Rainer Holbe - Obrazy z ríše mŕtvych

Téma knihy: EVP – fenomén elektronického hlasu a podobné javy

Rok vydania v slovenčine: 1996

Prečítal som za: 5 hodín

            V predslove je spomenutý nezáujem verejnosti o tento fenomén. Kvôli zaužívanému materialistickému mysleniu je pre verejnosť takmer neakceptovateľný. Ak by niekto objavil spôsob, akým dosiahneme nesmrteľnosť tela, zaujímalo by to celý svet. Možné dôkazy o nesmrteľnosti duše však často nestoja ani za posmech masmédií.

            Hlavná časť knihy obsahuje informácie o experimentoch Klausa Schreibera. Predchádzali im experimenty iných amatérov s elektronickými hlasmi, ktoré sa z neznámeho zdroja objavujú po nahrávaní na magnetofónové pásky. Tento fenomén nikdy nebol technicky vysvetlený.

            V knihe sú ponúknuté 3 pokusy o vysvetlenie tohto javu:

a) psychokinetické – tvrdí, že hlasy na páske nevedome vytvorila myseľ experimentátora. Sú známe prípady, keď sa na fotografiách objavili obrazy, ktorých zdrojom bola myseľ prítomných ľudí. Tento fenomén s fotografiami skúmal Ted Serios.

b) ide o hlasy zosnulých, ktorí existujú na inej „oscilačnej rovine“ ako my a dokážu svoje myšlienky prejaviť do takejto formy.

c) ide o hlasy iných entít, ktoré sa vydávajú za zosnulých, teda duchovia-posmeškári. Hlasy zosnulých a tie zachytené na magnetofónových páskach sú však rovnaké, obvykle ich vedia identifikovať známi zosnulých.

            Čo je pre tieto hlasy z pások charakteristické? Neobsahujú takmer žiadne duchovné posolstvá, sú jednoduché a krátke. Vyjadrujú sa so zvláštnou gramatikou, útržkovito. Pre seba alebo žijúcich ľudí používajú osobné oslovenia, akými sa oslovovali za života. Niekedy priamo tvrdia, že smrťou neprestali existovať. Vedia povedať, akým spôsobom zomreli, niekedy však zabudnú svoje mená. Adresát ku ktorému hovoria je vždy experimentátor. Boli aj prípady, keď sa ozvali hlasy nedávno zosnulých. Niekedy komunikujú aj s humorom, alebo trocha hrubo. Inokedy sa stane aj, že počuť spev, alebo hudbu. Zrejme je vhodné sústrediť sa na osoby, s ktorými chceme komunikovať. Nič sa nepíše o jazyku ktorým hovoria, ale podľa všetkého to bude stále jazyk experimentátora.

            Ako sa Klaus Schreiber dostal k týmto experimentom? Jedno jarné ráno roku 1982 počul o EVP v rozhlasovej relácii. Ešte v ten deň mal vo svojej pivnici s kamarátmi večierok. Jeho kamaráti sa začali hádať o tejto téme. Klaus navrhol, aby to vyskúšali. Ostatní súhlasili a dohodli sa, že zavolajú známeho, ktorý zomrel pred pár týždňami. Keď Klaus už prehrával pásku a chcel magnetofón zastaviť, ozval sa hlas ich kamaráta aj s charakteristickým prízvukom. Hostia zbledli, dobrá nálada sa vytratila a odišli. Večierky u Schreibera sa už neopakovali. Žiaľ, tento incident z neho urobil opusteného človeka. Vo svojej pivnici začal hromadiť rôzne zariadenia na nahrávanie.

            Schreiberovi umrelo mnoho rodinných príslušníkov a tvrdí, že vďaka EVP komunikoval s každým z nich. Najprv nahrával obyčajným magnetofónom. Veľmi často sa mu ozývala dcéra Karin, ktorá umrela deň pred osemnástymi narodeninami na otravu krvi. Aj jeho syn Robert umrel mladý, vo veku 22 rokov. Pri komunikácii s Robertom počuť v pozadí zvuky motorky – za života mal vášeň pre vlastnú motorku.

Schreiber tvrdí, že práve vďaka nahrávkam mal „technickú podporu“ –podľa pokynov z pásky kúpil prídavné zariadenia na skvalitnenie nahrávania. Ak sa pokazilo niečo z techniky na nahrávanie videa (k tomu sa hneď dostaneme), tiež dostal rady cez magnetofón, ako to opraviť a tak nepotreboval odborného opravára.

           

Po dvoch rokoch práce s magnetofónom dostal správu hovoriacu o televízii. Samotná televízia však nestačila, aby sa nebožtíkovia ukázali. Schreiber kúpil kameru a video. Prehrávanie video kaziet, ktoré snímali pivnicu však neukázalo nič. Po ďalšej správe („zrkadlo“), pochopil, že má nasmerovať kameru na obrazovku, ktorá zobrazovala to, čo kamera sníma. Obrazovka teda ukazovala stále sa zmenšujúce obrazovky – koridorový efekt. Podobne vyzerá, keď sa dve zrkadlá navzájom odrážajú v sebe. Začali sa objavovať rôzne špirálovité a iné podivné obrazy. Z ďalšej správy pochopil, že musí kameru aj televíziu prepnúť na čierno-bielo. Po trpezlivej práci sa mu konečne objavila dcéra Karin. Zároveň je toto prvé objavenie zvláštne tým, že sa na ňom postava pohybuje, čo je veľmi zriedkavé. Takmer každá osobnosť sa najprv ohlási cez magnetofón a povie, že sa objaví na televízii.

V televízii sa objavujú aj tváre neznámych ľudí, ktorých experimentátori nepoznajú, čo je proti psychokinetickému vysvetleniu. Ak by šlo o prelínanie sa televíznych vysielačov, potom by sa postavy na obrazovke museli stále hýbať a takmer všetky sú nehybné. Zosnulí sa na obrazovke ukazujú, v rôznych vekoch svojho života. Nosia šaty, okuliare, aj podobné účesy. Kniha obsahuje mnoho fotiek takýchto výjavov (preto sa rýchlo číta). Väčšinou sa dá uveriť, že ide o zobrazenie osoby, avšak zhoda s niekým zo zosnulých nie je tak dôveryhodná.

Po úmrtí druhej Schreiberovej ženy, Agnes, zažil spolu so svojou dcérou a jej priateľom aktivitu podobnú poltergeistovi, samovoľný pohyb predmetov. Po dome počuli hlas Agnes aj bez magnetofónu. Bolo to pred Vianocami, v roku 1986.

Medzi portrétmi, ktoré boli objavené bádateľmi v tejto oblasti bol aj neidentifikovaný, ktorý bol zverejnený. Po zverejnení sa zistilo, že je tam zachytený Konstantin Raudiv, ktorý za svojho života sám skúmal magnetofónové nahrávky. Niekedy sa objavujú aj osobnosti, ktoré boli populárne počas svojho života.

Nejaký čas sa Schreiber staral o havrana a naučil ho povedať svoje meno. Tento havran sa po smrti ohlásil na magnetofónovej nahrávke. Predstaví sa tam však celou vetou, čo na mňa pôsobí, akoby získal väčšiu inteligenciu.

Píše sa aj o jednej negatívnej skúsenosti s týmto fenoménom. Hildegard Gesbertová (pseudonym) sa príliš upla na hlasy z pások. Neskôr začala všade počuť hlasy, ktoré sa jej vyhrážali a predpovedali zlú budúcnosť. Museli ju liečiť psychiatri.

Opačné sú skúsenosti ľudí, ktorým niekto zomrel a počuli z kaziet hlas svojho zosnulého. Dáva im to nádej, že sa nerozplynuli bez stopy a prináša im to veľkú úľavu od žiaľu. O Schreiberovej osobnosti sa hovorí toľko, že je úprimný, citlivý, má dobrý vzťah k prírode, dodržiava etické zásady a je vyrovnaný. Práve toto vraj vytvára šancu uspieť a zabraňuje negatívnym prejavom v jeho experimentoch. Pre takúto prácu prídu vhod aj trpezlivosť a dobrý sluch. Schreiber nikdy neexperimentuje pod nátlakom.

Poslednou metódou, ktorú Schreiber vyvíja je premietanie na plátno. Na toto stačí nasmerovať svetelný lúč na rotujúcu guľu zloženú z malých zrkadielok a okrem odrazeného svetla sa na plátne objavujú aj iné vzory. Robí sa to v tmavej miestnosti, pričom pokusy s televíziou sa musia robiť v dobre osvetlenej miestnosti. Bližšie som nepochopil princíp tejto metódy, je však humorné, že sa pri nej používa niečo ako „disco guľa“.

Na konci knihy je aj vedecké zhodnotenie Schreiberových metód – opis použitých zariadení, ich prepojenia, prostredia a podobne.