Zmeny životného štýlu

Dlhú dobu som si kládol otázku: “Aké by bolo experimentovať so životným štýlom a vo vymedzených obdobiach sa venovať len vybraným koníčkom?” Bola to zvedavosť na to, ako by dopadla snaha silnejšie sa zamerať na menší počet činností a možno si na základe výsledkov experimentu potom určiť ideálny pomer týchto činností v každodennom živote. Ku takýmto experimentom som sa nedostal - avšak nevadí to. Každá aktivita si žiada nejaké podmienky a pokiaľ tie nie sú splnené, je zbytočné snažiť sa aktivite venovať. Práve preto je dobré mať rôznorodé koníčky - aby sme sa mohli niečomu prínosnému venovať stále a vždy sa vedeli prispôsobiť aktuálnym podmienkam života. Nebudem predsa čítať knihu vo chvíli, keď susedia vŕtajú kvôli inovácii bytu. Naopak, v takých podmienkach si zapnem akčnú hru, aby mi hluk nevadil. Takto nebude žiaden čas strávený bezduchým čakaním na zmenu podmienok. Monotónny život je sám o sebe sprevádzaný negatívnym pocitom. Taktiež prílišná špecializácia na jednotvárnu činnosť často oslabovala moju citlivosť vnímania – napríklad sa mi zlieval dej prirýchlo čítaného príbehu, alebo som vnímal menej faktov, ak som v rýchlom slede čítal odbornú literatúru.

Vyskúšal som si teda iné zmeny životného štýlu. V praxi to znamenalo, že už od jari 2019 som sa donútil práve do tých činností, do ktorých sa mi predtým „ani za boha“ nechcelo a najviac som ich zanedbával. Boli to tieto: oslovenie nových ľudí; kontaktovanie známych, s ktorými som nebol v kontakte roky; spoznávanie nových lokalít a introspekcia. Tiež som pokračoval vo fyzickom cvičení s ktorým som začal už pred marcom, no ani s ním sa mi pôvodne nechcelo začínať. V počte paralelne rozrobených úloh som neuberal, ako som pôvodne uvažoval, ale naopak, pridal som nové úlohy. Mojou základnou myšlienkou bolo, že v pridaných úlohách nemusím nejako výrazne uspieť – išlo mi hlavne o to prestať podporovať jednostrannosť mojej osobnosti a priblížiť sa rovnováhe. Výsledky pridania týchto nových prvkov do života prekonali moje očakávania a preto sa s nimi podelím.

O blízkosti a naviazanosti

„Čo je príjemnejšie, než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak, ako sám so sebou?“
Autorom tejto rečníckej otázky mal byť Lucius Annaeus Seneca. Hoci som tento výrok už v jednom zo svojich starších článkov použil, potrebujem sa k nemu znova vrátiť. Akákoľvek antisociálna interpretácia sa zdá byť mimo toho, čo mal Seneca na mysli. Verím, že opisoval ideálny stav rozhovoru – takého rozhovoru, v ktorom dokážete inému človeku bez obáv ukázať svoj vnútorný svet a on ho dokáže pochopiť a prijať až do takej úrovne, akoby to bol jeho vlastný vnútorný svet. Dnes by sme takú hlbokú diskusiu nazvali opakom „small-talku“ či rozhovorom medzi spriaznenými dušami. Tiež by sme ju mohli nazvať vezením sa na spoločnej vlne. V týchto vzácnych okamihoch máte blízko nielen k priateľom, ale aj sami k sebe, tj. nejakej úrovni vlastnej bytosti. Podobný citát hlása nasledovné:
„Priateľ je niekto, pred kým môžeme myslieť nahlas.“ (Ralph Waldo Emerson)

Kto už čítal môj starší článok O prechádzkach a vnútornom dialógu, mohol spoznať moju záľubu v „naladení sa“ na atmosféru nejakého miesta. To má analógiu ku priateľstvu, pretože tak, ako sa môžeme naladiť na atmosféru miesta, aby sme si ju vychutnali, sa môžeme naladiť aj na iných ľudí – a vtedy skutočne cítime ich blízkosť, ktorá nás uspokojuje a upokojuje. V takom okamihu si vydýchnete a pocítite úľavu, že niekto zmýšľa podobne ako vy, čo pre vás znamená, že svet sa ešte nezbláznil. Možno sa dokonca vykašlete na neskorú hodinu, či zimu, len aby ste v rozhovore pokračovali. Pod „naladením“ tu nemyslím nejakú ezoterickú formu „senzitivity“, skôr iba emočný stav. Mnohí ľudia by však mohli tvrdiť, že sa tento stav sa so senzitivitou do nejakej miery prekrýva.
Nepoznám žiadne modely, ktoré by spomenutú nepartnerskú formu blízkosti vysvetľovali a preto chcem v tomto článku vypovedať čo najviac svojich postrehov o nej. Okrem blízkosti, ktorá je pozitívna, sa pokúsim opísať aj negatívnu naviazanosť a zamyslieť sa, ako spolu blízkosť a naviazanosť môžu súvisieť. Popri tom sa dotknem svojho obvyklého kritizovania ľudí, avšak pokúsim sa ho okresať na minimum. Mám dojem, že v dnešnej dobe sa veci napísané od srdca častejšie považujú za chybu a nevyspelosť, než za osobné pozitívum. No radšej budem písať od srdca s rizikom odsúdenia mojej osoby, než iba bezducho sledovať trendy určované pretvárkou individualizmu.

***

Reálny pohľad na noise artifact

Poznáte ten pocit, keď váš „úžasný“ sused nerešpektuje vaše právo na pokoj a nedá si povedať po dobrom? Ak áno, neprekvapuje ma to. Súdiac podľa reakcií na internete, je takých prípadov Slovensko plné. Susedské spory sa potom naťahujú, ak nemáte nič, čím by ste mohli na svojho protivného suseda zatlačiť aj vy. Ľudia žijúci v Číne si však povedali „dosť!“ a začali produkovať zariadenia búchajúce na strop, ktoré majú vinníkovi vrátiť, čo mu patrí. Zariadenie býva označované slovnými spojeniami ako: noise machine, noise deadener, sound eliminator/silencer/muffler, či noise artifact. Takto možno nájsť zariadenie aj na Aliexpresse, hoci zariadenie hluk netlmí. V najlepšom prípade tlmí nadutosť problémových ľudí.

Summer McStravick - V proudu snění

Recenzia na (ďalšiu?!) slniečkovú knižku

Počet strán: 140 (bez dodatkov), či 158 (s dodatkami)

Vydalo: nakladateľstvo Anag, 2010

Preložila: Jana Hübschová

Témou knihy V proudu snění je využívanie špecifickej vizualizácie na pozitívne ovplyvňovanie svojho smerovania v živote a nalaďovanie sa na svoje ciele, až po ich dosiahnutie. Nemá teda so snami –okrem denného snenia- veľa spoločného. Súčasťou knihy je CD obsahujúce 5 riadených vizualizačných cvikov. Táto technika, ktorú autorka nazvala Flowdreaming je však niečím iným, než bežné denné snenie či „zasnívanie sa“ v duchovnej neprítomnosti. Využíva sa v nej takzvaný energetický tok, ktorý najprv bližšie zadefinujeme a potom sa pozrieme na ostatné informácie ktoré budú zoradené podľa kontextu, nie podľa chronológie knihy.

Energetický tok, o ktorom autorka píše naprieč celou knihou je vlastne metaforou pre životnú silu, chi, nekonečný potenciál možností, kozmický prúd svetla či prasurovinu mimo čas a priestor. Možno si ho predstaviť ako rieku s prirodzeným a pozitívnym smerovaním využiteľnú pre „zvezenie sa vpred ku naším cieľom a dobru“. Nie sme však vydaní napospas žiadnemu predurčenému smerovaniu, jej smerovanie meníme tým, čo si vizualizujeme. Energetický tok nie je chaotický, riadi sa zákonitosťami. Dôležité pre prax je to, že kto sa „nachádza v toku“, ten si uvoľnene uvedomuje svoju energiu či sa nachádza v tranze, čo znamená, že jeho vizualizácia má pôsobiť efektívnejšie.

Arthur Machen – Bílí lidé

Útla recenzia útlej knižky.

„Menej slávnou, s menej zložitým príbehom ako Veľký boh Pan, avšak s oveľa jemnejšou atmosférou a celkovou umeleckou hodnotou je podivuhodná a vzdialene znepokojivá kronika Bieli ľudia (The White People), napísaná formou denníka či zápiskov malého dievčatka, ktoré opatrovateľka zasvätila do zakázanej mágie a zatratených tradícií odporného čarodejníckeho kultu.“

H. P. Lovecraft – Nadprirodzená hrôza v literatúre, strana 99

Algernon Blackwood – Vrby

Recenzia

Vydalo vydavateľstvo: Vyšehrad, v roku 2018

Do češtiny preložila: Johana Petra Poncarová

Rozsah: 140 malých stránok

Knihu som prečítal za: približne 4 hodiny

Keď som pred piatimi rokmi recenzoval Pikestaffov prípad, akosi som ani nedúfal, že sa s iným prekladom diela Algernona Blackwooda ešte stretnem v oficiálnom knižnom vydaní. Za vyvrátenie tohto omylu som však veľmi vďačný českému vydavateľstvu Vyšehrad, ktoré sa mi postaralo o vynikajúco strávený večer –a verím, že aj mnohým iným čitateľom.

John Wick 1, 2, 3 – recenzie

„Má cenu sa brániť?“

***

Dôvodom, pre ktorý som si predsavzal zrecenzovať vydané diely tejto filmovej série je ich nadpriemerná bojová choreografia, vďaka ktorej som si ich obľúbil. V týchto akčných filmoch uvidíte najčastejšie krásne prestrelky na krátke vzdialenosti. Aj iné súboje, napríklad s nožmi sú však dobre spravené a mal som vďaka nim dojem, že by sa bojoví choreografi z iných filmov mali ísť hanbiť do kúta.

Kto je teda John Wick? Hlavný „hrdina“ podľa ktorého sú filmy pomenované je bývalým nájomným vrahom. Aj preto som slovo hrdina ohraničil úvodzovkami. Jeho ruskí kolegovia ho podľa vlastných slov posielali na tých „najhorších hajzlov“ a jeho vôľu a schopnosti považujú za legendárne. Hoci jeho celé meno je Jonathan, prezývali ho Baba Jaga. John však chcel s týmto spôsobom života skoncovať, pretože našiel pravú lásku. Po jej nešťastnej smrti sa však dostáva do situácií, kedy je nútený (často sám sebou) znova zabíjať ako na bežiacom páse. A tak divák fandí Johnovi - možno preto, že je to „napravený“ nájomný vraj, ktorý sa vie dobre obliekať. A možno aj preto, že jeho protivníci sú horší, ako je on, čo spôsobuje podobné vnímanie hrdinu, ako vo filme Hannibal Rising. Poďme si teda zrekapitulovať jednotlivé filmy zo série.

[Zdroj 1]

Alexander Astrogor - Energetický vampyrismus

Vydala: Eugenika, 2012

Preložila: Tereza Fojtíková

Počet strán: 140

V stručnej knihe, ktorú bez problémov prečítate za jeden deň, autor opisuje výsledky svojho bádania o psychickom či energetickom vampyrizme. Keďže sa jedná o ruského autora, bol som zvedavý v akej mentalite sa kniha ponesie. Nebol som síce sklamaný nejakou formou prílišnej premrštenosti, avšak jeden môj predsudok sa autorovi podarilo splniť – aj keď skúma okultné záležitosti, ponecháva si svoju pravoslávnu vieru a pobožnosť. Pozrime sa teda na informácie, ktoré nám ponúkol. Moje spracovanie tejto knihy je vcelku podrobné.