, môžeš prísť o život. Preto je lepšie to nevedieť.”
Žiak: „Ľudia budú bojovať s kung fu, alebo bez neho. Výzvy patria k životu a každý zomrie skôr, alebo neskôr. Keby všetci slávni majstri uvažovali tak, ako vy, žiadne kung fu by už dnes neexistovalo. Nechcem vás nútiť, aby ste ma učili, ale musím povedať, že spôsob vášho myslenia nie je správny.”
Týmto vyhlásením je majster užasnutý, keďže študenta predtým považoval za hlúpeho, ale toto jeho vyjadrenie nevie poprieť, dokonca ho podporuje aj iný učiteľ. [10]
Vyššie sme už hovorili o teatrálnej snahe získavať si autoritu. Podobne, ako voči nej, sa musím ohradiť voči ďalšej 'okultnej tradícií', ktorou je mistifikácia osobnosti učiteľa, prípadne autora kníh. Chýbajúce normy umožňujú totiž to, aby 'každý učil všetko a zároveň nemusel nič vedieť'. Nie je zabezpečené, aby učitelia učili zo skúseností, namiesto toho, aby iným predávali predovšetkým ich vlastné sny o úspechu. Týmto spôsobom poznatky nie sú preverované, nestavia sa na nich, ani nevyvádzajú nováčikov z labyrintu blúdenia, ale skôr pred nich labyrint stavajú. Fakt, že takto sa to robilo doteraz, nie je poľahčujúcou okolnosťou. Môže byť naopak, aj priťažujúcou okolnosťou, ak takto konajúci ľudia videli, že jednajú zle a nedokázali sa vzoprieť túžbe po obdive, alebo sociálnemu tlaku. Otázka morálky nespočíva v tom, čo robia iní, ale čo robím ja. Je predsa výsadou silného človeka „ísť za pravdou, aj keby tam bol sám.” Pokiaľ naozaj chceme dosahovať vyššiu kvalitu života, sotva nás uspokojí niečo menšie, ako naozajstné zručnosti. Preto verím, že by sa časť budúcich magikov mohla obrátiť od mistifikácií a blafov* k modernejšej hodnote, správnej úrovni transparentnosti. Azda by sa po čase mohla udiať náprava a okultná literatúra by sa začala písať viac ako prípadové štúdie: od popisov problémov a cieľov cez uplatnenia techník až k popisu zmien či dosiahnutí cieľov. Nie je tu snahou hrabať sa praktikom v súkromí, ale pozorovať vzorce zmien, porovnávať skúsenosti a rýchlejšie sa učiť. Skutočným kráľom dokumentácie by sa tak stal niekto, kto by dokázal svoju prax popísať tak jasne, aby aj jeho nasledovníci vedeli danú prax vyhodnotiť z hľadiska psychologických skreslení (biasov), aké ešte len budú objavené!
*(Dodajme ešte, že vytváranie cudzej viery vo svoju moc prostredníctvom blafov pôsobí ako tzv. oxymoron. Človek takto jednajúci sa správa, akoby bol od cudzieho pohľadu na seba závislý a preto tu je prítomná aj opačná páka, ktorá jeho moc zároveň umenšuje.)
Málo pozornosti sa venuje faktu, že aj tvorba akéhokoľvek väčšieho diela býva implicitne skúškou charakteru. Nejde iba o vynakladanie námahy, ani o to, že autor diela môže byť ignorovaný, vysmiaty, alebo kritizovaný. Pri narastajúcich formách fanatizmu a ideologických tlakov sa môže stať, že dielo po ňom bude pálené, mazané, či inak cielene likvidované a nezachráni ho dokonca ani internet a súkromné zbierky. Z pohľadu výsledku by sa zdalo, že tak autor diela premárnil svoj drahocenný čas a nakoniec po ňom neostalo ani posolstvo, ani časť osobnosti, ktorú chcel v diele zachovať. Ide o súboj s márnosťou, ku ktorému treba zaujať postoj. Najviac relevantným postojom azda bude robiť činnosť aj pre ňu samotnú, ako kreatívnu sebarealizáciu, tiež ako cvik myslenia a komunikácie. Hneď za tým nasleduje hodnota nevzdávania sa. Prípadne dokonca čierny humor s vedomím, že až budeme po smrti, bude nám výsledok danej práce ľahostajný –alebo nás nebude môcť trápiť. A skutočne, toto trápenie je omnoho menším oproti trápeniu okultistov, ktorí boli prenasledovaní už počas svojho života. Preto dodávam, že prianie lepšej transparentnosti v okultných textoch sa týka predovšetkým samotných podmienok, postupov a výsledkov. Autorov nenútia vystupovať verejne a umožňujú im chrániť sa pred prípadom, že by sa perzekúcie nepohodlných osôb znova začali. Okľukou sme sa tým dostali opäť k téme pomoci, ktorá môže byť vykonaná anonymne, respektíve bez rozpoznania pravej identity jej pôvodcu.
2.3. Conspirituality
Možno najväčšou chybou duchovných komunít počas posledných desaťročí bolo ich veľké prepájanie s konšpiračnými teóriami, čo sa v angličtine označuje zlúčením slov ako hnutie Conspirituality. Pre analytického človeka je jeho pokrivená logika natoľko odpudivá, že slúži ako alarm a odrádza od ďalšieho zaoberania sa témou. Tým zabraňuje hlbšiemu naštudovaniu jeho paradigiem. Podobné komunity sa tak stávajú dôvodom, prečo sa k duchovným spoločenstvám otvorene nehlásiť. Boli by sme tak často hodení do jednej kategórie s jedincami, ktorí si namýšľajú, že prekukli realitu, aj keď v realite nikdy neboli zakorenení.
Toto hnutie má samozrejme vplyv aj na etiku jednotlivcov. Jej porušenia sú prítomné v ohováraní ľudí rôznych zamestnaní ako 'zodpovedných' za problémy, počnúc lekármi a vedcami, pokračujúc k zamestnancom korporátov až k finančníkom a politikom. Je tu teda prítomné cielené vytváranie paranoje a sledovateľ sa až zamýšľa, ako ďaleko sú konšpirátori ochotní zájsť. Zastavia svoje nezmyselné obvinenia pred svojimi známymi zamestnanými na podobných pozíciách, alebo prekročia aj túto líniu? Koľko rôznych zamestnaní budú viniť zo stavu sveta, keď je jasné, že by sa také spiknutie nedalo zorganizovať a udržiavať v tajnosti? Sú tými kompletne nevinnými len nezamestnaní? Nesvitá im v mysli, že jednotlivé skupiny s možnými protichodnými cieľmi by nevytvárali jedno spoločné spiknutie? Dané ohováranie je takisto schopné prerásť k zastrašovaniu vybraných ľudí.
Konšpirátorské hnutia tiež vytvárajú ilúziu vyvolenosti. Známe je napríklad nerešpektovanie úradných osôb, prípadne polície a prerastá to do snahy vytvárať paralelné kultúry 'živých ľudí' / sovereign citizens / reichsbürger, ktoré vyhlasujú štátne útvary za neplatné a chcú ich podkopávať. Takúto snahu vnímam nielen ako zbytočnú a neefektívnu, ale aj ako sebastredné kreténstvo. Nejednajme teda v zmysle hesla: Duchovnom k trvalej retardácii! Pre zaujímavosť sa dá zmieniť, že systém napr. štátnych daní sa dá v rôznych krajinách obísť aj bez porušovania platných zákonov a teda možnosti existujú pre toho, kto má dosť rozumu si ich naštudovať.
Nakoľko dokáže zlé spracovanie informácií ovplyvniť, ukázal prípad Matthewa Taylora Colemana, ktorý v roku 2021 harpúnou zastrelil dve vlastné deti. Pod vplyvom konšpirácií si vytvoril domnenie, že by kvôli 'hadej' DNA jeho deti vyrástli v monštrá.
2.4. Etika voči sebe: Nenechajte na seba projektovať hocičo
V nasledovných riadkoch budem venovať pozornosť tomu, akým spôsobom si vyberáme presvedčenia a robíme rozhodnutia, pretože to považujem za dôležité z viacerých uhlov pohľadu. K týmto témam mám kvázi zložitejšiu sieť myšlienok. Azda najjednoduchšie bude začať citovaním morálnych imperatívov, aké som v spojitosti s mágiou na našej scéne počul:
„Pokiaľ nepomôžete starenke prejsť cez cestu, nikdy sa nestanete mágom.”
„Kto nepozná dôvernú spoluprácu s iným človekom, nikdy nepochopí mágiu.”
Podobných citátov muselo odznieť neúrekom. Všetky mali niečo spoločné: sú jasnými projekciami a zbožnými želaniami. Je síce pekné, ak majú autori citátov pevný vzťah k etike, problémom tu však je, že nedokážu odlíšiť dve kategórie vecí: to, čo by im vyhovovalo, a to, čo je realita. Svojimi výrokmi sa snažia mágiu napasovať jedine do susedstva tých tém, na ktorých im záleží. Nepriznávajú si, že s nimi odbornosť nemusí byť prepojená ruka v ruke; alebo naopak, že k odbornosti v mágii existujú ešte tisíce ďalších a nezávislých ciest. Od tejto úvahy budem pokračovať v niekoľkých ďalších bodoch.
a) Zo strany autorov podobných výrokov je smutné a nevyspelé, keď sa nevedia s oponentom aspoň dohodnúť na tom, že sa nedohodnú a ísť bez zlých emócií svojimi cestami. Nejde tu o skutočné nepriateľstvo, iba o názorovú výmenu a teda prkotinu. A práve preto by mohli chápať, že vo svete je dosť miesta pre obe strany a svojmu oponentovi môžu celkom bezpečne dopriať poznanie odpovedajúce jeho povahe. Častejšie sa však stáva, že si želajú, aby ich oponent nevedel nič, tj. bol zlým magikom a to naoko potvrdzovalo ich presvedčenie. Tak vlastne hľadajú sebapotvrdenie cez nevedomosť iného človeka, ktorá môže byť spôsobená množstvom nesúvisiacich faktorov – teda by v praxi nič nepotvrdila. Je jedno, že autori daných výrokov uverili nepravde pre peknú motiváciu, v praxi sú stále náchylnými k ilúziám.
Preto by som k druhému z výrokov -tomu o dôvere- ešte rád doplnil rečnícku otázku: Aké duchovno asi objaví ten, kto zistí, že celý čas dôveroval nesprávnej osobe? Trpkosť podobného prezrenia je potrebné naplno zažiť na vlastnej koži v celej jej hororovej skúsenosti. Píšem hororovej, aj keď bezpečie zažívajúceho nie je ohrozené. Po odobraní zmyslu medziľudských vzťahov tak z väčšiny stráca zmysel aj ľudská existencia a preto na bezpečí či nebezpečí prestane záležať. Prestane totiž záležať na všetkom; a človek tak zakúsi prítomnosť ničoty v akomkoľvek vnímanom objekte, čím sa budú javiť rovnaké vo svojej bezvýznamnosti. Aj také bývajú iniciácie: vo vnímaní toho, čo ostane, keď sa všetok zmysel vytratil a svet sa rúca.
b) Vidím ako škodlivé nekriticky uveriť podobným imperatívom. Nechať na seba vplývať cudzie presvedčenia a strachy bez uplatnenia akéhokoľvek filtra je ako prenechávať kormidlo niekomu inému a rezignovať na vládu nad vlastným vnútrom. Ak na toto magik rezignoval, ako potom chce vládnuť vlastnému životu? Ako chce byť magik nezávislejším od vonkajších okolností, keď nevie byť dostatočne nezávislý ani od cudzieho presvedčenia alebo sociálneho tlaku?
c) Uvedené výroky boli o súcite - a sú to práve pozitívne základy myšlienok, ktoré bývajú zneužívané. Ak si nechávame nanútiť aj myšlienku, že aby sme boli 'správnymi ľuďmi', musíme bezpodmienečne súcitiť s každým, dostali sme sa tak do područia samovražednej empatie. Azda práve cez reťaz obetí sa myšlienka stáva mémom a neskôr ideológiou. V dobe škodlivých ideológií, siekt, ale aj dezinformácií, umelej inteligencie a digitálnej demencie verím, že si dlžím jedno: myslieť čo najviac sám za seba.
d) Už pri téme venovanej magickým útokom som spomenul dobro konané neautenticky, z vypočítavosti. Ide teda skôr o predstierané dobro, alebo dobro urobené v strachu pred karmou, božím súdom a jeho obdobami. Práve v tejto súvislosti býva užitočné naozaj si k srdcu pripustiť model, v ktorom činy nemajú morálne dôsledky. Tak nekonáme zlo vo svete, kde nie je trestané. A konáme dobro vo svete, kde nie je odmeňované a niekedy nás aj znevýhodní. Vykonané dobro nám vezme čas a snahu, zatiaľ čo ich niekto iný využíva k tomu, aby nám konkuroval. Od podobného správania nemožno čakať viac, ako riadenie sa vlastným morálnym kompasom a vyjadrenie vlastného presvedčenia, či ideálu. Preto je podobné správanie väčšou skúškou charakteru, ako modely sveta obsahujúce odmenu a trest. Tu je presne priestor na to, aby dobre integrovaný nihilista bol lepším človekom, ako nejedna 'vedomá, empatická a vysokovibračná duša'.
e) Človek s plnou zodpovednosťou za seba sa snaží ísť za vlastným ideálom, byť takým, akým chce – nie akým mu nanucujú byť. Vidím obrovský zmysel v robení svojich vlastných rozhodnutí, nie nasledovaní cudzích. Vnímam v sebe nastavenie, ktoré hovorí, že autentické poučenie možno získať jedine autentickým správaním. Pokiaľ sa prehnane riadime cudzími názormi, dogmami či zásadami, roztrhli sme tak reťaz príčin a následkov už na jej začiatku a tak jej zvyšok nebude cenným, vlastne nebude naším. Práve preto som už vyššie v texte spomínal 'odvahu robiť vlastné chyby' ako pozitívnu vlastnosť. Lepšia je chyba urobená z vlastného vnútra, ako dokonalý výsledok dosiahnutý napodobovaním niekoho iného. V rozhodnutiach sa neuskutočňuje iba naša sloboda – ale aj naša zodpovednosť, vyjadrenie vlastnej identity a získavanie skúseností. Práve preto sa snažím, aby mi do rozhodovania, pokiaľ možno, nikto nezasahoval bez dobrého dôvodu.
Aj ďalšia časť textu sa bude venovať určitým projekciám, ktorým môžu uveriť predovšetkým nováčikovia v okultných komunitách. Aj tu platí stále ten istý princíp: Neverte všetkému, čo vám príde do cesty.
Ako prvá ma zaujala téza, že je to majster, kto si vyberá žiaka. Tá už odoznela naprieč rôznymi médiami. Podobný výrok je zmienený aj majstrom alchýmie v Jodorowského filme The Holy Mountain. Asi by to nebolo tak zaujímavé, ak by mu nepredchádzali scény, ktoré sa dajú interpretovať celkom opačne. Bol to (budúci) učeň, kto sa nechal vytiahnuť za majstrom do jeho veže. A nielen to – zrejme bol zlákaný vidinou zlata pochádzajúceho z tejto veže a majstra dokonca napadol, chcel ho olúpiť. Nielenže iniciatíva prišla zo strany žiaka, bola dokonca založená na nízkej motivácií. Aj napriek tomu bol za žiaka prijatý. Prečo si teda myslieť, že bol 'vybraný' ak prvotná iniciatíva a kontakt s majstrom prišli z jeho strany? Neskôr sú vo filme spomenuté 4 hermetické cnosti, z ktorých žiak vo svojom počínaní preukázal minimálne 2 (chcieť a odvážiť sa). [11] Keď sa pozrieme inde, na interpretáciu havajského šamanizmu z pohľadu Sergea Kinga, neskrýval v nej, že iniciatíva je cenená pomerne vysoko. [1] Osobne si myslím, že iniciatíva je dôsledkom toho, že človek naozaj stotožnil so svojím cieľom, preto si k nemu hľadá cesty. Azda platí, že tí najšikovnejší ľudia zvládajú byť iniciatívni v najväčšom počte oblastí. Je príliš naivné, aby človek dúfal v naučenie sa hocičoho a ostal pritom v pasívnej roli niekoho, kto iba čaká na učiteľa a príležitosť - a tým preplytval svoj život. Preto tézu o vybraní učiteľom jednoducho považujem za dobrý nástroj na odfiltrovanie ľudí, ktorí spĺňajú dva predpoklady: 1.nie sú s cieľom vnútorne stotožnení, 2.radšej prijmú cudzie predstavy, než volanie svojho vnútra a teda zatiaľ nemajú základy pre vládnutie nad sebou.
O kombinácii pasivity a naivity písal tiež David Pye v raritnej knihe Unconditional Love. Vyjadril podobnosti medzi rôznymi skupinami, ktoré si namýšľajú, že prichádza nový vek, alebo už majú zbalenú batožinu pre prípad, že ich čochvíľa vyzdvihne galaktická loď. Prípadne čakajú na príchod novej dimenzie (pamätajte 5D = dobré, 5G = zlé!). Nič také sa nestalo a nezmenilo, no ľudia stále vytvárajú rovnaké teórie ako na bežiacom páse, až to pripomína výmysly o koncoch sveta (či už boli nábožensky motivované, alebo nie.) Akoby ľudia chceli veriť, že kozmická udalosť vyrieši ich problémy za nich, bez ich pričinenia a stačí len vyčkať. Pye teda verí, že tieto osoby chcú ostať pasívnymi. [12] K tomu dodávam, že pasivitu beriem ako spôsob, ako uškodiť samému sebe. Človek je nielen zodpovedný za svoj život, ale aj za všetky oblasti svojho života. Je svojím vlastným tvorcom aj produktom. Preto je pre mňa logické snažiť sa svojou snahou túto zodpovednosť prebrať a budovať si poznatky v každej základnej kategórií zručností, počnúc napríklad komunikáciou, telesnou kultúrou, finančnou zodpovednosťou, budovaním návykov, zdravou stravou, atď. Samozrejme ide o neúmerne náročnú úlohu, ktorá sa v našich podmienkach nedá úplne uspokojivo splniť. Nejde však o to rozvíjať zručnosti každého archetypu paralelne, ale vedieť sa v ich témach orientovať a posilňovať tie, ktoré práve potrebujeme a vedieť sa vrátiť k tým, ktoré budeme opätovne potrebovať neskôr. Tak si budujeme nástroje fungujúce aj v bežnej rovine, mimo magickej roviny a aktivitou nahrádzame predošlú pasivitu. Keďže sám neverím proklamáciám o nových eónoch, jediná 'nová doba' je pre mňa tá, v ktorej hosť vyhadzuje vrchného. :)
3. Úlohy etiky
V predošlom texte som stále tému etiky nevyčerpal: nemal som napríklad žiadne špecifické myšlienky k energetickému vampirizmu, spätnému odrazu z manipulatívneho vplyvu, paktovaniu s démonmi, či k tomu, ako spracovanie osobného tieňa napomáha vyrovnať karmické dlhy. Obdobne by sa dala rozoberať etika v súvislosti s pravou vôľou, individualizmus z perspektív cesty ľavej a pravej ruky, a mnoho tém týkajúcich sa komunít, na ktoré som nepomyslel. Keďže som sa zaoberal o niečo viac porušeniami etiky, prirodzene z toho vyplýva jeden jej cieľ: fungovať v rovnováhe na rôznych úrovniach, ktoré je potrebné zlaďovať.
Nasledovné pravidlá uvediem len ako malú reprezentatívnu vzorku:
1.nesnaž sa ovládať nikoho iného, ako seba;
2.neprijímaj cudzie snahy ovládať ťa;
3.nikoho nezachraňuj nasilu;
4.neškoď nikomu, ak sa tomu dá vyhnúť;
Ďalšie príklady som čerpal z článku: 10 egoistických aspektov „spirituálnych“ ľudí, ktoré sabotujú ich rast:
5.neignoruj svoje myšlienky a pocity len pre pozitívne pozlátko;
6.nenamýšľaj si, že si viac, ako ostatní;
7.zlyhanie alebo pasivitu neospravedlňuj duchovnom;
8.nehnevaj sa na tebe určenú trefnú kritiku.[13]
Dôležité je, že zoznam sa dá rozširovať snáď donekonečna. V súvislosti s tým potom vznikne otázka, či niektorí ľudia vlastne neskĺznu ku prehrešku nie pre zlý zámer alebo charakter, ale pre horšiu pamäť a pozabudnutie na nejaké užitočné pravidlo.
Predošlé zadefinovanie etického správania len ako súboru pravidiel sa mne samému nepozdáva, stavia ho totiž do závislosti voči týmto pravidlám. Navyše definoval skôr to, čo nerobiť. Snáď teda má zmysel ďalšia definícia: ako snahu v našich podmienkach dočasného života a hmotného sveta prejavovať ideál prichádzajúci zvnútra a to prijateľnými a udržateľnými spôsobmi. Ideál pritom vnímam ako bod, ku ktorému smerujeme, ale nemá byť niečím, čo zaslepí naše vnímanie reality. Nemali by sme dopadnúť ako náboženský fanatik, ktorý uverí, že má rozdať všetok svoj majetok a iba hlásať božie slovo. V našich končinách by skončil na ulici a už prvú zimu zomrel na podchladenie, čím by si svojím vlastným konaním zabránil hlásať božie slovo na ďalší rok...
Generované s Gemini
Použité zdroje:
[1] Serge Kahili King - Městský šaman, originál Urban Shaman publikovaný v 1990. Priama citácia je zo strany 73.
[2] Helena Petrovna Blavatská - Karma: zákon příčin a důsledků
[3] Seriál Paměti mystika, 1998, Réžia: Viliam Poltikovič. 11-ty diel nazvaný O duchovních učitelích: https://www.csfd.cz/film/230826-pameti-mystika/prehled/
[4] Sophie Lloyd - The Devil made her do it: Who was the real Jayne Mansfield?: https://untitled-magazine.com/the-devil-made-her-do-it-who-was-the-real-jayne-mansfield/
[5] The Odd Friendship of Bombshell Jayne Mansfield and Satanist Anton LaVey: https://historycollection.com/the-odd-friendship-of-bombshell-jayne-mansfield-and-satanist-anton-lavey/3/
[6] Jaroslav Demeter Ptáček - Nebezpečí černomagického útoku: https://web.archive.org/web/20080415115220/http://jdp.blog.cz/0610/nebezpeci-cernomagickeho-utoku
[7] František Bardon - Brána k opravdovému zasvěcení, strana 200 / originál Der Weg zum wahren Adepten, 1955.
[8] Michal Harner – Cesta šamana, originál The Way of the Shaman publikovaný v 1980. Samotná indícia bola na strane 104: „Intervence jedné lidské bytosti (šamana) jménem druhého člověka (pacienta) často, jak se zdá, vyvolává ve skrytém vesmíru sympatie a obvykle se dřívější ztracené silové zvíře pacienta rozhodne vrátit zpět s šamanem, který právě podniká šamanskou cestu.“
[9] Michael Newton – Cesty duší, strana 150. Originál Journey of Souls publikovaný v 1994.
[10] The Prodigal Son, 1981, Hongkong. Réžia: Sammo Hung, Scénár: Sammo Hung, Barry Wong: https://www.csfd.cz/film/95842-obycejny-spratek/prehled/
[11] La montaña sagrada, Mexiko, 1973, Réžia aj scenár: Alejandro Jodorowsky: https://www.csfd.cz/film/166232-svata-hora/prehled/
[12] David Arthur Pye - Unconditional Love: A Travel Guide to Life, Death and Reincarnation, 2024: https://www.amazon.com/Unconditional-Love-Travel-Guide-Reincarnation-ebook/dp/B0DP5PJ9NF/
[13] 10 egoistických aspektov „spirituálnych“ ľudí, ktoré sabotujú ich rast: https://vedy.sk/10-egoistickych-aspektov-spiritualnych-ludi-ktore-sabotuju-ich-skutocny-rast/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.