piatok 28. novembra 2014

Výhrady proti takzvaným „bielym mágom“

„To, co jsem považoval za morbidní, ohavné a hanebné, je ve skutečnosti úctyhodné, mysl povznášející, a dokonce nádherné – mé dřívější názory byly pouhým projevem odvěké lidské přirozenosti odvracet se od všeho, co je příliš odlišné, bát se toho a nenávidět to.“
Howard Phillips Lovecraft – Šepot v temnotách

V tomto texte sa vynasnažím vysvetliť, čo sa mi nepáči na názoroch rôznych super-pozitívnych „bielych mágov“ a podobne ezotericky zameraných osôb. Bude to súvisieť s mojím pohľadom na svet a snáď tento text poslúži ako stavebný kameň lepšej komunikácie a porozumenia medzi tými, ktorí ich sú schopní. Niektoré myšlienky budú tvrdšie, no budú viac konštruktívnou kritikou, ako nabádaním na nehumánne správanie. Aby však čitateľ lepšie pochopil nasledovné myšlienky, približne si definujme dva rozdielne typy vnímania sveta, charakteristické hlavne pre rôzne druhy ezoterikov.

Vedomie zamerané na moc
„Svet okolo seba vidím ako bojisko a chaos, spolupôsobenie rôznych síl, z ktorých svoje dosiahnu len tie najväčšie. Od nešťastného a nenaplneného života ma delí iba moja vlastná šikovnosť a moc. Nech už budem chcieť čokoľvek, práca na tom bude vždy len na mojich ramenách. Všetky neúspechy a popálenia, ktoré som zažil, boli spôsobené nedostatkom mojej múdrosti, alebo moci. Kde je v tomto svete nejaký vyšší princíp, vyššie vedomie? Žiadne nevidím, akoby záležalo len na egu a schopnosti tvarovať tento svet podľa svojho priania. V poriadok na svete neverím, stalo sa už priveľa vecí, ktoré sa nemali stať. Niečo na tomto svete predsa len nesedí: Ako to, že lepšie ako ja bývajú oceňovaní jedinci, ktorí ničím -a už vôbec nie silou- nevynikajú? Každopádne, ja posudzujem, čo je pre mňa správne a čo nie. Necítim, že by mi malo byť niečo zakázané, okrem toho, čo si nedovolím sám. Ak predsa existuje niečo, čo stojí nado mnou, je to pre mňa nedôveryhodné. Môže ma to ohroziť a to nedopustím - urobím všetko preto, aby som to prerástol.“
Ako jasne vidno, takéto vedomie apeluje na „hrubú silu“ a stav sveta vidí ako výsledky konania, nie ako prejavy vyšších princípov. Hovorím schválne o vedomí a nie človeku, keďže hocikto môže v inú dobu vnímať svet odlišne, napríklad druhým tu uvedeným spôsobom. Človek v tomto vedomí je náchylnejší na hnev z nedocenenia, nevnímanie vlastnej hodnoty, nihilizmus a nenásytnosť.

Vedomie zamerané na harmóniu
„Teším sa zo sveta okolo seba, ktorý je priateľský a pomáha mi samotnou svojou podstatou. Dokážem byť uvoľnený a drobné nepríjemnosti mi viac už nevadia. Ani zlé správanie ľudí ma neznepokojuje, dokážem ho chápať. Na dobré správanie predsa nie som odkázaný a v tom spočíva moja sloboda. Je tu niečo vyššie, s čím sa cítim byť v súlade. Už viac nelipnem na svojich želaniach, stačí mi, ak zotrvávam v tomto súlade, viac nepotrebujem. Moje vedomie len tak poletuje ako pierko. Vidím, že dokážem pomáhať ľuďom okolo a aj preto dokážem milovať samého seba a veriť, že nie som bezvýznamný. Som súčasťou celku a obohacujem ho. Pri pohľade na šťastie svojich priateľov verím, že svet  je v poriadku. Keď na sebe pracujem, vidím, koľko veľa sa ešte potrebujem učiť a to ma napĺňa pokorou. Čo je väčší prejav sily, ako zvíťazenie nad vlastným egom? Práve v súlade s „vyšším ja“ je skutočná moc s ktorou príjemne plynie život. Chápem, že vlastné ego nie je tým, ktoré najlepšie vie, čo je pre mňa správne. Ak sa mi niečo nepodarilo, výsledok by nebol pre moje dobro a vyššia sila ma ochránila od následkov takej zmeny.“

Tieto opisy stavov mysle možno pripomínajú rôzne filozofie, no zostavoval som ich podľa svojich prežitých myšlienok. Harmonické vedomie zažívam o dosť zriedkavejšie, ako mocenské vedomie, ktorým som silnejšie ovplyvnený, čo bolo rozhodujúce pri formulovaní tohto článku. V abstraktné kvality síce verím, ale nemám sklony hľadať za každou udalosťou a skutkom „vyššie zákony“, či karmu. Preto mi je doteraz bližší prvý, dobyvateľskejší prístup. Nakoniec, nebýva práve snaha o to nemusieť byť zodpovedným a pokorným jednou z príčin túžby po moci? Samozrejme, aj mocensky orientované vedomie môže mať svoje výhody - odolnosť, sebakritika, či zotrvávanie v práci, aj keď zatiaľ nepriniesla výsledky.
Pre čítanie ďalších riadkov je potrebné pochopiť dva fakty:
1. Kým v predošlých riadkoch som predstavil skôr pozitíva vnímania sveta harmonickým vedomím, v nasledovných riadkoch predstavím negatíva, ktorých sa často podobne orientované osoby dopúšťajú a svoju oponentúru.
2. Reagujem na rôzne myšlienky rôznych ľudí, preto protirečenie si myšlienok, na ktoré budem reagovať, ešte neznamená moju autorskú chybu v logike.

Výhrady proti názorom „bielych mágov“

1. Morálka ako povinnosť?
Kým niekto považuje dodržiavanie morálnych zásad za akúsi povinnosť či nutnosť, ja to beriem ako dobrovoľné rozhodnutie. Správam sa tak, ako považujem za primerané, pomáham priateľom, pretože ma to (aspoň na chvíľu) napĺňa. No nemyslím si, že za to budem odmenený, ani si nemyslím, že ľudia správajúci sa nemorálne za to budú potrestaní.  Očakávam od toho teda len vyjadrenie svojho presvedčenia skutkom. Hovoriť o samotnej morálke či etike ma často irituje, obe mi pripadajú ako relatívne pojmy, ktoré už pomaly strácajú svoj zmysel. Preto radšej hovorím o lojalite k priateľom a spoločenskom prínose. Umiernené správanie je možno potrebné pre život v spoločenstve, ale to neznamená, že je nejako prepojené s vyššími zákonmi univerza. Okrem toho, pomáhať iným len na základe pocitu, že „musíme“ zaváňa nútenou pretvárkou. Taktiež nevidím dôvod, prečo by som sa mal viazať k čestnému správaniu sa voči niekomu, kto sa nespráva čestne.

2. Hrdinovia z rozprávok a príbehov
Rozprávky, dobrodružné filmy a podobné médiá do nás od malička tlačia myšlienku, že tí hrdinovia, ktorí pôsobia ako dobrí a pokojní, sú zároveň znalcami pravdy. V dôsledku toho je pre niekoho ťažkou herézou už len naznačenie, že majster Yoda z Hviezdnych vojen napriek svojej mierumilovnosti nemusel automaticky mať pravdu vo všetkých svojich názoroch. Aj keby tomu bolo podobne, je potrebné sa opýtať: Ako sa takéto postavičky dostali ku svojmu osvieteniu? Z čoho pramení ich presvedčenie v „dobro“? Takéto príbehy málokedy ukazujú minulosť pozitívnych hrdinov, ktorá mohla byť plná chýb, nemorálnosti a negatívneho jednania. Samozrejme sa nesnažím ospravedlňovať robenie chýb z nezodpovednosti, iba sa pozastavujem nad otázkou: Ako vôbec môže byť majstrom niekto, kto sa v minulosti nedopúšťal chýb?
Predpoklad, že ak sa niekto prezentuje ako múdry, dobrý a pokojný, tak by pre nás mal byť automaticky správnym mienkotvorným médiom, je jednou z vecí, proti ktorým týmto článkom bojujem najviac.

3. Duchovný snobizmus
Tak, ako je rozdiel chcieť pomôcť a chcieť sa zavďačiť, je rozdiel aj medzi tým pestovať si ideály, aké vyznávame a snahou byť s nimi spájaný. Práve hyper-pozitívnych jedincov, obzvlášť mladšieho veku zvyknem podozrievať z toho, že ich jedinou činnosťou je vlastne pózerstvo v rámci takých vlastností, aké sú pre nich chvályhodné.  Ide o zapieranie seba nie kvôli transformácií sa, ale kvôli pretvárke v snahe získať uznanie a byť naoko lepšími, ako zvyšok spoločnosti. Vidieť na sociálnych sieťach „slniečkárky“ píšuce absolútne infantilné vyjadrenia napriek „27 rokov štúdia mágie“ nie je nič neobvyklé. Také správanie má ešte aj logickú chybu - aby oklamaná spoločnosť ocenila týchto jedincov obdivom po ktorom túžia, musela by najprv vyznávať rovnaké ideály, ako oni. Ja osobne si radšej priznám svoje chyby, vediac že o mieru úprimnosti ich bude viac, no aspoň sa posunú bližšie k riešeniu. Zdá sa, že jagavé brnenie nerobí zo svojho nositeľa rytiera... a býva otázne, či neskrýva poriadneho idiota. V listárni CyberTempli to vyjadrili slovami: „Poznali jsme takovou spoustu „slušných“ hajzlů, že je nám z nich na zvracení.“

4. Presvedčenie o pokroku
„Bieli mágovia“ zrejme predpokladajú, že znamením rozvoja osobnosti je vždy lepšie a mierumilovnejšie správanie sa. Možno dokonca podľa miery milého správania posudzujú duševnú vyspelosť iných osôb. Prečo by vyspelejší človek vždy mal byť viac po vôli spoločnosti? Nemôžem sa stotožniť ani s takým postojom. Pre mňa pokrok znamená niečo iné: byť o stupeň viac takým, akým som si vybral, nech to spoločnosť vníma akokoľvek. Nemôžem vystáť, keď niekto núti iných ľudí do milého chovania. Také „dobro“ je presadzované fanaticky a práve preto stratilo svoju podstatu. Snaha o duchovnosť bez slobody je milo sa tváriacou tyraniou.

5. Paradox „vyššieho“ zámeru a božský plán
Viere vo vyšší zámer či „vyššie ja“ veľmi nerozumiem. Myslím, že ide o dosť paradoxnú vieru, prinajmenšom zle formulovanú. Ak tieto abstraktné kategórie nejakým spôsobom kontrolujú a obmedzujú človeka v jeho živote -už len predurčením, čo by mal robiť-, potom sa mi nezdá správne nazvať ich „vyššími“ v zmysle duchovnosti. Násilné presadzovanie sa na úkor bežného ľudského vedomia nie je príliš duchovným, však? Ide o podobný paradox, aký už dávnejšie opísal Ophagor: Boh, ktorý vnucuje svoju vôľu všetkým bytostiam, ktoré stvoril, je potom najviac egoistická a satanistická bytosť.
Ak veríme v existenciu Božského plánu, na základe akých kritérií potom môžeme určiť čo bolo v súlade a v protiklade s ním? Ako môžeme vedieť, že to, čo sa javí ako svojvôľa nebolo v súlade s plánom? A pokiaľ niekto takýto „Božský plán“ poruší, dokáže tým, že sme ho v skutočnosti nepoznali a že sme mali iba falošnú predstavu, aký by mal byť?

6. Najväčšia tma pod lampou
Každý z nás zrejme robí to, čo považuje za potrebné a užitočné - aj tí, ktorí seba vidia najčastejšie ako učiteľa a pomocníka pre iných, takmer až nasilu. Pozor teda na to, či práve tieto osoby v skutočnosti nepociťujú nedostatok pomoci a vedenia - a či nie sú zároveň tými, kto ich najviac potrebuje.

7. O detskej dobrosrdečnosti
Učitelia pozitívneho myslenia často hovoria o deťoch ako o tých najsrdečnejších a najčistejších ľuďoch, z ktorých by sme si mali brať príklad. Väčšinou neudajú ani aké staré deti vlastne myslia. Hovoríme o tých istých deťoch, ktoré v jednu chvíľu plačú kvôli poškodeniu neživej veci a o niekoľko hodín dokážu zabíjať zvieratá pre zábavku? To mi príliš srdečné nepripadá. Myslím, že deti vystihuje predovšetkým nevedomosť, pokiaľ za spomenutú „čistotu“ nechceme považovať absenciu svedomia. Keď som bol dieťa, trojkolkou som prechádzal cez mravce, teraz by sa mi podobná činnosť vôbec nepáčila. Tiež som mal slabú pamäť, nechápal som iróniu a moje vnímanie sveta obsahovalo len málo logického pochopenia skutočností. To všetko jednoznačne poukazuje na zlú kvalitu detského vedomia.

8. Predsudky voči nekromantickým operáciám
Názor, že nekromantia je „zotročovaním duší“ je popkultúrnym dedičstvom, ktorému je schopný uveriť nejeden ezoterik. Myslím, že tak ako hmota a energia, aj časť vedomia sa môže stať istou formou odpadu - a práve ten je kontaktovaný nekromantiou. Podľa Patricka Dunna, duchovia nezvyknú mať viac informácií, ako mali počas života. Sotva by teda šlo o komunikáciu so samotnou dušou, preto nekromantia nie je vytrhávanie duší zo spánku, či dokonca usmrtenie človeka v jeho ďalšej inkarnácii, ako bolo tiež roztrubované.

9. Predsudky voči materialisticky zameranej mágii
Veľmi často objavujúcim sa názorom je, že mágia by mala slúžiť výhradne „duchovne a neegoisticky“. Malo by ma mrzieť, že nežijem z lásky a že chcem nielen žiť, ale žiť dôstojne a až potom získavať poznanie a deliť sa o neho? Možno by mi na toto „bieli mágovia“ odpovedali, že pri správnom poznaní príde všetko ostatné samé  a preto by mi malo ísť o osvietenie, nie o moc. Dobre teda... ľudia vo svete trpia problémami, na ktoré nemajú dosah a civilizácia speje k zrúteniu sa. No nám by malo ísť o osvietenie. Aké „chvályhodné“ vyzdvihnúť svoje vedomie, uniknúť všetkému tomu utrpeniu - a nezlepšiť okolitý svet ani o štipku, ponechať v utrpení všetkých ostatných. Myšlienka, že každý potrebuje prejsť cez svoje vlastné utrpenie, kvôli zisku poučenia mi pripadá ako úvaha typu „keby bolo keby“ a ľahko sa môže stať výhovorkou pre nečinnosť, ale aj zásterkou faktu, že druhým nedokážeme pomôcť. Samozrejme sa často hovorí aj o odmenách za magické služby, v čom nevidím problém etiky, ale problém spoľahlivosti.

10. Spravodlivosť a pomsta
Z pohľadu toho, kto odmieta ľudskú spravodlivosť je jasným pravidlom, že nemáme právo trestať iné osoby. Ani som si nevšimol - odkedy sa svet riadi právom? Ak niekto trpí, „bieli mágovia“ sa odvolávajú na osud a karmu. Ak si niekto od nich pýta úder do tváre, zrazu sa už na osud neodvolávajú. Nevidím dôvod, prečo by konkrétny človek nemohol byť na chvíľu prostredníkom oného „osudu“, prípadne prečo by celá existujúca spravodlivosť nemala byť len tá, ktorú si sami zabezpečíme. Dobre teda, hovorím viac o pomste, ako o spravodlivosti.
Z pohľadu toho, kto sa rád vyhlasuje za pomstiteľa zla môže byť spravodlivosť veľmi ľahko len ospravedlňovaním svojich deštruktívnych potrieb pred svedomím, zámienkou posväcujúcou jeho chovanie. A tak sa na diskusných fórach objavujú mladíci plní túžby stať sa postrachom „čiernych mágov“, neuvedomujúci si, že na také poslanie by museli mať schopnosti, ani že magický útok je používaný málokedy, pokiaľ samotný mág nebol donútený takto konať. Ďalej, ak pristúpime na túto hru na hrdinov, po čase sa môže nájsť „pomstiteľ vyššieho rádu“, to znamená niekto bojujúci proti predchádzajúcim pomstiteľom z presvedčenia, že jednali nesprávne, lebo trestali ľudí, ktorí boli zahnaní do kúta, prípadne z presvedčenia v oprávnenosť anarchistického chovania.

11. Karma a spätný odraz
Poňatí karmy je mnoho a medzi najhoršie poňatia radím tie, ktoré vyhlasujú, že karma je záväzok k utrpeniu z minulého života, alebo je priamou odmenou a trestom za mieru morálky v správaní. Z takých axióm vyplýva niekoľko veľmi zaujímavých dôsledkov.

a) Pokým veríme, že si nepríjemné udalosti v živote musíme pretrpieť a pomáha nám to nevytvárať nový hnev a stres, je to do istej miery užitočné. Je to len zdanlivou kapituláciou, ktorá nás uvoľní a vráti nám vyrovnanosť. Hneď, keď to začne spôsobovať stagnáciu a zahodenie snahy o zlepšovanie situácie (založenej na duševnej vyrovnanosti, nie zúfalosti), treba sa takej viery zbaviť. 

b) Aký má zmysel byť čo najlepší na okolie, ak to vychádza len z čírej vypočítavosti vychádzajúcej z viery vo vytvorenie pozitívnej karmy? Okrem toho sa myšlienka karmy môže stať klapkou na očiach a dogmou prikazujúcou správať sa len „dobre“, čo zabráni poznávať svet, ale aj seba z iného uhla pohľadu. Ľudia, ktorí to praktizujú takto, sa nepýtajú, ako svet funguje a prečo tak funguje, neskúmajú. Iba sa uspokojujú s permanentným prikázaním, aby nemuseli rozmýšľať a rozhodovať sa.

c) Na základe toho, že máme sklony vidieť svet tak, ako ho chceme vidieť, je na mieste otázka: Ak veríte, že každé „zlo“ má byť potrestané, nie je vo vás taká istá pomstychtivosť ako v ostatných, iba skrytá a nepriznaná? Ospravedlňujem sa tým, ktorí pri čítaní nasledovnej myšlienky upadnú do bezvedomia, ale nemala by byť práve božská láska (o ktorej tak často uvažujete) taká, ktorá zahŕňa všetko bezpodmienečne - rovnako „dobro“ ako „zlo“? Zdá sa, že pre zástupcov pozitívnej ezoteriky nemusí byť viac pochopiteľná, ako pre ostatných. To znamená skoro vôbec, aspoň pre racionalitu.

d) Úvahami nad karmou sa dostávam často k myšlienke, že „slniečkári“ predpokladajú existenciu svedomia aj na úrovni duše, prípadne považujú svedomie tak, ako ho poznáme, za prejav duše. Takáto myšlienka však vychádza z dualizmu, ktorým podľa mňa duša nie je zaťažená. Preto myšlienku „svedomia duše“ odmietam. Ak má byť svedomie produktom duše, prečo sa tak často vyskytuje aj v situáciách, kde je prebytočné? V situáciách, keď sa stane nehoda, ktorej sme nemohli zabrániť, alebo keď sme nepomohli niekomu, komu by to v konečnom dôsledku nič nedalo? Prečo by sa mal vnútorne zožierať šofér kamióna, ktorému pod kolesá sám vbehol samovrah? Prečo by som si mal vyčítať, že som nedal mincu bezdomovcovi, keď by ho o ňu niekto obral? Svedomie býva niekedy chybné.

e) Nedráždi ma, že karma spolu so spätným odrazom sú „bielymi mágmi“ považované za zákony, ale že sú považované za múdre a dobré zákony. V prvom rade sa pýtam, čo sú to za mágovia, ktorí nielenže nevnímajú obmedzenie vlastných možností ako tŕň v oku, ale ho vítajú s otvorenou náručou? Takéto „zákony“ sú veľmi nevýhodné práve pre napadnutých. Nezdá sa totiž, že by niekto materiálne terorizujúci okolie za to bol často potrestaný. Naopak, oveľa častejšie je, aby sa tým „dobrým“ a mierumilovným stávali v živote katastrofy. Čo je teda múdreho na tom, že ak sa musím brániť ničivými prostriedkami -či už hmotnými alebo magickými-, môže sa mi to vrátiť, obzvlášť v prípade mágie? Ak som v situácii, v ktorej bežné prostriedky nefungujú, alebo nie sú zákonné, respektíve efektívne a účinné, musím jednať magicky. Mal by som byť obmedzený aj v tejto oblasti len na pozitívnu mágiu určenú pre svoj prospech? Spätný odraz, ktorý sa často objavuje po ničivých operáciách zapríčiňuje, že negatívna mágia nebýva veľmi dobrou voľbou. No mali by sme jasať a tešiť sa z javu, ktorý môže obmedzovať regulačné mechanizmy v spoločnosti a podporovať moc v rukách osôb používajúcich fyzické násilie, vydieranie a právnické manipulácie? Taký jav napomáha centralizácii moci do rúk tej najväčšej špiny - toto sa vám tak páči, drahí „bieli mágovia“? Staršou otázkou je závislosť efektivity mágie od morálky jej cieľa, nad čím by sa zrejme chaosmágovia len uškrnuli. Pre seba som túto otázku ešte úplne neuzavrel, nakoľko aj v jej prípade sa dá uvažovať nielen o vonkajších podmienkach univerza, ale predovšetkým o mikrokozme adepta, jeho vnímaním sveta, precítenou skúsenosťou a svedomí. Ďalej, malo by sa mi vrátiť, ak niekoho udriem počas trénovania boja?
(Poznámka: Uvažujem v celom článku o spätnom odraze len ako o vrátenej negatívnej sile stvorenej pri magickom útoku, nie ako o „dani za úspech“ či vrátenú energiu z „neadekvátneho“ zásahu do univerza.)

Prínos iného náhľadu
V poslednej časti článku sa pokúsim objasniť, aký prínos má iné, pseudo-temnejšie vnímanie sveta, pričom budem nadväzovať hlavne na myšlienky o spravodlivosti, karme a spätnom odraze z predchádzajúcej časti.
V rámci fair play priznávam, že niektoré skúsenosti z mojej praxe so sigilickou mágiou dali za pravdu pozitívnym ezoterikom a vyvrátili moje očakávanie. Prvý z nich bol zážitok spätného odrazu, hoci som na spätný odraz neveril a netrápilo ma svedomie kvôli vyslanému útoku. Hoci môj útok neuškodil zamýšľanému terču, prejavilo sa to na rodinnom príslušníkovi terča - akoby som zasiahol vedľa. Prečo si teda myslím, že nešlo o náhodu? Typ zranenia súhlasil so špecifikovanou kliatbou. Podobný typ zranenia sa objavil u mňa a pokiaľ si spomínam správne, tak ešte predtým, než si ma vyhľadala informácia o zranení príbuzného obete. Kedy sa toto zranenie odohralo, mi nie je známe. Na základe toho uvažujem, či moje, slabšie zranenie nenastalo ako prvé. V tom prípade by odraz bol viac „vypúšťacím“ ako „spätným“. Keď Jozef Karika prirovnával magický útok ku streľbe z pištole, možno použil pozoruhodne vhodnú metaforu... V každom prípade, ani tento zážitok neukazuje, či spätný odraz má byť akousi „spravodlivosťou“, alebo -ako si myslím- len snahou energie vybiť sa, niekedy možno aj cez miesta najmenšieho odporu.
Druhá skúsenosť bola opačnej kategórie. Snažil som sa mágiou pomôcť osobám v núdzi a tento nesebecký cieľ vyšiel pomerne rýchlo. Informácia o úspechu si ma opäť vyhľadala sama. Ľudia, ktorým som chcel pomôcť, boli už v zlej situácií dlho, sužoval ich stres. Preto som sa domnieval, že ich beznádej zafunguje ako faktor znižujúci efektivitu mágie (podobne ako takzvaný vnútorný odpor, nie však u mága, ale cieľovej osoby). Zrejme sa tak nestalo. Ani tento prípad neukazuje presný záver. Funguje nám mágia pre nesebecké ciele kvôli spriazneniu niečoho vyššieho, alebo iba preto, že priebeh realizácie nenarúšame neustálym myslením na cieľ, ako pri svojich vážnych problémoch? Pomáhame iným ľahko kvôli svojmu malému vnútornému odporu k takým cieľom a nehrá pri tom žiadnu rolu vnútorný odpor tých, ktorým chceme pomôcť? A prečo vlastne o vnútornom odpore zainteresovaných premýšľam len v prípade pomoci?

Zdá sa mi zvláštne, ako sú vo všeobecnosti uznávané umenia ako sú Iaidó, Kjudó a iné, v ktorých cvičiaci narába s životu nebezpečnými zbraňami a toto cvičenie má posilňovať charakter. Okamžite, ako prejdeme do abstraktnejšej roviny a začneme hovoriť o odvrátenej stránke mágie, pre ľudí je to nestráviteľná, odsúdeniahodná téma, produkt pomýleného náhľadu na svet a monštruózne zlo, nehľadiac na to, že cieľ operácie nemusí byť tak negatívny, ako forma pomocou ktorej sa operuje. Cvičenie so smrtonosnými zbraňami teda je v poriadku, no temnejšie odvetvia mágie v poriadku vraj nie sú a neposilňujú charakter, ale spôsobujú šialenstvo... Čím sú takéto názory v laickej spoločnosti spôsobené? Zrejme tými samozvanými „mienkotvornými médiami“, o ktorých som písal v bode 2.

Intuitívne všetci vieme, že sú to práve snahy o využitie škár v systéme, ktoré vedú jedinca k detailnejšiemu poznaniu systému. Znamená to, že práve snaha o obídenie pravidiel býva novým impulzom rozvoja a inováciou, niekedy aj pre celú spoločnosť. To, čo nazývame úspešným zneužitím vedomostí, môže odhaľovať mieru, do akej zákonitosti skutočne ovládame. Čím iným sa lepšie meria sloboda, ako prekonanými obmedzeniami a zákonmi, ktoré platia pre iných, ale už nie pre nás? Nikdy nevieme, kam nás nový objav posunie. Vo vede sa to prejavuje veľmi často, keď napríklad objav v jednej oblasti posunie ďalej inú oblasť poznania, čo má ďalšiu lineárnu kauzalitu. Už z toho dôvodu by sme mali bádať všade, kde to považujeme za prijateľné. Lenže mieru prijateľnosti si určuje každý z bádateľov sám (prinajmenšom vo svojom osobnom živote), nech to môže byť pre spoločnosť akokoľvek nepríjemné. Niekedy sa dopúšťame hodnotenia zovňajšku cesty, aj keď nevieme, kam nás dovedie. Platí to aj prenesene na mágiu, napríklad inokedy nemorálna sugescia nám môže zachrániť život v prípade, ak na nás niekto mieri zbraňou. Mojim oponentom by ani vo sne nenapadlo, že niekoho môže zaujímať spätný odraz a jeho obídenie viac ako technická zaujímavosť, než nástroj pomstychtivosti. Dostávam sa k ďalšej myšlienke o útočnej mágii a to, že by sa nemala používať, pokým nejde o život. Ani s tým nemôžem súhlasiť. Ako môže človek pod tlakom vedieť, že mu bude fungovať postup, ktorý nemal vyskúšaný ani keď pod tlakom nebol? Skúšať nový nástroj v nebezpečnej situácii sa rovná zväčšeniu celého rizika. Niekedy je naozaj lepšie byť pripravený, aj keby to znamenalo znalosti nemorálneho chovania. Aj počítačový vírus, ktorý zachránil ľudstvo vo filme Deň nezávislosti pred kočovnou civilizáciou, mal „nemorálny“ pôvod a nikto nevie, či nám raz vynález podobného pôvodu nebude rovnako užitočný.

Je mnoho takých, čo by nám radili byť stále len dobrými -v preklade tými, kto si nechá beztrestne ubližovať- , no ich rady nebývajú efektívnejšie ako modliť sa a čítať Bibliu. Nie sú to tí najslabší, kto tvrdí, že sa treba držať pri zemi? Skoro by som povedal, že núdzu vyhlasujú za cnosť. Bežný človek býva tak málo asertívny, že sa zvykne aktívne brániť až po mnohých útokoch, čím ide sám proti sebe. Je teda zlom modifikovať samého seba tak, aby sme vedeli obísť slušnosť a zvyky rýchlejšie a nedbali na obvyklé rozdelenie dobra a zla?
Ak sa vo svojom vzraste snažíme o vytúženú harmóniu, môžeme vôbec za harmóniu považovať jednostranné poznanie získané iba z jedného náhľadu na vec? Ak si človeka predstavíme ako učiaci sa prvok, vidíme, že jeho šanca uspieť závisí od jeho skúseností. Teda potrebuje pestré zážitky, ktoré sú rozložené v dostatočnom čase a v jeho hranici znesiteľnosti, aby sa naučil čo najviac, ale neviedlo to k sebadeštrukcii. Jedinci s menšou rôznorodosťou skúseností môžu mať problém presadiť sa a udržať krok s ostatnými - pozri efekt červenej kráľovnej. Aj táto úvaha ma vedie k inej otázke o negativite: Nakoľko býva efektívny vývoj v prostredí, kde nie je žiadna nepríjemnosť, motivujúca nás zdola?
Je zaujímavé pozorovať zhodu medzi tézou Thelémy o raste do oboch protipólov a podobnými citátmi pochádzajúcimi od šamanov. Napríklad Chromý Jeleň z kmeňa Minikonžu hovorí: Medicinman nemá být svatý. Měl by poznat a procítit všechny proměny života, zoufalství, radost, kouzla i realitu, odvahu i strach svého lidu. Měl by se umět snížit na úroveň broučka! Vznášet se vysoko jako orel. Pokud nezakusí obojí, nestojí jako medicinman za nic. Nemoci, vězení, chudoba, opíjení - všechno jsem to musel zažít na vlastní kůži. Svět se točí kolem hříchů. Nemůžeš být tak nafoukaný, tak nelidský, že chceš být čistý, duši pěkně zabalenou do igelitového pytlíku. Musíš být současně bůh i ďábel. Být dobrým medicinmanem znamená být uprostřed vřavy a neskrývat se před ní. Znamená to poznat život ve všech jeho stupních. Znamená to nebát se občas ze sebe udělat blázna. I to je posvátné. Příroda a Velký Duch taky nejsou dokonalí. Tolik dokonalosti by svět ani neunesl. Duch má dobrou tvář i špatnou tvář. Někdy se víc poučím z té zlé stránky než z dobré.“

Môžeme dosiahnuť vnútorný pokoj, pokým nepreskúmame temnotu, ktorá celý čas priťahuje náš pohľad a fascinuje naše mysle? Ak niekto nikdy neublíži inej bytosti, ako potom príde k poznaniu, že to nechce robiť? Nemusíme si niekedy v živote voliť medzi tým, byť umytí v reťaziach a byť zablatení na slobode? Verím, že akákoľvek cesta, ktorou sa jedinec cíti povolaný ísť, je pre neho aj nutná. Pokiaľ nemáme oči vypálené od hľadenia do slniečka, dokážeme vidieť, že aj osoby zaoberajúce sa svojou temnejšou stránkou väčšinou sú milujúcimi partnermi, vernými priateľmi a nápomocnými známymi. Už pridlho nás strach z temnoty v druhých (alebo skôr v sebe?) zbytočne rozdeľuje. Tí, ktorí ju preskúmavajú a hovoria o nej bývajú odsudzovaní, kým tí, ktorí ju v sebe potláčajú a skrývajú, sú uznávaní. V živote bádajúcich pribúdajú nové otázky: Môže byť táto súčasť môjho bytia pochopená rodinou, priateľmi, partnerkou? Aká by to bola úľava, keby áno. Problém nastáva aj s tým, či niekto s nami bude chcieť zdieľať poznatky, keďže učitelia si neprajú mať žiakov „zneužívajúcich“ poznanie a žiaden poriadny žiak nebýva ochotný nasledovať učiteľa dávajúceho vedomosti do jedného balíka k pravidlám a obmedzeniam. A tak sa často učí sám, alebo s priateľmi, v snahe nezapredať svoju suverenitu a voľnosť.

Mám rád ľudskosť ako hociktorý príjemný človek, ale považoval som za nutné vypovedať tieto myšlienky a otázky z iného uhla pohľadu. Ja sám sa budem viac pokúšať o to, mať častejšie vedomie zamerané na harmóniu, kvôli tomu, že s pokojným duchom sa naozaj oveľa lepšie vychutnáva život. Ešte by som okrajovo zmienil, že aj ja mám istý predsudok voči mágii. Pripadá mi naozaj nedbanlivé voči prostrediu používať energetické čistenie pomocou vody, či dychu, v ktorom vizualizujeme odnesenie negatívnej energie. Nemalo by byť takéto čistenie ošetrené myšlienkou, že príroda túto negativitu spracuje a vytvorí z nej niečo pozitívne? Na záver ešte jedna myšlienka. Snáď tí, čo sa sami nazývajú „bielymi mágmi“ majú pravdu v tom, že každá chyba obsahuje v sebe kľúč ku vlastnej náprave.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára