Michael Harner – Cesta šamana

Vydala: DharmaGaia, 2010, Praha

Preložil: Gato

Rozsah: 184 strán

Predhovor k tretiemu vydaniu

Predhovor je venovaný dôvodom oživenia záujmu o šamanizmus. Mnohým jedincom už nestačia dogmatické hlásania náboženstiev, chcú mať svoje vlastné skúsenosti s nehmotným svetom. Záujem o šamanizmus prejavujú aj osoby, ktoré mali skúsenosti s drogami, alebo zážitky na prahu smrti. Hovorí aj o poňatí sveta domorodými kultúrami, ktoré považujú všetko okolo seba za obdarené životom, a tak na zvieratá, rastliny, aj svoje prostredie hľadia ako na príbuzných, rodinu.

Nájdeme tu aj prvú zmienku o technike šamanského cestovania pomocou počúvania bubnovania. Táto metóda je bezpečná, stačí pri nej udržiavať sústredenie a zámer, v opačnom prípade sa praktik vráti do bežného stavu vedomia. Oproti metódam používajúcim drogy má výhodu – nie je tu predurčený časový interval, po ktorý bude mať praktik zmenený stav vedomia.

„Zároveň však klasické šamanské metody účinkují překvapivě rychle. K dosažení výsledků, ke kterým většina lidí může dospět už po pár hodinách prožitků, by jinak potřebovali několik let strávených tichou meditací, modlitbami, zpěvem nebo odříkáváním manter. Už pouze z tohoto důvodu se šamanismus dokonale hodí pro současný život zaneprázdněných lidí, stejně jako se hodil například pro Eskymáky – jejich den byl plný úkolů, na jejichž splnění záviselo jejich přežití. Večery však mohli využít pro praxi šamanismu.“

Úvod

Okrem zdôraznenia liečivých možností šamanizmu, úvod uvádza rozdiely v praxi začínajúcich šamanov v rôznych kultúrach. Niektorí spontánne odpovedali na „volanie“, ktoré cítili, iní cvičili pod vedením skúsených šamanov. Líšila sa aj dĺžka ich výcviku – od jedného dňa po viac než päť rokov. Pre ďalšie čítanie sú zavedené dôležité pojmy „obvyklý stav vedomia“ (OSV) a „šamanský stav vedomia“ (ŠSV). V šamanskom stave vedomia nie sú žiadne zvieratá mytologické – napríklad draky sú tam rovnakou „realitou“, ako zvieratá, ktoré poznáme aj vo svete zodpovedajúcemu bežnému stavu vedomia.

Prax šamanizmu predstavuje ako vzrušujúcu metódu, vedúcu často ku krásnym zážitkom a udržujúcu osobnú silu, ktorá je vždy základom zdravia. Za jediné nebezpečenstvo vyplývajúce z praxe šamanizmu považuje Harner spoločenské nebezpečenstvo – obvinenia ľudí, že im šaman škodí.

1. Objavenie cesty

Autor opisuje dva prvé zážitky svojej praxe. Prvý sa odohral v kmeni Konibov, u ktorých vypil nápoj z ayahuasky. Medzi výjavmi, ktoré zazrel, boli najvýraznejší ľudia s hlavami sojok plaviaci sa na lodi a plazovité stvorenia, ktoré sa na Zemi ukryli a tvrdili, že sú vládcovia Zeme. Keď túto víziu prerozprával misionárom, tí našli určité paralely s Knihou Zjavení. Druhý zážitok sa odohral u Chívarov. Úlohou bolo vykúpať sa v posvätnom vodopáde. Chodil do kruhu s palicou v ruke, kričal, aby „upútal pozornosť predkov“. Po čase sa jeho myseľ upokojila.

„Přejížděl jsem po té tyči prsty. Byla extrémně lehká a očividně nebyla určena k obraně proti čemukoli hmotnému. Na okamžik jsem měl pocit, jako bychom byly děti, které si na něco hrají. Avšak tito muži byli válečníci, bojovníci zapletení do věčných válek a krevní msty na život a na smrt se svými nepřáteli. Copak jejich přežití nezáviselo na tom, že budou v pravém kontaktu se svojí existencí?“

Potom mu jeho sprievodcovia dali vypiť šťavu z maikui (druh durmanu Brugmansia ). Vo vízii videl blesky a jaštera, ktorý na neho útočil. Tohto jaštera odrazil palicou a stratil vedomie.

Na konci kapitoly je objasnený pojem tsentsak. Má dvojaký význam: označuje hmotný predmet (rastlinu, hmyz) skonzumovaný šamanom a zároveň ducha-pomocníka či „magickú strelu“, ktorú tým šaman získava. Znamená to, že každý tsentsak má hmotnú aj nehmotnú podobu, ktoré sa od seba odlišujú. Nehmotnú podobu vidia šamani po vypití nápoja z ayahuasky. Vypitie tohto nápoja spôsobuje aj to, že šaman vidí dovnútra tela svojho pacienta a tak lokalizuje miesta, kam vnikla škodlivá, votrelecká entita – choroba. Tsentsaky sa dajú použiť pri vysávaní choroby z pacientovho tela. Šaman si vloží do úst dva tsentsaky. Prvý, v prednej časti ústnej dutiny, slúži na zachytenie jemu odpovedajúcej choroby. Druhý tsentsak uložený bližšie k hrdlu má zabraňovať, aby choroba vstúpila do šamana. (Čitateľ si isto spomenie na sympatetickú mágiu, alebo prácu s energiou pomocou dychu.) Šaman môže vlastniť až stovky tsentsakov. Chívarovia z tohto dôvodu pijú raz za niekoľko hodín tabakovú vodu, aby ich duchovia-pomocníci neopustili. Udržiavať pomocníkov v pohotovosti je obzvlášť dôležité, ak očakávajú útok.

2. Šamanské putovanie: Úvod

Šamani vstupujú do zmenených stavov vedomia vždy s vážnym zámerom, nie zo zábavy. Pracujú väčšinou pri slabom svetle so zatvorenými očami, alebo v tme. Niekedy si oči prekrývajú predlaktím. Iné druhy práce, ktoré prebiehajú v ľahšom tranze, vykonávajú aj s otvorenými očami.

Na samotné cesty do Dolného sveta sa používa vizualizácia diery v zemi, ktorá má v rôznych kultúrach odlišnú podobu. V praktikách niektorých kultúr to bol dutý kmeň, prameň, alebo jednoducho nasledovali korene stromov. Iné mali vo svojich skutočných príbytkoch diery, ktoré si potom vizualizovali pre potreby cestovania. Tieto diery prirovnáva Harner k mandalám s kruhovým motívom vo svojom strede, ktoré majú tiež slúžiť na cestu do sveta bohov a duchov.

Inštrukcie k prvej šamanskej ceste sú nasledovné: 24 hodín pred samotnou cestou sa vyhnite prijímaniu alkoholu a psychadelických látok, 4 hodiny pred cestou jedzte zľahka, alebo vôbec. Ľahnite si na podlahu bez vankúša, do tmavej miestnosti, kde budete mať pokoj. Vizualizujte si niekoľko minút známu dieru či tunel, ktorý chcete použiť ako vchod do Dolného sveta. Spustite nahrávku šamanského bubnovania, alebo dajte pokyn bubeníkovi. Intenzita úderov a intervaly medzi nimi nesmú kolísať. Frekvencia úderov má byť medzi 205 až 220 úderov za minútu. Na túto prvú cestu si vyhraďte 10 minút. Potom má bubeník opakovanými 4 výraznými údermi oznámiť, že je čas na návrat. Ďalších 30 sekúnd bubnuje zrýchlene a nakoniec opakuje 4 výrazné údery. Behom tejto doby sa cestovateľ vracia späť a vystupuje otvorom. Krajinu, v ktorej sa cestovateľ objaví, by mal len preskúmať, keďže ide o prvú cestu. Po návrate nasleduje zápis informácii o zážitku.

Kľúčom k úspechu má byť optimálna snaha – nie priveľká, ani primalá. Každému vraj pri tom vyhovuje iné tempo bubnovania, niektorí šamani ho na počiatku určia svojou hrkálkou, ktorú bubeník potom nasleduje. Behom cesty sa niekedy objaví prekážka, ktorú treba obísť. Pokiaľ to nie je možné, je nutné sa vrátiť do obvyklej reality. V prípade uviaznutia v priestore radí Harner uvoľniť sa, počkať a pokúsiť sa o pohyb znova. Zážitok putovania môže obsahovať aj zvuky a pocity dotyku, to znamená nielen obrazy. Aj behom prvej cesty je možné stretnúť sa so zvieratami, rastlinami, či bytosťami v ľudskej podobe.

Uvedených je niekoľko popisov prvých šamanských putovaní slúžiacich ako ilustračné príklady.

3. Šamanizmus a stavy vedomia

Šamanské metódy sú podľa archeologických a etnografických poznatkov staré prinajmenšom 20 000 až 30 000 rokov. Metódy rôznych navzájom izolovaných etník sú si podobné, dajú sa v nich nájsť univerzálne prvky. Harner sa domnieva, že je tomu tak z toho dôvodu, že šamani rôznych kultúr dospeli k rovnakým záverom o tom, ktoré praktiky spoľahlivo fungujú. Generácie šamanov mali mnoho času preverovať rôzne varianty techník pričom boli nútení zlepšovať svoje schopnosti, v záujme prežitia. Je pozoruhodné, že v iných oblastiach života sa kultúry odlišovali vo veľkej miere – napríklad v umení, usporiadaní spoločnosti a podobne.

Prvá zmienka o získaní ochranného ducha hovorí, že sa získava cestou na odľahlé miesto v divočine. U Chívarov zas osamelým pochodom nocou. Okrem ducha ochrancu majú šamani k dispozícii aj duchov pomocníkov. Ide o menšie sily, po rokoch zbierania ich však môžu mať stovky.

„Duchem ochráncem často bývá silové zvíře, spirituální bytost, která šamana nejen ochraňuje a slouží mu, ale stává se také jeho druhou identitou či alter egem. Lidé sice mohou mít ducha ochránce, to z nich však ještě nedělá šamany. Jak zdůrazňují Chívarové, ať už to dospělí vědí nebo ne, je pravděpodobné, že jim v dětství pomáhal duch ochránce, jinak by neměli dost ochranné síly nutné k dosažení dospělého veku. Co se týče ducha ochránce, hlavní rozdíl mezi obyčejným člověkem a šamanem spočívá v tom, že ho šaman aktivně využívá, když se nachází ve změněném stavu vědomí. Šaman svého ducha ochránce často vidí a radí se s ním, společně podnikají šamanské cesty, získává od něj pomoc a používá ho, aby pomohl druhým vyléčit se z nemocí a zranění.“

Časté nedorozumenia medzi domorodcami a ľuďmi zo sveta techniky nastávajú, pokiaľ domorodci hovoria o svojich zážitkoch zo zmeneného stavu vedomia a neupozornia na to. Moderní ľudia si kvôli tomu myslia, že domorodci podliehajú halucináciám a nie sú racionálni. Problém je v tom, že domorodci sú zvyknutí hovoriť o zážitkoch zo zmeneného stavu vedomia priamo, pretože ich súkmeňovcom bude jasné, z akého stavu vedomia zážitok pochádza.

„Jeden typ změněného stavu vědomí spadajícího do ŠSV zahrnuje různé stupně transu, od v podstatě lehkého (jako u mnoha severoamerických šamanů) až po velmi hluboký (jako u Laponců, kde šaman může upadnout i do dočasného kómatu). Celou tuto škálu transů lze najít také u sibiřských šamanů.“

Ľahký tranz sa na činnosti šamana nemusí zreteľne odraziť, pozorovateľ vidí, že šaman funguje ďalej aj v bežnej realite. Dopomôcť k zmene vedomia na šamanské by malo aj spievanie takzvanej „piesne sily“. Tieto piesne sa navzájom odlišujú prinajmenšom slovami. Ich melódia a rytmus môžu byť rovnaké v kmeňovom regióne. Bývajú relatívne monotónne, opakujú sa dookola, často so zvyšujúcou sa rýchlosťou.

4. Silové zvieratá

Šamani svojich ochranných duchov vidia niekedy v ľudskej podobe, väčšinou však vo zvieracej. Spájajú šamana so silou celého dotyčného živočíšneho druhu. Duch sa stáva alter-egom šamana, ktorý získava schopnosť premieňať sa na neho. Víziu premeny na zviera dosahovali príslušníci domorodých kultúr aj pomocou halucinogénnych drog a tancom pri bubnovaní a hrkaní, napodobujúc pohyby a zvuky vybraného zvieraťa. Pri takýchto tancoch používali aj masky a kostýmy.

Medzi metódy získavania duchov ochrancov patrí cesta na opustené miesto, Chívarovia však dávali kvôli hľadaniu vízie (o ochrannom duchovi) svojim deťom halucinogény. Uvedené je konkrétne cvičenie na nadviazanie kontaktu s ochrancom. Nazýva sa „privolávanie zvierat“. Praktizuje sa v tmavej miestnosti bez nábytku. Cvičiaci si určuje hrkálkami rytmus, v ktorom tancuje s privretými očami. Nápomocný môže byť aj bubeník umiestnený v rohu miestnosti tak, aby pri tanci neprekážal. Úvod je tvorený 4 výraznými zahŕkaniami, obrátením sa na 4 svetové strany s myšlienkami na slnko, živé tvory, nebeské telesá a zem. (Zdá sa to byť akustickým centrovacím rituálom.) Po ďalších 4 výrazných zahŕkaniach sa prejde na ďalšiu časť tanca. Cvičiaci sa pohybuje po miestnosti a snaží sa vycítiť, či nie je napojený na nejaké zviera. Ak áno, vžíva sa do neho, napodobuje ho. Nasleduje zrýchlenie hŕkania aj pohybu. Taktiež celý tanec je zakončený 4 zahŕkaniami. Je možné, že tanec odhalí len to, že praktikant mal ochrancu v minulosti, no momentálne ho nemá.

Pravidelný tanec má v praxi šamanov dôležité miesto – má dodať energiu ochrancom, tým ich udržať v spokojnosti a odradiť od odchodu. Podľa M. Harnera ide duchom o to, aby sa mohli tešiť z pohybu v tele, čo získavajú výmenou za svoju pomoc. Okrem tanca sú aj iné spôsoby, ako im dodať energiu.

5. Cesta k obnove síl

Pre uistenie sa, že máme silové zviera slúži cesta do Dolného sveta, no dá sa to overiť aj inými technikami. Cestou do Dolného sveta šamani privádzajú ochrancov aj pre iné osoby. Niekedy putuje do Dolného sveta niekoľko šamanov spolu za účelom navrátenia sily pacientovi. Táto technika sa nazýva spirituálne kanoe.

Nasledujú tri praktické návody. Prvý z nich hovorí o získaní piesne sily určenej na prebúdzanie svojich duchov. Slúžiť na to má opäť cesta do opustenej prírody – lesa alebo horského prostredia, pričom hľadajúci drží cely deň pôst a sleduje trasu podľa intuície. Spev získanej piesne má napomáhať aj prechodu do ŠSV. Čím dlhšie ju šaman používa, tým by mala byť efektívnejšia.

Druhý návod hovorí o získavaní silového zvieraťa pre inú osobu pomocou cesty do Dolného sveta. Vykonáva sa pochopiteľne vtedy, keď osoba stratila silu vplyvom depresie alebo choroby.

„Intervence jedné lidské bytosti (šamana) jménem druhého člověka (pacienta) často, jak se zdá, vyvolává ve skrytém vesmíru sympatie a obvykle se dřívější ztracené silové zvíře pacienta rozhodne vrátit zpět s šamanem, který právě podniká šamanskou cestu.“

Šaman si v tomto prípade ľahne (alebo spadne) tak, aby sa ramenom dotýkal pacienta. Na svojej ceste sa vyhýba pavúkom a hmyzu s hryzadlami, rovnako aj hadom, plazom a rybám, ktorým vidieť zuby. Silové zviera sa má objaviť najmenej štyrikrát, preto musí byť pozorný, aby ho rozoznal. Silovým zvieraťom môže byť cicavec alebo vták, prípadne ryba alebo plaz. V posledných dvoch prípadoch ale nesmie ceriť zuby. Môže sa objaviť okrem živej podoby aj v podobe sochy a inak. Silovým zvieraťom nebýva hmyz, ani domestifikované zvieratá. Toto zviera má šaman uchopiť jednou rukou, ktorú si potom priloží k hrudi. V bežnej realite dá signál bubeníkovi, aby zrýchlil tempo bubnovania a urýchlene sa vydá na spiatočnú cestu. Po návrate tohto ducha fúka do pacientovej hrude a do vrcholu hlavy (fontanely). Keď po splnení úlohy povie šaman svojmu pacientovi o identite zvieraťa, niekedy to pacient už tuší. Často sa jedná o zviera, ktoré zohralo dôležitú úlohu v jeho detstve, alebo pacient zbieral jeho fotografie. Pacient by mal potom tancovať pre svoje získané silové zviera. V prípade techniky spirituálneho kanoe – venuje sa jej posledný návod kapitoly - sa stáva, že viacerí jej členovia videli počas cesty to isté zviera. Takáto pozitívna synchronicita je ukazovateľom správneho používania šamanských techník.

6. Cvičenie sily

Kapitola Cvičenie sily je tvorená tipmi ku praxi.

Porada so silovým zvieraťom sa vykonáva cestou tunelom za účelom prednesenia otázky svojmu ochrannému duchovi. Ten väčšinou odpovedá neobvyklými pohybmi, alebo šamana prenesie do scenérie, ktorá je odpoveďou. Preto je dobré pamätať si z nej detaily. Na začiatku praxe by malo ísť o otázky, na ktoré sa dá odpovedať kladne alebo záporne.

Veľké sny sú opakujúce sa, alebo veľmi živé sny, ktoré sú správami od ducha ochrancu. Niekedy sa v nich ochranca objaví. Malo by ísť o priame posolstvo, preto by nemalo byť analyzované z pohľadu symbolov. Ak bol sen o nehode, mal by sa nejakým spôsobom stvárniť. Má to vybiť jeho škodlivý potenciál a tak zabrániť jeho realizácii, ktorá by bola deštruktívna. Harner však radí stvárniť aj pozitívne sny, zrejme na ich lepšie ukotvenie vo fyzickej realite.

Obnovenie sily pacienta je možné aj na diaľku, ak je v obvyklej realite mimo dosahu šamana. Ten silové zviera emocionálne a mentálne pošle pacientovi, ktorého si vizualizuje ležiaceho v nemocnici. Potom privolá svoje silové zviera a pošle časť jeho sily do pacientovho zvieraťa.

Cvičiť svoje intuitívne schopnosti je možné aj formou hry. Severoamerickí Indiáni vytvorili hru, v ktorej sú rozdelení na dva tímy. Snažia sa uhádnuť, kto ukrýva kosti v opačnom tíme a zabrániť protivníkom (krikom alebo tancom) uhádnuť, kto ukrýva kosti vo vlastnom tíme. Motivujú sa vysokými stávkami.

„Indiánští doktoři mají velmi mocnou mysl, nemá smysl s nimi hrát... jen na tebe pohlédnou a hned přečtou, kde je kost ukryta... nejedná se o pouhé dohady, prostě to vědí, a ty je nemůžeš nijak ošálit.“

Niektorí šamani pripisujú mimoriadnu dôležitosť kryštálom kremeňa a tak ich neustále nosia pri sebe. Považujú ich za najmocnejšie predmety sily, hovoria o nich ako o duchoch pomáhajúcich pri veštení. Získať takýto kremeň sa dá aj v špecializovaných obchodoch s minerálmi, po čom ho autor radí nechať nabíjať na slnku v prírode po dobu 8 dní.

7. Vytiahnutie škodlivých vniknutí

Dva základné prístupy v liečiteľskom šamanizme sú: obnova stratených síl a odstránenie škodlivých entít, teda chorôb a infekcií. Úvod kapitoly pojednáva o duchoch rastlín, teda „pomocníkoch“ a ich získavaní. Rastliny v ŠSV vyzerajú ako hmyz (osi, včely, sršne), či pavúky a hady. Zvyšná časť kapitoly sa venuje technikám vysávania chorôb a bolesti. Technika sa začína vstupom šamana do Dolného sveta, kde pravdepodobne narazí na nebezpečný hmyz, rybu alebo plaza zobrazujúceho podstatu choroby pacienta. V takom prípade šaman pocíti hnus a odpor. Vie, že má použiť vysávanie. Vykonáva ho len šaman, ktorý má dvoch pomocníkov rovnakej podstaty, akej je choroba v ŠSV. Pokiaľ takýchto pomocníkov nemá, pokúsi sa obísť nepriateľské zviera a prinesie pacientovi ducha ochrancu. V bežnej realite privoláva svojich pomocníkov pomocou piesne sily. Snaží sa pomocou „videnia cez telo“ či vycítením svojou dlaňou lokalizovať chorobu v tele pacienta a opäť privolá duchov-pomocníkov na vysatie choroby. Celou silou začne vysávať chorobu z daného miesta a túto energiu zakaždým vypľúva do pripravenej misy. Uvedené sú aj príklady z takýchto operácií vysávania. Na zachytenie škodlivých entít sa dajú použiť aj tabakové stužky rozložené okolo pacienta sú počas vysávania. Slúžia ako pasca. Po dokončení vysávania ich šaman zroluje do gule, vezme na opustené miesto a rozvesí po vetvách stromu.

Inou technikou, slúžiacou na vysatie bolesti je emocionálne stotožnenie sa s pacientom. Šaman najprv zistí maximum informácií o chorobe či bolesti pacienta, prebudí svojho ochrancu a vymení si s pacientom oblečenie. Obaja tancujú, šaman opakuje pohyby po pacientovi. Svoje ruky pritisne na pacienta a odoberá jeho bolesť, ktorú sám pociťuje. Odbehne preč a bolesť odvrhuje čo najďalej k horizontu. Aj táto technika má skupinovú variantu, ak chce bolesť sňať z pacienta viac spolupracovníkov.

Doslov obsahuje myšlienky venované holistickému prístupu k liečeniu, kooperácii vedeckej medicíny a šamanizmu, perspektíve šírenia šamanizmu.

Dodatok A pojednáva o bubnoch a hrkálkach vhodných na šamanské účely, uvádza zdroj informujúci o ich výrobe a konkrétne odporúčania. Vhodný je napríklad jednohlavý bubon s priemerom 40 až 43 centimetrov, keďže dokáže vyvinúť dostatočne hlasný zvuk a zároveň nie je ťažké s ním manipulovať. Venuje sa aj použitiu audio nahrávok šamanských bubnov a informáciám o workshopoch. Pre praktikov môže byť dôležitá nasledovná úprava techniky:

Osoba, ktorá práve prežíva šamanské putovanie nahlas opisuje svet, ktorý vidí. Prehlbuje to zážitok cesty, oproti mĺkvemu cestovaniu. Kvôli tomuto účelu používa nahrávku bubnov pustenú cez slúchadlá, inak by hlasné bubny zabraňovali spoločníkom počuť celý opis. Zároveň si cestovateľ môže priložiť k ústam mikrofón, ak chce opis cesty zaznamenať diktafónom.

Dodatok B je popisom zložitej varianty hry so skrývaním kostí, podľa Indiánov Ploskolebcov.

Zhodnotenie knihy

Napriek tomu, že knihu považujem a dobrú a určite sa k nej vrátim, vo svojej kritike uvediem niekoľko bodov poukazujúcich na slabší výklad. Za prvé, nie je v nej nič, čo by definovalo Dolný a Horný svet. Z knihy je zrejmé, že Dolný svet môže prežívať každý inak a že obe tieto svety nemožno prirovnávať ku kresťanskému nebu a peklu. O Hornom svete som sa nedozvedel prakticky nič.

Nedostatočne bolo spomenuté aj „stvárnenie snov“. Harner mal zrejme na mysli niečo ako malé „divadlo“ zohrané podľa sna. O takomto snovom divadle lepšie píše Robert Moss v knihe Vědomé snění, tiež v nej píše o použití bubnovania na vrátenie sa do prežitého sna. Vykonáva sa z dôvodu podrobného preskúmania sna a hľadania znamení či varovných signálov. Otázkou pre mňa ostáva: do akých svetov sa ešte dá dostať pomocou šamanského cestovania? Do útrob svojho tela, či dokonca fiktívnych popkultúrnych svetov?

Taktiež chýba informácia, ako sa udržuje väčšie množstvo duchov bez pitia tabakovej vody alebo tancovania a či existuje šamanská tradícia, v rámci ktorej je korektné vytváranie duchov.