Priateľstvo v súčasnej dobe 2

Áno, vážení čitatelia, ak ste si na základe predchádzajúcich článkov pomysleli, že som vlastne Friendship Nazi, máte úplnú pravdu! Alebo žeby to bolo inak? Dozviete sa v dnešnom článku! :)

Začína byť pomaly tradíciou, že mnoho mojich článkov na blogu je stavaných formou kritiky. Po kritike náboženského fanatizmu nasledovala kritika školstva, negatívnych návykov, slniečkárskych ezoterikov, či častej naivity žien pri výbere partnera. Podobne tomu bude žiaľ aj v tomto článku, v ktorom sa znova -už tretí raz- vrátim ku kritike ľahostajnosti. Dúfam teda, že myšlienky tu uvedené nebudú pre vás, čitateľov len peachingom z „obohranej platne“, a že ich budete vedieť vnímať ako idey z iného uhla pohľadu. Niekedy sa stáva, že autor rozpisujúci sa do detailov myslí ideu inak, ako ju pochopí čitateľ - ak nebol dostatočne pozorný.
Hádam najdôležitejším bodom kritiky, pri ktorom som skončil naposledy bolo príliš pasívne (ne)venovanie sa iným. Správanie drvivej väčšiny jedincov prebiehalo v takomto vzorci: 1. Naviazanie kontaktu. 2. Zabudnutie na kontakt. Teda novému človeku bývala venovaná aspoň nejaká pozornosť, kým už poznaným nebola venovaná žiadna pozornosť, akoby šlo len o to získavať kontakty a nie sa starať o ich udržiavanie a zveľaďovanie. Podotýkam, že to zrejme nebolo spôsobené mojou osobnosťou a že moje zmýšľanie je opačné. Akoby záujem väčšiny trval, kým ste niekoľko krokov nablízku a akonáhle nie ste, nepremrhajú na vás ani myšlienku, ani spomienku. Z nejakého dôvodu pripisujeme vždy väčšiu hodnotu tomu, čo vnímame v tomto momente, ako hocičomu vzdialenému.
Ďalej, mám silný dojem, že mi viac načúvajú osoby, ktoré poznám viac cez internet, ako osobne. Je na mieste otázka: Robím niekde v osobnej komunikácii zásadnú chybu? Alebo sú len osoby, ktoré ma poznajú osobne z každodenného života ďaleko menej uvedomelé?
Musím však povedať, že aj ľudskej ľahostajnosti za niečo veľmi vďačím: za priblíženie, podporenie a lepšie porozumenie osobám, ktoré ju z nepochopiteľných príčin zažívajú tiež. Tým sa dostávam k ďalšej myšlienke: Je odo mňa správne, ak viac uznávam osoby vyznávajúce hodnoty a názory, ku ktorým sa sám hlásim? Asi to nie je príliš „duchovné“, avšak veľa s tým nenarobím. Neviem sa tomu vyhnúť, ani keby som chcel.

Shit happens... and sometimes Sith
Život má špeciálnu schopnosť - dokáže nás šokom vytrhnúť zo situácie, ktorá bola ešte pred okamihom plná pohody a spokojnosti. Takéto zážitky môžu prepadnúť každého, bez akéhokoľvek predošlého varovania. Vždy bude existovať miera pravdepodobnosti, že ľudia v našom okolí budú v depresii, že môžu kvôli frustrácii ublížiť sebe, či sa začnú zanedbávať, drogovať a padať na dno. Môže sa stať, že prepadnú šialenstvu a budú nebezpeční pre okolie (t.j. prejdú na Dark Side). Väčšina dnešných ľudí by sa po nastatí takej situácie len chytala za hlavy a nadávala na seba za to, že so svojimi priateľmi nejednali správne a nevenovali im toľko času, koľko mohli – pokým sa dalo. Tvrdím, že je maximálne hlúpe a nezodpovedné dať druhým minimum, neoceniť ich a neskôr to ľutovať, či snažiť sa to napraviť, keď už je neskoro. Práve kvôli týmto extrémnym situáciám tak tvrdo presadzujem svoju filozofiu. Ak sa dostatočne venujem svojim blízkym, lepšie viem, aké sú ich radosti a starosti a je pravdepodobnejšie, že odhalím aj závažné trápenia (ktoré mohli skrývať) a budem s nimi vedieť pomôcť. Ak sa napriek tomu stane s mojimi blízkymi niečo negatívne, potom viem, že to nebolo kvôli mne - pretože som svoj záväzok dodržiaval, pokým bolo ich správanie prijateľné. Moje svedomie je teda čisté a nemám si čo vyčítať, pretože si nedovolím zlyhať kvôli nedbanlivosti. Ďalším aspektom je prevencia aj bez môjho pričinenia sa na riešení konkrétneho problému: osoby, ktorým sa dlhodobo dostáva priateľstva, pozornosti a porozumenia nemajú potrebu vyvádzať spomenuté deštruktívne a sebadeštruktívne činy.

Zábava, záväzok a argument zaneprázdnenia
Nebola by celá spoločnosť o niečo príjemnejšia, keby viac z nás chápala priateľstvo aj ako záväzok na budovanie, nie len ako zábavu na dlhé chvíle a vzťahy z ktorých ťažíme, pokým si nežiadajú investíciu? Ak sú iní ľudia vlastne len využívaní na humor a alkoholové párty, je to vôbec priateľstvo??? Ako často za vami prichádzajú ľudia, keď niečo potrebujú a ako často prichádzajú, ak vidia, že niečo potrebujete vy?
Poslednú dobu mám pocit, akoby moja ochota a pripravenosť pomôcť a byť stále v kontakte mala za následok všeobecne dedukované presvedčenie, že nemám čo na práci. A to je voči mne urážlivé – záujmov a plánov mám aj na niekoľko životov! Navyše mnoho mojich cieľov možno ostane nesplnených, keďže pomery tejto spoločnosti sú také ukrutné, že sa treba živiť prácou. :D Chcel som tým dať najavo, že môj čas je vzácny a treba si ho vážiť prinajmenšom rovnako, ako čas hocikoho z tých, čo sa viac hrajú na zaneprázdnených, ako nimi sú. Moja podpora a prítomnosť nie sú samozrejmosťou! Aj keby som celé dni iba čítal, meditoval, písal a cvičil (a to uvádzam len serióznejšie záujmy) po niekoľko rokov, zrejme ani po tej dobe by som so sebou nebol úplne spokojný. Mimochodom, argument zaneprázdnenia príliš neuznávam, vždy je iba polovicou pravdy. Druhou polovicou je miesto či priorita, akú vo svojom živote priraďujete iným osobám. Tá je mnohokrát nižšia, ako priorita priraďovaná vlastným záujmom - aspoň také presvedčenie som získal na základe pozorovaní*. Je normálne mať mesiac-dva priveľa práce a oddýchnuť si od seba, no nie je normálne sa s niekým blízkym vidieť raz za rok... po prebehnutom roku či dvoch už nebude blízky. Mimochodom, keby som sa ja niekomu blízkemu nemohol venovať po dlhšie časové obdobie, sám by som sa to snažil vynahradiť. Patrí sa dodať, že ide z mojej strany skôr o racionálne pozorovanie a riadenie seba, než riadenie sa empatiou. Aj to však funguje dobre.
*(Nebrať doslovne. Ja nestalkujem, iba s tým zvyknem žartovať.)

Keby som to vedel vopred...
Aby som aspoň chvíľu nepísal len o negatívnom, musím spomenúť zaujímavý fenomén. Nazval som ho „reštrukturalizácia týmu“ - ide o situácie, keď si niekto z partie nájde partnera/partnerku a ten/tá sa stáva novou hybnou silou partie. S týmto mám pozitívne skúsenosti, na ktoré rád spomínam, aj keď fáza začlenenia nováčika do kolektívu si vyžaduje čas. Avšak aj tu sa objavuje negatívum - ak sa zrazu s kamarátom neviete stretnúť, pretože so svojou vyvolenou trávi všetok čas. Kvôli poblázneniu dievčaťom zrazu už starí kamaráti neznamenajú nič?! Neviem to nazvať inak, ako zotročením. Tento prístup vyjadrený slovne hovorí: „Som tu pre teba, kým nemám nič lepšie na práci. A až znova nebudem mať, budeš mi dobrý aj ty.“ Nuž, keby som vedel, že to dopadne takto, svoj čas by som investoval do niekoho iného. Môžem len prehlásiť: „Zotročeným nevysvetlíte, že sú zotročení, lebo sú zotročení!“
Je teda moje posudzovanie vlastností iných príliš prísne? Keď vidím, ako drobná charakterová vada či zlé sebariadenie spôsobujú tak veľké škody, myslím, že nie. V súvislosti so vzťahmi medzi pohlaviami neuznávam ani predsudok, že by to vždy mal byť muž, kto sa má ozvať prvý. Pre mňa to je neprirodzené zapieranie rovnosti, nech ide o akýkoľvek druh vzťahu.

Keď sa minie trpezlivosť...
Čo teda s priateľstvami, ktoré neprinášajú ovocie? Prvým možným prístupom je poskytnúť čas druhej strane a naďalej ju podporovať, nebyť malicherný a nič si nežiadať: „Nasrať! Slnko svieti, či mu ľudia ďakujú, alebo nie.“ Je o prekonaní seba a obeti. Zistil som, že ľudia môžu až po čase vyjadriť, ako si vás vážia - nebýva to však časté. Tento prístup nevydrží večne ani najzarytejším altruistom. Druhý prístup hovorí: „Nasrať! Nebudem viac míňať svoj vzácny čas a energiu pre osoby, ktoré si to nezaslúžia. Obzvlášť, ak sú tu iné osoby alebo záujmy, ktorým sa môžem venovať a snahu mi vrátia. Nemá zmysel pumpovať energiu do vzťahov, na ktorých vidno, že bez toho nemajú budúcnosť.“ Skutočne, ak je niekto duchom „mimo“ celé roky, nečakajte, že si zrazu milostivo spomenie na vašu existenciu. Mať iných rád, ale nevenovať sa im, to je dosť divné zmýšľanie... pre mňa neprijateľné. Je pritom úplne jedno, či druhá strana je neschopná riadiť svoj čas a život, či stratila záujem o priateľstvo, alebo sa niečoho vnútorne obáva (napríklad pripomenutia spoločných sporov, neúspechov). Za svoje chovanie a následky zodpovedá sama. Pre mňa je výsledok rovnaký – zbytočná, ničím neopätovaná snaha.
Taktiež treba dodať, že sa samozrejme o bližšie priateľstvo nesnažím s hocikým - minulý odstavec tak možno vyznieval. Ak s niekým nemám mnoho spoločného, alebo nevidím dobrú vôľu, pochopiteľne ostáva bližšie k okraju môjho záujmu.
Už v minulom článku som tvrdil, že neprejavený záujem je na nič. Prečo tvrdím, že váženie si iných musí byť vidno aj navonok? Ak aktivitu a úctu druhej strany nevidieť, rodí sa problém, ktorý narastá a tak vzťah spôsobuje viac utrpenia, ako dobra. Tu prichádza na radu druhý typ záujmu - záujem o nápravu. Kým nie sú spokojné obe strany, priateľstvo nefunguje. Niektorí ľudia sa snažia napraviť svoj prístup, až keď vidia, že sa hneváte. Iní sa nesnažia ani vtedy - znamená to, že už nie je o čom sa hádať. Náprava nie je možná, ak druhá strana neprejavuje o ňu záujem. V tom prípade neostáva nič iné, ako zbaviť sa zbytočnej príťaže ťahajúcej nadol a vypovedať lojalitu. Možno nie je iná cesta, ako prinútiť takých jedincov zamyslieť sa nad sebou, len vykašľať sa na nich - je to prirodzenejšie, ako sa stále pripomínať a nanucovať. Zisťujem, že to ani nie je taká tragédia, ako som si myslel doteraz - ostane viac času na iné. Popravde, ľudia, ktorí sa správajú pohodlne, aj keď vedia, že u vás už dávno nemajú dobrý kredit, si za svoju drzosť či absenciu súdnosti aj zaslúžia byť vyhostení. Aj napriek dôvere v pozitívny úmysel druhej strany by som konal rovnako - úmysel nestačí! Ak niekto nedokáže dobre fungovať v bežnom živote, v krízových situáciách by priateľom nepomohol, naopak - vlastnou neschopnosťou by ich potopil ešte viac. Možno si spomínané pohodlné osoby myslia, že im sú ich priestupky odpúšťané a zabúdané. Ak vás však zraňujú, realita je iná - všetky sa iba hromadia.
Nepatrím k ľuďom, ktorí vymieňajú ľudí vo svojom živote ako ponožky, ani nevlastním božskú trpezlivosť. S osobami, ktorých základné vlastnosti urážajú moje základné hodnoty (komunikáciu, rovnosť, aktivitu) sa priateliť neviem a nechcem. Stojím za tým, že ak sa niečia neschopnosť dosahuje gigantické rozmery, mal by dostať priestor niekto iný. Ide predsa o aj moje dobro. Takéto rozhodnutie ma už viac neprinúti obzerať sa za minulosťou. Ako sa však vyhnúť takýmto situáciám sklamania vopred?

Online komunikácia a zlozvyky
Zatiaľ mi napadol jeden spôsob vyhnutia sa sklamaniu, ten sa však týka skôr zoznamovania a online komunikácie: lepšie si všímať, ako jedinci zvyknú komunikovať, nájsť ich bariéry a konsenzus. Zistil som, že už prvý kontakt s jedincom môže napovedať mnoho o ďalšej komunikácií s ním. Dokáže sa rozpísať o svojich názoroch? Komunikuje vždy len online, alebo aj formou odkazov? O akom čase býva aktívny? Na akú tému neodpovie, alebo mu odpoveď trvá dlhšie? Samozrejme sa zdá vhodnejšie viac sa venovať osobám, s ktorými sa komunikuje jednoduchšie/lepšie. No nemusí to byť vždy pravidlo. U niektorých zvláštnych prípadov, s ktorými sa komunikuje na pohľad horšie či menej často, sa oplatí vytrvať a získať si u nich dôležitejšie miesto. To sú však vzácne výnimky.
Keď už som pri téme online komunikácie, nemôžem nespomenúť zvláštny zvyk istej časti populácie, a to neschopnosť reagovať na odkazy, alebo ich zanechávať. Akoby tieto osoby potrebovali spätnú väzbu ihneď. Iným zlozvykom je neodpovedať na nepríjemné otázky. Tento zlozvyk som si skúsil a musím povedať, že je vlastne lákavý - minimálne v prípadoch, ak vás naozaj vytočia. Samozrejme to považujem za formu neslušnosti voči druhým. Vždy sa zamyslite, aké je vaše správanie pre iných - ak napríklad na nejaký mail či iný účet nechodím často, je to moja vec. Ak tam však niekto čaká na moju odpoveď, už to nie je iba moja vec a mal by som aspoň poskytnúť častejšie používanú adresu. Prečo zbytočne poburovať známych aj neznámych, či vytvárať si nepriateľov? Hádam len kvôli ich vlastnej zásluhe - ignorancii, snahe manipulovať, hrať na city a zneužívať. Stretávam sa aj so zlozvykom ľahšie sa zveriť online kontaktom, ako priateľom z bežného života. Istým spôsobom to možno je prirodzené. Mnohí sa skôr uvoľnia v bezpečí domova, nechcú aby ich obavy boli videné na reči tela, prípadne sa radšej zveria človeku s podobnými záujmami - takého totiž nemusia mať nablízku.
Niekedy sa ľahšie zoznamuje s osobou vzdialenou desiatky či stovky kilometrov od nás, než s osobou sediacou oproti. Toto zoznamovanie „dookola-bližšie“ je následkom akejsi zábrany, ktorá nás nabáda hovoriť s tými istými osobami na rovnaké témy a oblasti, ako doteraz. Zdanie, že niekoho už poznáme, nám tak radikálne sťažuje ďalšie poznávanie. Zaznamenal som ešte iný zlozvyk, a tým je hovorenie iba o svojich problémoch, ktoré prechádza do nenačúvania priateľom a ich problémom. Nebýva to však vážny problém a väčšinou sa upozornením vyrieši.
Môj sen bol byť súčasťou niečoho hodnotnejšieho, ako spoločnosti (pseudo)individualistov. Mojím snom bolo starnutie s tými istými ľuďmi po svojom boku - s ľuďmi, ktorí naozaj niečo znamenajú. Realita je taká, že mnohí utekajú do sveta, iní zas nie sú schopní zo seba čokoľvek vydať pre udržiavanie kontaktu. Nájdu sa dokonca takí, čo považujú kontakty s inými ľuďmi za bariéry a obmedzenia. To je ale novinka! Za to ulice plné neznámych osôb a samota sú fakt synonymom domova! Dosť bolo irónie, myslím, že ľudia sú sami bohatstvom – len si to tí retardi neuvedomujú! :)

Na záver... možno

„Čo je príjemnejšie než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak ako sám so sebou?“ (Lucius Annaeus Seneca, prisudzovaný výrok)

Ako som už viackrát vysvetľoval, sú pre mňa hodnotnejšie priateľstvá, ktoré majú istý duchovný rozmer. Blízkosť iných ľudí cítim skôr vo vnímaní ich spirituality, než v búrlivom humore a preto obľubujem prechádzky vo dvojici o niečo viac, ako barové posedenia v skupinách (tie však tiež majú svoje výhody). Senecovu otázku teda považujem za veľmi trefnú. No stavať dnes také vzťahy nie je jednoduché, pretože väčšina populácie sa správa, akoby sa ani na chvíľu nedokázala vypojiť z kolobehu sústredenia sa na multimédia, virtuálny svet, komerciu vo všetkých jej podobách a nevedela skúmať svoje vnútorné pochody.

Dá sa namietnuť, že mi v skutočnosti neide o druhých ľudí a že len uspokojujem svoju potrebu starať sa o iných. Nemám proti tomu protiargument, avšak v žiadnom vzťahu nemáme istotu, že jednáme aj pre iných. Nikdy nevieme, či naše popudy nie sú podvedome infikované egoistickou vidinou budúceho prospechu pre seba. Tiež neviem vylúčiť, že som si potrebou veriť v druhých kompenzoval nedôveru v seba.

V živote okolo seba vidím, že možno je výhodnejšie budovať si prispôsobivosť svojej osoby, ako hľadať ľudí s podobnými záujmami. Možno ich nepotrebujeme a možno nepotrebujeme ani celoživotné známosti. Ja by som sa však cítil lepšie aspoň s nejakou drobnou istotou. V tomto si ponechávam svoju sentimentálnosť - a to hovorí človek opovrhujúci ideami „absolútnej pravdy“ vo viere či „tej pravej“ v partnerstve a považujúci tieto idey za smiešne barličky.
Ešte odporučím 3 veľmi pozitívne návyky.
1. Študujte tvorbu svojich priateľov. Uvidíte v nej ich vnútorný svet, ich dušu. Je pravdepodobné, že ich oveľa lepšie spoznáte a budete s nimi vedieť efektívnejšie jednať. Povedzte im svoje reakcie. Každý si raz za čas zaslúži, aby mu nielen bola venovaná pozornosť, ale aby to bola pozornosť ako pre unikát, jediný na svete – tým predsa každý človek je!
2. Vidíte niečo, čo zaujíma vašich priateľov? Povedzte im o tom! Hodnota samotnej informácie nemusí byť vysoká. Ide skôr o akt spomenutia si na nich a poznanie ich záujmov – to by malo potešiť. Kedy naposledy niekto konal vo vašom záujme len z iniciatívy svojho ochotného srdca?
3. Mne, ktorý sa o dôležitých ľudí vo svojom živote starám ako taký blbec nikdy nehovorte, že ma máte „rovnako radi“ ako hociktorého nezodpovedného lajdáka. To by ma vcelku nasralo.

Ale teraz už naozaj na záver
Friendship Nazi končí hlásenie, respektíve opisy svojho zákonníka. Dá sa predpokladať, že to bude už len lepšie. Dôvod je jednoduchý: všetka kritika sa v tomto hlásení minula, podobne, ako vyprcháva moje lipnutie na ľudskej spoločnosti.

Pozri aj:
http://www.videacesky.cz/kratke-filmy-online-zdarma/legenda-o-strasakovi