"Mizerné" metódy riešenia konfliktov

V tomto texte by som chcel predstaviť dve metódy, ktoré súvisia s riešením konfliktov. Prvú z nich však považujem za fungujúcu len vo veľmi špecifických podmienkach, pričom v iných podmienkach môže mať až škodlivé účinky.

1. Vyloženie kariet na stôl.
Prvá metóda mala byť založená na tom, že obe (respektíve všetky) strany sporu spíšu svoje náhľady na spor s veľmi širokým pokrytím, ktoré môže obsahovať nasledovné body:
- ako som situáciu vnímal
- čo považujem za koreň problému
- dôvody, prečo som sa choval práve takým spôsobom
- čo ma vytočilo, ako som vnímal správanie druhej strany a aké boli následky pre mňa
- čomu nerozumiem zo správania toho druhého
- čo som ochotný zmeniť u seba
- v čom by som potreboval zmenu u iných, v čom vidím ich priestor na zlepšenie a ako by som na ich mieste konal ja.

Arthur Machen - Traja podvodníci

Recenzia
Vydala: Európa, 2019
Za preklad som vďačný: Ester Demjanovej
Počet strán: 181 (s doslovom)

Recenzovať knihu Traja podvodníci je pre mňa výzvou. Jednak preto, že som na slovensko-českom (aké opovážlivé označenie!) internete doteraz našiel len jedinú recenziu a jednak preto, že štruktúra samotného deja mi jeho popis komplikuje.

Najjednoduchšie je „odpichnúť“ sa od znalosti predošlej Machenovej knihy vytlačenej v našom priestore – Hrůzy, ktorú som už recenzoval. Drobné príbehy, ktoré sa v Hrôze rozprávali, boli ako konáriky, ktoré však rozprávač zjednocoval do vetiev, až pri konci knihy bol čitateľ dovedený ku (potencionálnemu) vysvetleniu, teda ku kmeňu stromu, ktorý tu predstavoval konečnú pointu. Podobným spôsobom sú prepojené príbehy, ktoré sú vyrozprávané v Troch podvodníkoch. Dej príbehov tu však nespája rovnaká príčina, ale dôvod, prečo boli vyrozprávané.

Arthur Machen – Hrůza

Recenzia
Vydalo: Volvox Globator v roku 2017

Preložil: Jaroslav Kučera

Počet strán: 122

[Dôkaz, že autor recenzie si nelámal hlavu s čistením skla skenera...:o) ]

Dej tejto krátkej knižky nás vracia späť v čase, do obdobia prvej svetovej vojny. Na jej západnom fronte majú Briti problémy s postupom vpred a prísne si strážia tajomstvo, ktoré s tým súvisí. Na celom území Anglicka sa objavujú hrozné prípady ľudských úmrtí. Hoci verejnosť si o týchto udalostiach pošepkáva, nemôže sa dozvedieť o nich priveľa – úrady totiž o nich zaťato mlčia a tlači zakazujú o nich informovať pod trestom sankcií.

Vyhodnotenie roku 2019

Som rád, že uprostred roka 2019 som plne dokončil svoju migráciu na Blogspot z predošlého blogu na platforme Blog.cz. Skonzumovalo mi to množstvo času - a teda nebyť toho, možno by tento rok pribudlo viac príspevkov. A teraz hurá, silne čarovať, nech Blogspot poskytuje svoju službu aspoň ďalších 20 rokov.

Prelom rokov 2019 a 2020 ma stavia do rozporuplnej situácie. Na jednej strane túžim spropagovať svoj blog, hlavne kvôli mojím knižným review z minulosti, na ktorých som si dal záležať a zaslúžili by si čitateľov, nie nedotknuté zapadať prachom. Na druhej strane viem, že takáto propagácia sa obvykle kombinuje aj s vydávaním nových článkov -a tu nastáva zádrhel. V roku 2020 sa plánujem primárne venovať iným svojim záujmom, než je písanie. Mal by som teda riešiť propagáciu blogu nezávisle na tom, koľko príspevkov budem schopný napísať a nimi (dúfajme!) posilniť záujem potencionálnych čitateľov?

Špeciálne pri rozbore kníh mám aktuálne dojem, že sa im budem venovať menej než doteraz, kvôli ušetreniu času na iné záujmy. Nakoniec, v uplynulom roku som zverejnil 6 rozborov odborných kníh (hoci jednoduchších) čo znamená, že sekcia O prínose kníh bola najsilnejšie zastúpená. Oproti tomu som vydal 4 úvahy a 4 recenzie - týmto žánrom by som sa snáď mohol počas ďalšieho roka venovať. Ďalej si všímam, že za posledné mesiace som mal iba minimum nápadov na nové témy článkov. Paradoxne som za to vďačný, pretože nespracovaných námetov už mám nahromadených dostatok a hromadenie ďalších by mi skôr spôsobovalo frustráciu, než potešenie.

Ako sa na záver roka patrí, prajem čitateľom či náhodným okoloidúcim všetko dobré do Nového roka!

Koncoročný Quan Chi posting. [Derivát zo zdroja]

Zmeny životného štýlu

Dlhú dobu som si kládol otázku: “Aké by bolo experimentovať so životným štýlom a vo vymedzených obdobiach sa venovať len vybraným koníčkom?” Bola to zvedavosť na to, ako by dopadla snaha silnejšie sa zamerať na menší počet činností a možno si na základe výsledkov experimentu potom určiť ideálny pomer týchto činností v každodennom živote. Ku takýmto experimentom som sa nedostal - avšak nevadí to. Každá aktivita si žiada nejaké podmienky a pokiaľ tie nie sú splnené, je zbytočné snažiť sa aktivite venovať. Práve preto je dobré mať rôznorodé koníčky - aby sme sa mohli niečomu prínosnému venovať stále a vždy sa vedeli prispôsobiť aktuálnym podmienkam života. Nebudem predsa čítať knihu vo chvíli, keď susedia vŕtajú kvôli inovácii bytu. Naopak, v takých podmienkach si zapnem akčnú hru, aby mi hluk nevadil. Takto nebude žiaden čas strávený bezduchým čakaním na zmenu podmienok. Monotónny život je sám o sebe sprevádzaný negatívnym pocitom. Taktiež prílišná špecializácia na jednotvárnu činnosť často oslabovala moju citlivosť vnímania – napríklad sa mi zlieval dej prirýchlo čítaného príbehu, alebo som vnímal menej faktov, ak som v rýchlom slede čítal odbornú literatúru.

Vyskúšal som si teda iné zmeny životného štýlu. V praxi to znamenalo, že už od jari 2019 som sa donútil práve do tých činností, do ktorých sa mi predtým „ani za boha“ nechcelo a najviac som ich zanedbával. Boli to tieto: oslovenie nových ľudí; kontaktovanie známych, s ktorými som nebol v kontakte roky; spoznávanie nových lokalít a introspekcia. Tiež som pokračoval vo fyzickom cvičení s ktorým som začal už pred marcom, no ani s ním sa mi pôvodne nechcelo začínať. V počte paralelne rozrobených úloh som neuberal, ako som pôvodne uvažoval, ale naopak, pridal som nové úlohy. Mojou základnou myšlienkou bolo, že v pridaných úlohách nemusím nejako výrazne uspieť – išlo mi hlavne o to prestať podporovať jednostrannosť mojej osobnosti a priblížiť sa rovnováhe. Výsledky pridania týchto nových prvkov do života prekonali moje očakávania a preto sa s nimi podelím.

O blízkosti a naviazanosti

„Čo je príjemnejšie, než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak, ako sám so sebou?“
Autorom tejto rečníckej otázky mal byť Lucius Annaeus Seneca. Hoci som tento výrok už v jednom zo svojich starších článkov použil, potrebujem sa k nemu znova vrátiť. Akákoľvek antisociálna interpretácia sa zdá byť mimo toho, čo mal Seneca na mysli. Verím, že opisoval ideálny stav rozhovoru – takého rozhovoru, v ktorom dokážete inému človeku bez obáv ukázať svoj vnútorný svet a on ho dokáže pochopiť a prijať až do takej úrovne, akoby to bol jeho vlastný vnútorný svet. Dnes by sme takú hlbokú diskusiu nazvali opakom „small-talku“ či rozhovorom medzi spriaznenými dušami. Tiež by sme ju mohli nazvať vezením sa na spoločnej vlne. V týchto vzácnych okamihoch máte blízko nielen k priateľom, ale aj sami k sebe, tj. nejakej úrovni vlastnej bytosti. Podobný citát hlása nasledovné:
„Priateľ je niekto, pred kým môžeme myslieť nahlas.“ (Ralph Waldo Emerson)

Kto už čítal môj starší článok O prechádzkach a vnútornom dialógu, mohol spoznať moju záľubu v „naladení sa“ na atmosféru nejakého miesta. To má analógiu ku priateľstvu, pretože tak, ako sa môžeme naladiť na atmosféru miesta, aby sme si ju vychutnali, sa môžeme naladiť aj na iných ľudí – a vtedy skutočne cítime ich blízkosť, ktorá nás uspokojuje a upokojuje. V takom okamihu si vydýchnete a pocítite úľavu, že niekto zmýšľa podobne ako vy, čo pre vás znamená, že svet sa ešte nezbláznil. Možno sa dokonca vykašlete na neskorú hodinu, či zimu, len aby ste v rozhovore pokračovali. Pod „naladením“ tu nemyslím nejakú ezoterickú formu „senzitivity“, skôr iba emočný stav. Mnohí ľudia by však mohli tvrdiť, že sa tento stav sa so senzitivitou do nejakej miery prekrýva.
Nepoznám žiadne modely, ktoré by spomenutú nepartnerskú formu blízkosti vysvetľovali a preto chcem v tomto článku vypovedať čo najviac svojich postrehov o nej. Okrem blízkosti, ktorá je pozitívna, sa pokúsim opísať aj negatívnu naviazanosť a zamyslieť sa, ako spolu blízkosť a naviazanosť môžu súvisieť. Popri tom sa dotknem svojho obvyklého kritizovania ľudí, avšak pokúsim sa ho okresať na minimum. Mám dojem, že v dnešnej dobe sa veci napísané od srdca častejšie považujú za chybu a nevyspelosť, než za osobné pozitívum. No radšej budem písať od srdca s rizikom odsúdenia mojej osoby, než iba bezducho sledovať trendy určované pretvárkou individualizmu.

***

Reálny pohľad na noise artifact

Poznáte ten pocit, keď váš „úžasný“ sused nerešpektuje vaše právo na pokoj a nedá si povedať po dobrom? Ak áno, neprekvapuje ma to. Súdiac podľa reakcií na internete, je takých prípadov Slovensko plné. Susedské spory sa potom naťahujú, ak nemáte nič, čím by ste mohli na svojho protivného suseda zatlačiť aj vy. Ľudia žijúci v Číne si však povedali „dosť!“ a začali produkovať zariadenia búchajúce na strop, ktoré majú vinníkovi vrátiť, čo mu patrí. Zariadenie býva označované slovnými spojeniami ako: noise machine, noise deadener, sound eliminator/silencer/muffler, či noise artifact. Takto možno nájsť zariadenie aj na Aliexpresse, hoci zariadenie hluk netlmí. V najlepšom prípade tlmí nadutosť problémových ľudí.

Summer McStravick - V proudu snění

Recenzia na (ďalšiu?!) slniečkovú knižku

Počet strán: 140 (bez dodatkov), či 158 (s dodatkami)

Vydalo: nakladateľstvo Anag, 2010

Preložila: Jana Hübschová

Témou knihy V proudu snění je využívanie špecifickej vizualizácie na pozitívne ovplyvňovanie svojho smerovania v živote a nalaďovanie sa na svoje ciele, až po ich dosiahnutie. Nemá teda so snami –okrem denného snenia- veľa spoločného. Súčasťou knihy je CD obsahujúce 5 riadených vizualizačných cvikov. Táto technika, ktorú autorka nazvala Flowdreaming je však niečím iným, než bežné denné snenie či „zasnívanie sa“ v duchovnej neprítomnosti. Využíva sa v nej takzvaný energetický tok, ktorý najprv bližšie zadefinujeme a potom sa pozrieme na ostatné informácie ktoré budú zoradené podľa kontextu, nie podľa chronológie knihy.

Energetický tok, o ktorom autorka píše naprieč celou knihou je vlastne metaforou pre životnú silu, chi, nekonečný potenciál možností, kozmický prúd svetla či prasurovinu mimo čas a priestor. Možno si ho predstaviť ako rieku s prirodzeným a pozitívnym smerovaním využiteľnú pre „zvezenie sa vpred ku naším cieľom a dobru“. Nie sme však vydaní napospas žiadnemu predurčenému smerovaniu, jej smerovanie meníme tým, čo si vizualizujeme. Energetický tok nie je chaotický, riadi sa zákonitosťami. Dôležité pre prax je to, že kto sa „nachádza v toku“, ten si uvoľnene uvedomuje svoju energiu či sa nachádza v tranze, čo znamená, že jeho vizualizácia má pôsobiť efektívnejšie.