Je po Tebe! Čo malo zmysel?

V dnešnom článku sa podelím s trochu osobnejším (a morbídnejším) vhľadom. Mark Dzirasa v rozhovore na Vltavě hovoril o cviku, v ktorom si predstavíme, že sme na vlastnom pohrebe – čo dáva dobrú perspektívu na hodnotenie toho, čo v našom živote (ne)malo zmysel robiť. Pri svojej rekapitulácii som sa zameral na hlavné aktivity a prístupy v mojom živote (a niekoľko bonusových myšlienok), detaily som neanalyzoval.

***

Meditovať, cvičiť, prípadne rozvíjať vnútorný dialóg počas prechádzky malo najväčší zmysel, pretože mi to dávalo pokoj, humor až sebelásku... a námety na písanie.

Malo zmysel písať, kvôli zdravej sebarealizácii. Potreboval som vyjadriť mnoho myšlienok. No mal som pocit, že ak ľudia kašlú na to, čo mám v hlave, kašlú aj na moju identitu. (Už počujem tie kritické hlasy, že by som sa nemal stotožňovať so svojimi myšlienkami... nech bežia do prdele!) Pri niektorých ťažkých článkoch to ale bolo viac ako moja obeta pre spoločnosť. Či takáto obeta mala zmysel, je otázne. Čo ak som odďaľoval vlastný vzrast kvôli pomoci iným -väčšinou nevďačným- a tým robil gigantickú hlúposť? Avšak malo zmysel chcieť byť ocenený za svoju tvorbu? Práve fakt, že s čitateľmi som nemusel mnoho komunikovať, mi poskytoval najviac priestoru na ďalšie písanie. O ocenení osobnosti v súvislosti so smrťou mnoho ľudí zmýšľa tak, že je niečo výsostne zlé, ak pre zosnulého nikto netrúchli. V skutočnosti je krásne nikoho nezarmútiť svojím odchodom, no vidí to len ten, kto sa dokáže vzdať vlastnej dôležitosti.

Malo zmysel študovať? Obzvlášť na vysokej škole som nadviazal skvelé kontakty, ale v plnej dĺžke a so všetkými predmetmi to bolo rozporuplné. Bolo tam priveľa zbytočností, čo môžem povedať aj o strednej škole.

Asi nemalo zmysel počúvať obavy z krokov k neznámemu, obavy o tom, čo všetko nezvládnem. Tie sa predsa potom ukazovali ako nepravdivé. Nemalo zmysel priveľa rozmýšľať a potom sa cítiť nepripravený na niečo nové.

Malo zmysel snažiť sa všetko zachytiť, spoznať všetko vo svojich záujmoch? Najskôr to závisí len od správnej miery. Na jednej strane nemalo zmysel stále od seba očakávať viac a viac, stresovať sa kvôli nedosiahnuteľnému cieľu, namiesto užívania si prítomnosti; na strane druhej malo zmysel neustávať v usilovnosti, v práci na sebe - vďaka nej som prerastal osoby spiace na vavrínoch, ktoré si ma nevážili. Tak, ako je možné preháňať ľahké, relaxačné činnosti, je možné preháňať to aj so snahou o vzrast. Môžeme len dúfať, že pre svet sme najprínosnejší vtedy, keď sme najprirodzenejší – nie keď sme najvyťaženejší a na pokraji svojich síl.

Nemalo zmysel sa tak často ponáhľať – väčšinou za ďalšími a ďalšími teoretickými poznatkami a informáciami. Nikdy nespoznáš ani bezvýznamný zlomok všetkého. Treba sa učiť, ale aj cítiť a vnímať. Asi svet fakt nie je v knihách, ako povedal Gandalf. :) Ide o to naučené informácie používať v praxi, nie len získavať nové a nové.

Malo zmysel sa uskromniť a tešiť sa z tej časti sveta, ktorá mi bola práve ponúknutá. Nuž, bez dôvery v správne vesmírne nitky osudu sa z tohto pohľadu žije ťažko – viem o čom hovorím, pretože väčšinu času som v ne neveril. Malo zmysel aj to pozerať filmy, seriály, či hrať počítačové hry. Život by mal byť aj zábavou, nie len učením sa, ktoré sa bez prestávky a zmeny stáva násilným. To však vôbec neznamená, že z relaxačných činností sa nedajú vyvodiť nové poznatky.

Zrejme nemalo zmysel nakladať si zodpovednosť za všetko na vlastné ramená – posilňovalo to pocit nátlaku a neslobody. Je však možné, že vďaka tomuto pocitu zodpovednosti som sa naučil rozhodovať lepšie, ako väčšina a že vďaka tomu som psychicky spevnel natoľko, že som neskôr vydržal bez zlomenia sa mnohonásobne väčšie nátlaky.

Čo sa týka medziľudských vzťahov, rozhodne malo zmysel oslovovať nových ľudí – bez toho by som nemal asi žiadne kontakty na ľudí s podobnými záujmami. Bolo pekné spoznávať ľudí, ktorí mali svetu čo povedať. Keďže som sám túžil byť poznaný, bolo mi nesmierne nepríjemné, keď som kvôli nedostatku času musel odmietať spoznávať niekoho hlbšie.

Nemalo ale zmysel sa snažiť o kontakt s ľuďmi, ktorí si na mňa nevedeli nájsť čas. Keď na to hľadím ako na proces, malo to aj dobré chvíľky – ale hľadiac na výsledok to zmysel nemalo, pretože vzťahy s ľuďmi, čo vás zapíšu na posledné miesto svojho zoznamu priorít (ak vás tam vôbec zapíšu!) sú vopred odsúdené na zánik. To znamená, že tieto typy je nutné vo vlastnom záujme vedieť odhadnúť čo najrýchlejšie.

Po tom, ako som kritizoval prístup väčšiny k priateľstvu som zistil, že som sa tiež správal hlúpo. Správal som sa k rodine, akoby tu mala byť navždy. Napriek tomu musím tvrdo povedať, že nemalo zmysel počúvať rodinné diskusie. Negativistické, únavné debaty o tom, čo všetko je zlé, v lepšom prípade debaty o totálne nezaujímavých témach ma naozaj nebavili.

Ďalej nemalo zmysel sa toľko hnevať, stresovať, či stále kontrolovať facebook a emaily. Nemalo zmysel sa vyhýbať samote, ktorá poskytuje úžasný čas na budovanie vzťahu k sebe samému a objavovaniu rozľahlosti vlastnej mysle.

***

Dúfam, že môj príklad povzbudí aj iných k vykonaniu tohto cviku.