Algernon Blackwood - Prázdny dom

... a ďalšie hororové poviedky

Vydalo: vydavateľstvo Európa, s.r.o. v októbri 2024 (prvé vydanie), za pomoci Fondu na podporu umenia
Dostupné sú: kniha, e-kniha
Preklad do slovenčiny: Renáta Rudišinová
Redakčná úprava: Martin Plch
Prebal, grafika: Martin Vrabec
Sadzba: Milan Beladič
Rozsah: 294 strán, 13 poviedok rozličnej dĺžky a záverečné slovo

Sled udalostí ma viedol -znova s odstupom piatich rokov- k tomu, aby som recenzoval dielo Algernona Blackwooda, ktorý je v našich končinách ešte stále málo prekladaným autorom. Dokonca musím recenziu začať tam, kde som naposledy prestal. Prvé z diel, ktoré vydavateľstvo Európa zaradilo do svojho výberu, nesie povedomý názov: Vŕby. Túto poviedku som hodnotil po tom, ako bola samostatne vydaná Vyšehradom. Zvyšných 12 poviedok zbierky Prázdny dom je preložených do slovenčiny zrejme prvýkrát. Navyše som hneď v úvode knihy vnímal, že sa zbierka podarila. Poviedky sa mi čítali ľahko a plynulo. Keďže som Blackwoodove diela nečítal v origináli, neviem akú zásluhu má na príjemnom jazyku prekladateľka a redaktor. Blackwooda som tu pokladal zručného v opise krajiny a situácií, ale za ešte zručnejšieho v opise duševného prežívania postáv. Je to práve určitá introspektívnosť autora, ktorá dovoľuje sledovať myšlienky postáv veľmi autentickým spôsobom. Tak pôsobí veľmi oduševnene, priam ako protiklad voči lacnej senzáciechtivosti.

Môj vlastný, špecifický dôvod, prečo by som mal sledovať Blackwoodovu tvorbu je, že sa určitým spôsobom venoval „expanzii vedomia“ a to aj v spojitosti s krásou, krajinou a prírodou. Práve to je téma, ktorá ma neprestáva oslovovať, hoci sám chodievam do prírody len zriedkakedy. Jedným dychom však treba dodať, že Blackwooda zaujímala „expanzia vedomia“ aj vtedy, ak bola spôsobená strachom – a práve v tom mohla príroda tiež hrať hlavnú úlohu. Sám Blackwood ju písal s veľkým začiatočným písmenom (Príroda) a bola pre neho zdrojom nevysvetliteľného, hrozivého a indiferentného k človeku. Zjednodušene hovoríme, že Príroda bola pre Blackwooda tým, čím boli pre Lovecrafta hlbiny vesmíru.

Iniciačné aspekty románu To

“Ale teraz sa zase priblížili. Vošli do jeho kráľovstva pod mestom, sedem nerozumných detí sa bez svetla a bez zbraní trmácalo tmou. Teraz ich už To určite zabije.”

S horormi nie je neodmysliteľne späté iba napätie a strach o holý život. Ich súčasťou neraz bývajú aj traumy, výzvy k postaveniu sa čelom proti niečomu desivému a nemysliteľnému, zároveň k prekonaniu svojho minulého ja. Na román To spisovateľa Stephena Kinga sa pozerám ako na najlepší mne známy príklad diela, ktorého cieľom je zachytiť celú radu týchto iniciačných momentov, z ktorých sú niektoré dohnané do extrému. Čitateľ, prípadne divák sfilmovaných verzií diela, spozoruje tento zámer azda už len všimnutím si rozdelenia deja. Prvá časť sa totiž odohráva počas detstva hlavných hrdinov, kým druhá, odohrávajúca sa v dospelosti, istým spôsobom zrkadlí predošlé detstvo.

V nasledovných riadkoch bude mojím cieľom vzdať poklonu šialenej odvahe hrdinov diela, ktorá by sa však nemohla prejaviť bez hľadenia ľudskému aj neľudskému zlu priamo do očí. Pokúsim sa rekapituláciu diela obmedziť a zamerať sa predovšetkým na všetky psychologické faktory, ktorým hrdinovia diela čelili. Musím teda predpokladať, že čitateľ je už s dielom oboznámený až do jeho konca, a moje zhrnutie nebude “spoilerom”, tj. neprezradí pointu predčasne. Odvolávať sa budem ako na knižnú verziu, tak na filmové spracovania, primárne na dvojdielny film z rokov 2017 a 2019 v réžii Andyho Muschiettiho. Staršie a azda aj menej známe sfilmovanie z roku 1990 režíroval Tommy Lee Wallace. Toto staršie sfilmovanie bolo vernejšie predlohe, teda predstavilo menej zmien, vďaka čomu sa postačí na neho odvolávať menej často.

Milan Rýzl – Trans

Počet strán: 178
Český jazyk
Vydalo: Fontána, 2001

Knihu Trans som si objednával s nádejou, že mi pomôže pochopiť rovnomenný stav mysle spojovaný s mágiou a procesy, ktoré sa behom tranzu v mysli a tele dejú, prípadne jeho riziká. Po prečítaní knihy ale konštatujem, že sa o tranze zmieňuje v menšom rozsahu, ako o nástroji na skúmanie božskej či transcendentálnej reality. Téma knihy je teda iná, ako by som od jej názvu čakal. Čitateľ prechádza bohatými exkurzmi do náboženstva nahliadaného cez optiku parapsychológie. Pomerne voľné plynutie textu bez podkapitol mi komplikovalo možnosti, ako priblížiť jeho obsah. Z toho dôvodu budem klásť dôraz predovšetkým na metodologické myšlienky, v ktorých som videl analógie voči problémom magickej praxe.

J. J. Duffack – Hermekrator

...aneb Jak ovládnout tajná umění

Vydalo: Naše vojsko, s.r.o. v roku 2011
Počet strán: 224
Český jazyk

Po prečítaní máloktorej knihy mám tak rozporuplné pocity, ako som mal po prečítaní Hermekratora. Podľa toho, čo sa dá dopátrať na internete aj v knihe, zrejme ide o čiastočne prepracované vydanie knihy Hermekrator, aneb Skrytá tajemství magie. Toto staršie vydanie však k dispozícií nemám, a nikdy som ho nečítal. O vydaní s podtitulom Jak ovládnout tajná umění však musím povedať, že absolútne nejde o praktickú príručku, ako by čitateľ podľa podtitulu očakával.

Kniha je písaná ako pokus o rehabilitáciu mágie, problémom však je, že autor predkladá iba málo zmienok o tom, aká by to mala byť mágia, a čo by mala byť schopná dokázať. Sám totiž predkladá na jednej strane varovania pred nezodpovednou prácou s mágiou a zároveň aj tézu, že bez učiteľa v mágii človek nedosiahne nič. Na druhej strane javí mnoho skepticizmu voči javom, ktoré bývajú považované za jej súčasť. Čo teda ostáva čitateľovi ako ústredná paradigma, ak autor verí v mágiu, no zrejme neverí v synchronicitu, ktorou by sa mala prejavovať? Azda len téza, že mágia je nejaká forma (sugestívneho) umenia, ktoré ľudia potrebujú, aby z neho naberali pocit istoty. Prípadne, že je to „umenie vcítiť sa do iných s pomocou neznámych a nevysvetlených psychických schopností“.

Štruktúra knihy je delená na tri hlavné časti, pričom každá z častí opisuje javy, ktoré autor združil na základe toho, akú podstatu im pripisuje.

Helen Wambachová - Návraty do minulých životov

Počet strán: 157
Vydalo: Mladé letá, 1992
Slovenský jazyk
Preložila Eva Vilikovská z originálu Reliving Past Lives: The Evidence Under Hypnosis, 1979.

O regresnej terapii, respektíve hypnotickom stave umožňujúcom subjektom rozprávať o ich minulých životoch, som sa už zmieňoval v článku Synchronicity versus falošné spomienky. Preto knihu doktorky Helen Wambachovej použijem len pre krátke zhrnutie informácií o danej technike, no predovšetkým na opis jej špecifického prístupu, ktorý nám všetkým dal prvotriednu lekciu testovania.

Prvé kapitoly knihy majú autobiografický nádych, keďže Wambachová chronologicky opisuje svoj záujem o psychológiu a terapeutickú prax, pričom ju niektoré zvláštne zážitky motivovali k záujmu o parapsychológiu. Tvrdí nasledovné: „Byť ‚expertom na ľudskú myseľ‘ znamená byť znovu a znovu pokorovaný jej záhadami.“ Uvádza príklady detí, ktoré zrejme mali časť svojej minulej osobnosti aktívnu aj v súčasnom živote, čo im sťažovalo prispôsobenie sa novým podmienkam. Takisto píše o tom, že ľudia požívajúci LSD zrejme mali krátke náhľady do minulých životov. Ako univerzitná profesorka videla príklad sna, ktorý sa sníval jej študentke a predpovedal jej smrť pri nehode. Iná jej študentka zas mala za úlohu vymyslieť si fiktívnu reportáž, a obsah reportáže sa taktiež vyplnil.

Ohiyesa - Duše Indiána

Vydala: Fontána, 2010
Preložila: Marcela Horáková
Počet strán: 87

Autor knihy, Ohiyesa (Charles Alexander Eastman), bol dieťaťom dvoch svetov. Keďže po vzbure bol jeho otec odvlečený do vojenskej väznice, jeho skorú výchovu mal na starosti strýko, ktorý ho vychovával podľa tradícií Santí Dakotov. Keď sa Ohiyesov otec k nemu vrátil, posielal ho do belošských škôl, keďže z neho chcel vytvoriť moderného bojovníka s vedomosťami belochov. Túto úlohu Ohiyesa zrejme skutočne prijal. Do histórie sa zapísal predovšetkým ako dychtivý hľadač porozumenia medzi belochmi a pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Práve z tohto poslania sa zrodilo viacero jeho kníh, pričom toto vydanie Duše Indiána má byť odborným redaktorom Kentom Nerburnom zložené tak, aby zjednocovalo rôzne Ohiyesove zápisky na vybrané témy. Okrem hľadania zmierenia medzi rasami pracoval Ohiyesa tiež ako lekár, právnik, poradca prezidentov a pedagóg v mládežníckych organizáciách. V neskorších rokoch svojho života sa vracal k tráveniu času osamote v lone prírody.

Obsahom tejto peknej, drobnej, no draho predávanej knihy je celkový náhľad indiánskej duše na život a svet. Ohiyesa vysvetľuje tradičný pohľad na rôzne témy: náboženstvo, výchova detí, medziľudské vzťahy, etika a právo. Pomerne častá je kritika hromadenia majetku, ale aj pokryteckého správania kresťanov. Poukážem teda na niektoré detaily a otázky, ktoré ma zaujali najviac.

Prepadanie zlu v umení a popkultúre 3

Od napísania predchádzajúcej časti tohto seriálu ubehli už roky, počas ktorých som sa téme zla aktívne nevenoval. Poznám, aj vlastním niekoľko odborných publikácií o tejto téme, avšak nedostal som sa k ich prečítaniu. Počas danej doby som zvykol pri sledovaní mnohých filmov natrafiť na postavy, ktorých charaktery sa zlomili a „pridali k temnej strane“. Obvykle tieto filmové postavy mali niečo spoločné: chceli byť ako každý iný, chceli byť dobrým a šťastným členom spoločnosti, no bol to tragický osud, ktorý im to znemožnil. Respektíve, tak by to odôvodnili oni sami. Osudy týchto postáv som považoval vždy za variant toho istého princípu skrytého v pozadí. Snáď by sme mohli povedať, že to bolo nezvládnutie vlastného žiaľu, strachu, alebo hnevu, ktoré ich zdeformovalo. Momentálne však nemám dôvod vracať sa k tomuto motívu. Logicky by teda za opis mal stáť taký príbeh, ktorý sa niečím špecifickým odlíšil od ostatných a otvoril témy, ktoré inými vôbec neboli dotknuté. Usúdil som, že príbeh Portrét Doriana Graya napísaný Oscarom Wildeom spĺňa obe tieto podmienky a preto ho prinášam. Zdalo sa mi paradoxné, že sám Wilde sa v úvode knihy dištancoval od mravoučnosti, aj keď samotný príbeh nakoniec ako mravoučný vyznieval. Okrem románovej podoby príbehu sa pozrieme aj na jej interpretáciu, filmové spracovania a diela, ktoré s ním majú spoločné prvky.

Čriepky prefíkanosti v histórii

Máločo je tak inšpirujúce, ako správny úsudok, ktorý dokáže aj v podmienkach nepriateľského zámeru presadiť svoje záujmy. Keďže však býva pomerne ťažké naraziť na opisy situácií, v ktorých s prehľadom vyhral bystrý um, musel som pre napísanie tohto článku zbierať zmienky z rôznych zdrojov, pričom som na prvé z nich natrafil iba náhodou. Väčšinu z nich stvorila samotná história, kým zvyšok z nich koluje v podobe legiend, ktoré sa zdali dostatočne reálne na to, aby som ich tu parafrázoval. Jednotlivé príhody sa líšia historickými obdobiami, krajinami, ale aj tým, či boli uplatnené na úrovni jednotlivcov, oddielov, alebo celých armád. Snažil som sa vyhýbať popkultúrnym odkazom, v príhodných momentoch však použijem drobné výnimky. Hoci som viac sympatizoval s defenzívnymi taktikami, prvý uvedený príklad bude o indiánskom náčelníkovi, ktorý bral obranu svojho národa „trocha aktívnejšie“.