Rok vydania v slovenčine: 1996
Prečítal som za: 5 hodín
V predslove
je spomenutý nezáujem verejnosti o tento fenomén. Kvôli zaužívanému
materialistickému mysleniu je pre verejnosť takmer neakceptovateľný. Ak by
niekto objavil spôsob, akým dosiahneme nesmrteľnosť tela, zaujímalo by to celý
svet. Možné dôkazy o nesmrteľnosti duše však často nestoja ani za posmech
masmédií.
Hlavná časť
knihy obsahuje informácie o experimentoch Klausa Schreibera. Predchádzali
im experimenty iných amatérov s elektronickými hlasmi, ktoré sa
z neznámeho zdroja objavujú po nahrávaní na magnetofónové pásky. Tento
fenomén nikdy nebol technicky vysvetlený.
V knihe
sú ponúknuté 3 pokusy o vysvetlenie tohto javu:
a) psychokinetické – tvrdí, že hlasy na páske nevedome
vytvorila myseľ experimentátora. Sú známe prípady, keď sa na fotografiách
objavili obrazy, ktorých zdrojom bola myseľ prítomných ľudí. Tento fenomén
s fotografiami skúmal Ted Serios.
b) ide o hlasy zosnulých, ktorí existujú na inej
„oscilačnej rovine“ ako my a dokážu svoje myšlienky prejaviť do takejto
formy.
c) ide o hlasy iných entít, ktoré sa vydávajú za
zosnulých, teda duchovia-posmeškári. Hlasy zosnulých a tie zachytené na
magnetofónových páskach sú však rovnaké, obvykle ich vedia identifikovať známi
zosnulých.
Čo je pre
tieto hlasy z pások charakteristické? Neobsahujú takmer žiadne duchovné
posolstvá, sú jednoduché a krátke. Vyjadrujú sa so zvláštnou gramatikou,
útržkovito. Pre seba alebo žijúcich ľudí používajú osobné oslovenia, akými sa
oslovovali za života. Niekedy priamo tvrdia, že smrťou neprestali existovať.
Vedia povedať, akým spôsobom zomreli, niekedy však zabudnú svoje mená. Adresát
ku ktorému hovoria je vždy experimentátor. Boli aj prípady, keď sa ozvali hlasy
nedávno zosnulých. Niekedy komunikujú aj s humorom, alebo trocha hrubo.
Inokedy sa stane aj, že počuť spev, alebo hudbu. Zrejme je vhodné sústrediť sa
na osoby, s ktorými chceme komunikovať. Nič sa nepíše o jazyku ktorým
hovoria, ale podľa všetkého to bude stále jazyk experimentátora.
Ako sa
Klaus Schreiber dostal k týmto experimentom? Jedno jarné ráno roku 1982
počul o EVP v rozhlasovej relácii. Ešte v ten deň mal vo svojej
pivnici s kamarátmi večierok. Jeho kamaráti sa začali hádať o tejto
téme. Klaus navrhol, aby to vyskúšali. Ostatní súhlasili a dohodli sa, že
zavolajú známeho, ktorý zomrel pred pár týždňami. Keď Klaus už prehrával pásku
a chcel magnetofón zastaviť, ozval sa hlas ich kamaráta aj
s charakteristickým prízvukom. Hostia zbledli, dobrá nálada sa
vytratila a odišli. Večierky u Schreibera sa už neopakovali. Žiaľ, tento
incident z neho urobil opusteného človeka. Vo svojej pivnici začal
hromadiť rôzne zariadenia na nahrávanie.
Schreiberovi
umrelo mnoho rodinných príslušníkov a tvrdí, že vďaka EVP komunikoval
s každým z nich. Najprv nahrával obyčajným magnetofónom. Veľmi často
sa mu ozývala dcéra Karin, ktorá umrela deň pred osemnástymi narodeninami na
otravu krvi. Aj jeho syn Robert umrel mladý, vo veku 22 rokov. Pri komunikácii
s Robertom počuť v pozadí zvuky motorky – za života mal vášeň pre
vlastnú motorku.
Schreiber tvrdí, že práve vďaka
nahrávkam mal „technickú podporu“ –podľa pokynov z pásky kúpil prídavné
zariadenia na skvalitnenie nahrávania. Ak sa pokazilo niečo z techniky
na nahrávanie videa (k tomu sa hneď dostaneme), tiež dostal rady cez
magnetofón, ako to opraviť a tak nepotreboval odborného opravára.
Po dvoch rokoch práce
s magnetofónom dostal správu hovoriacu o televízii. Samotná televízia
však nestačila, aby sa nebožtíkovia ukázali. Schreiber kúpil kameru
a video. Prehrávanie video kaziet, ktoré snímali pivnicu však neukázalo
nič. Po ďalšej správe („zrkadlo“), pochopil, že má nasmerovať kameru na
obrazovku, ktorá zobrazovala to, čo kamera sníma. Obrazovka teda ukazovala
stále sa zmenšujúce obrazovky – koridorový efekt. Podobne vyzerá, keď sa dve
zrkadlá navzájom odrážajú v sebe. Začali sa objavovať rôzne špirálovité
a iné podivné obrazy. Z ďalšej správy pochopil, že musí kameru aj
televíziu prepnúť na čierno-bielo. Po trpezlivej práci sa mu konečne objavila
dcéra Karin. Zároveň je toto prvé objavenie zvláštne tým, že sa na ňom postava
pohybuje, čo je veľmi zriedkavé. Takmer každá osobnosť sa najprv ohlási cez
magnetofón a povie, že sa objaví na televízii.
V televízii sa objavujú aj
tváre neznámych ľudí, ktorých experimentátori nepoznajú, čo je proti
psychokinetickému vysvetleniu. Ak by šlo o prelínanie sa televíznych
vysielačov, potom by sa postavy na obrazovke museli stále hýbať a takmer
všetky sú nehybné. Zosnulí sa na obrazovke ukazujú, v rôznych vekoch
svojho života. Nosia šaty, okuliare, aj podobné účesy. Kniha obsahuje mnoho
fotiek takýchto výjavov (preto sa rýchlo číta). Väčšinou sa dá uveriť, že ide
o zobrazenie osoby, avšak zhoda s niekým zo zosnulých nie je tak
dôveryhodná.
Po úmrtí druhej Schreiberovej
ženy, Agnes, zažil spolu so svojou dcérou a jej priateľom aktivitu podobnú
poltergeistovi, samovoľný pohyb predmetov. Po dome počuli hlas Agnes aj bez
magnetofónu. Bolo to pred Vianocami, v roku 1986.
Medzi portrétmi, ktoré boli
objavené bádateľmi v tejto oblasti bol aj neidentifikovaný, ktorý bol
zverejnený. Po zverejnení sa zistilo, že je tam zachytený Konstantin Raudiv,
ktorý za svojho života sám skúmal magnetofónové nahrávky. Niekedy sa objavujú
aj osobnosti, ktoré boli populárne počas svojho života.
Nejaký čas sa Schreiber staral
o havrana a naučil ho povedať svoje meno. Tento havran sa po smrti
ohlásil na magnetofónovej nahrávke. Predstaví sa tam však celou vetou, čo na
mňa pôsobí, akoby získal väčšiu inteligenciu.
Píše sa aj o jednej
negatívnej skúsenosti s týmto fenoménom. Hildegard Gesbertová (pseudonym)
sa príliš upla na hlasy z pások. Neskôr začala všade počuť hlasy, ktoré sa
jej vyhrážali a predpovedali zlú budúcnosť. Museli ju liečiť psychiatri.
Opačné sú skúsenosti ľudí, ktorým
niekto zomrel a počuli z kaziet hlas svojho zosnulého. Dáva im to
nádej, že sa nerozplynuli bez stopy a prináša im to veľkú úľavu od žiaľu.
O Schreiberovej osobnosti sa hovorí toľko, že je úprimný, citlivý, má
dobrý vzťah k prírode, dodržiava etické zásady a je vyrovnaný. Práve
toto vraj vytvára šancu uspieť a zabraňuje negatívnym prejavom v jeho
experimentoch. Pre takúto prácu prídu vhod aj trpezlivosť a dobrý sluch.
Schreiber nikdy neexperimentuje pod nátlakom.
Poslednou metódou, ktorú
Schreiber vyvíja je premietanie na plátno. Na toto stačí nasmerovať svetelný
lúč na rotujúcu guľu zloženú z malých zrkadielok a okrem odrazeného
svetla sa na plátne objavujú aj iné vzory. Robí sa to v tmavej miestnosti,
pričom pokusy s televíziou sa musia robiť v dobre osvetlenej
miestnosti. Bližšie som nepochopil princíp tejto metódy, je však humorné, že sa
pri nej používa niečo ako „disco guľa“.
Na konci knihy je aj vedecké
zhodnotenie Schreiberových metód – opis použitých zariadení, ich prepojenia,
prostredia a podobne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.