Sen inšpirujúci desom

Chcel by som sa s vami podeliť o sen, ktorý sa mi sníval v noci na 16.2.2013. Nebol ako iné moje sny – rozhodne sa v ňom nevyskytovali „divoké a nezastaviteľné“ zombie, ktoré čakajú na prechode pre chodcov, kým nabehne na semafóre zelená. Ani v ňom do práčky nikto nesypal prášok dr.Oethera na puding.

Tento sen bol svojím spôsobom strašidelný a celkom na mňa zapôsobil svojou rafinovanou pointou. Na pomerne opustenom mieste sa vyskytovali ľudia, ktorých niečo ohrozovalo, zrejme hmotná príšera. Niektorí z nich chceli z miesta čo najskôr utiecť. Z akejsi „vedľajšej línie“ si spomínam na rozhovor dvoch ľudí. Jeden druhého asi prehováral, aby ostal na mieste, kým ho nájde pomoc. Na to mu druhý odvetil, že ho nikto nehľadá. Už túto časť sna som precítil dosť temne, aj keď nemá skoro žiaden význam.

Hlavnou líniou bolo, že časť ľudí (zrejme tí, ktorí chceli utiecť) mala viac informácií a lepšiu predstavu o nebezpečenstve, aké im hrozí – či rozsahu tohto nebezpečenstva. Snažili sa to povedať ostatným, ale vôbec sa im to nedarilo. Nedelila ich žiadna veľká geografická vzdialenosť, mohli si navzájom pomôcť. Pointou, ktorá na mňa tak silne zapôsobila, bolo že v uhloch pohľadu týchto ľudí boli také rozdiely, medzi ich vnímaním taká veľká bariéra, že si nemohli porozumieť ani v situácii, keď to bolo životne dôležité. Telami boli blízko, ale mysľami úplne inde - a nebezpečenstvo sa blížilo... Zdrojom desu nebolo nebezpečenstvo, ale tá bariéra...